Dohoda

Komentár autora: A je to tu. Na čo je to FF? Na NZN. Dá sa napísať FF na FF? Zrejme :D A je to strašne fajn, najmä keď to píšete na svoju FF. Môžete to proste zmeniť, keď ste po publikovaní prišli na nejakú scénu, ktorá by sa do pôvodnej FF hodila, alebo prípadne keď si predstavíte, že NZN je seriál, tak je to ako normálna FF (:D). Proste, to si musíte skúsiť, odporúčam :D Takže táto FF (:D :D :D nezdá sa vám, že je tu nejak veľa „FF“? :D) začína, keď Elena išla od Stefana, deň potom, ako ju Damon v noci skoro zabil. Neviem ako to napísať, dalo by sa o tom polemizovať :D Proste, viete, kde sme, nie? :D A keď nie, tak si prečítajte prvé tri kapitoly a všimnite si aj, čo som kde trochu pozmenila. No, teraz ako pozerám na NZN, dalo by sa toho pozmeniť veľa, najmä v tom, ako to je napísané :D Hej, čiže, zmena v tej scéne je v tom, že teta Judith nie je doma (vtedy bola, a preto sa Elena musela od auta vrátiť rýchlo späť atď. atď., prečítajte si celé NZN ešte raz, pretože z druhej série nemám ešte ani bodku :D ááá priznanie ani nebolelo :D). Začiatok a pár vecí som okopírovala priamo z pôvodnej verzie, občas to niekde pozmenila (tamto je napísané... divne :D teraz píšem trochu inak :D asi lepšie, dúfam). Máte pri sebe tmu? Povinne zhasnúť svetlá! Už aj tak to dosť kazí svetlý design blogu. Nie je to nič moc, ale aspoň takto, pri čakaní na druhú sériu. Tak si užite čítanie, už nekecám.

„Uvidíme sa zajtra ráno!“ volala Elena za Stefanom, keď nasadala do auta. Celá žiarila, bola plná energie. Ani jej nenapadlo, že ďalšieho dňa sa nemusí dožiť.

„Zajtra. Teším sa. Ahoj,“ lúčil sa Stefan. Na perách mu pohrával úsmev, ktorý sa zrkadlil aj v jeho zelených očiach.

Naštartovala, cúvla a poslala Stefanovi vzdušnú pusu.

V lese dávala pozor, no nič nevidela. Len keď už vychádzala z lesnej cesty, pár metrov pred ňou preletel veľký čierny havran. Svetlá jej auta sa na jeho krídlach odrážali v dúhových odleskoch. Prehltla, no pokračovala ďalej. Domov prišla o pár minút. Zaparkovala auto pred domom a zahľadela sa na tmavé okná. Vystúpila a urobila krok smerom k domu, keď ju zrazu niečo strhlo doprava. Myslela si, že spadne, no čiesi ruky ju zvierali silno, až bolestivo. V sekunde sa ocitla vzadu za domom opretá o strom.

A pred ňou stál Damon.

Mohla to čakať, ale aj tak ju to prekvapilo. Stál od nej len na pár centimetrov. Obláčik pary, ktorý vydychovala v chladnej tme, bol ako závoj medzi nimi. Zdalo sa, akoby on sám ani nedýchal.

Alebo sa vzduch v jeho pľúcach nezohrieval, domyslela si.

Pozrel sa jej do očí a ona ľutovala, že neodvrátila pohľad. Tie čierne oči s ňou robili divy. Spolu s jeho bledou pokožkou vystupovali z okolitej tmy. Opäť v nich našla malé svetlé čiastočky.

Je aj jeho duša čierna, s občasnou svetlou chvíľkou? Nevedela, ako sa jej táto otázka vkradla do mysle v takejto situácii, ale bola za ňu rada. Pohľadom zablúdila do tmy a začala nad sebou získavať kontrolu. To všetko len v malej chvíli, kým Damon začal hovoriť: „Včera v noci si sa mi vyhla, no dobre vieš že mi neutečieš. Ver mi.“ Veľké nevinné oči, náznak úsmevu. Dojem z milého chlapca kazili len jeho slová.

Aspoň v niečom sa mu dá veriť, poznamenala malá časť jej mysle, ktorá nebola ochromená strachom, ktorý z neho sálal v studených vlnách. Vtedy spravila chybu.  Opäť sa mu pozrela do očí a jej sebakontrola bola stratená. Poddala sa strachu.

Poddala sa jeho očiam...

Obidvaja boli celí v čiernom. Jej svetlé vlasy jemne žiarili, ale aj tak zostávali pre okolitý svet skoro neviditeľní.

Zomriem dnes? rozmýšľala, no hneď túto možnosť zavrhla. Teta Judith sa čoskoro vráti zo spoločnej večere s Robertom a Margaret. Damon si na jej zabitie nájde určite viac času.

Predsa jej však strach zvieral hruď v pazúroch, zabodával sa do nej ako mrazivý vzduch...

Vtedy si Elena všimla, že vzduch je až príliš mrazivý. Bola si istá, že keď vystupovala z auta, bolo teplejšie.

Damon. Áno, toto už zažila. Vcelku nedávno.

Prichádza zima, Elena. To je neľútostné obdobie. A než príde, ty sa poučíš, čo som a nie som schopný urobiť. Než príde zima, spojíš sa so mnou. Budeš moja...

Počula jeho hlas, hoci nič nehovoril. Ozýval sa z jej spomienok.

„Neublížim nikomu inému, ak budeš hrať podľa mojich pravidiel. Žiadny železník. Nikomu o tom nepovieš. Nevydáš ani hláska. Inak ako prvej ublížim Margaret.“  Tichý zamatový hlas jej opantával myseľ.

„Budem hrať podľa tvojich pravidiel,“ zašepkala. Aj keby nebol upír, tak by ju počul, pretože stále stál až nebezpečne blízko.

Po tvári mu prebehol víťazoslávny úsmev.

„Vyskúšame to?“ Naklonil sa ešte bližšie, perami sa skoro dotýkal tých jej.

Zatvorila oči. Zobral to ako súhlas, hoci mal pripravený plán, čo urobí, keď nebude spolupracovať.

Ona to vedela. Preto spolupracovala.

Oči farby lapisu lazuli držala pevne zavreté, keď cítila, ako jej studené ruky rozopínajú koženku. Prstami jej pohladil jednu stranu krku a potom ukazovákom a palcom jemne chytil jej bradu a vytočil ju do strany. Tak sa jej dlhý krk smotanovej farby ukázal v plnej kráse. Tiež cítila, ako sa trochu oteplilo. Keby otvorila oči, uvidela by, že opäť vyšli hviezdy.

Jeho dotyky sa jej hnusili, no zároveň po nich aj dychtila. Bála sa, že po nich dychtí ona a nie jej myseľ ovládaná ním.

Keď sa skláňal k jej krku, jeho rovné vlasy ju pošteklili na líci. Boli tak hebké a ten dotyk sa jej tak páčil, až musela bojovať sama so sebou, aby do nich nezaplietla svoje prsty.

Je to monštrum! kričala na ňu časť mysle, ktorá sa držala zdravého rozumu ako topiaci sa slamky. Hlava sa jej vyčistila vo chvíli, keď jej kožou prenikli ostré zuby.

Cítila, ako z nej saje krv. Chcela kričať, kopať, robiť všetko, aby sa ho zbavila, no nechcela nikomu ublížiť.

Nikomu.

Len sebe.

Po bledom líci sa skotúľala slza.

Dodatok: Fakt sa vyžívam v mučení a zabíjaní svojich postáv :D