Srnka

Komentár autora: To, čo som spomínala v predchádzajúcom článku. Inšpirácia „Čistinkou“, ale vety sú pomenené. Teda, keď som si po sebe tú „Čistinku“ čítala, len som pozerala. Ako „Vážne som to napísala ja?“ :D No, štýl sa mi zase asi trošku zmenil :D Alebo proste tamto bola hlúpa téma. Upozorňujem, je tu veľa zdrobnelín. 16 rozličných :D A len štyri záporne citovo zafarbené slová. No čo, bude musieť byť spokojná :D Je to napísané zle, pokiaľ ide o školu, nedávam si na tom tak záležať. Asi aj preto, lebo to píšem do zošita :D Čiže keď sa budú slová opakovať alebo vety mať divnú stavbu, nevšímajte si to. Tak to mám napísané aj v zošite.

Alexandra vyšla hore lúkou a pritom sa nadchýnala krásou letného dňa. Lúka bola posiata malými farebnými kvietočkami a vo vysokých stromiskách spievali vtáčiky. Obloha mala tú najkrajšiu svetlomodrú farbu, akú si Alexandra vedela predstaviť. Slniečko jasne svietilo, hoci dni sa už skracovali.

Keď Alexandru prikryl tieň vysokých stromov, spomalila. Pomaly sa prechádzala pomedzi ne a nežne hladkala kôru. Šla dlho, dlhšie ako inokedy.

Z ničoho nič sa dubiská rozostúpili a odhalili malú, dokonale okrúhlu čistinku. Napriek stromom bola plná slnečného svetla. Tisíce malinkých kvetov vďaka nemu akoby svietili. S úžasom si opatrne ľahla doprostred. Len ležala, dívala sa na oblohu a vdychovala vôňu lesa. Vtáčence veselo spievali a ona bola po dlhej dobe opäť šťastná. Po chvíli začula iný zvuk. Nehodil sa medzi spev vtákov ani žblnkotanie potôčika. Bol to praskot, ktorý ju vytrhol zo snívania s otvorenými očami.

Praskot vetvičiek. Vymrštila sa do sedu a obzerala sa. Nič nevidela. Potriasla hlavou, aby sa upokojila. Potom uvidela pôvodcu praskotu.

Malá srnka.

Spomedzi tieňa dubov vyšla na čistinku. Za tichých zvukov svojich kopýtok prišla až k Alexandre. Bola nezvyčajná. Celá hnedá a vôbec nie plachá. Jej ľavé uško nestálo rovno, ale vyzeralo zlomene ako konárik pod jej kopýtkom. Podišla bližšie a ňufákom sa otrela Alexandre o ruku. Pri srnke vyzerali aj Alexandrine ruky ako ručiská nejakého obra. Skúsila ju pohladkať po boku a na jej prekvapenie srnka slastne privrela oči, malým telíčkom sa oprela o jej ruku a potom si ľahla do trávy ku nej. Opatrne ju hladkala, no po chvíli už len zabárala prsty do jemnučkej srsti.

Až keď na ňu kvapla prvá kvapka, uvedomila si, že oblohu zastreli tmavé mračiská a výrazne sa ochladilo. Čistinka už nebola tak krásna. Bola skôr strašidelná. Rozlúčila sa so srnkou a každá sa vybrala smerom k svojmu domovu, prepletajúc sa veľkými dažďovými kvapkami.

Dodatok: Len aby sa vedelo: nemám rada zdrobneliny. V poviedkach ich skoro nepoužívam. A tie záporné slová už duplom. Proste, toto sa mi písalo strašne ťažko. Chápete, veď ja pretáčam očami keď sa niekto volá „láska“ alebo „miláčik“ (alebo keď si niekto vyznáva lásku cez FB – „Ľudia, nemáte chat, prosím vás? Nechcem bľuť.“).  A ešte: „Vtáčence veselo spievali a ona po dlhej dobe napísala poviedku, kde nikto nezomrel.“  Ale to len vďaka tomu, že to bolo na slovenčinu. Verte mi, včera som zase bola mierne sadistická. Ale len mierne, naozaj.