Neviďte v tom sťažovanie, sú to len oznamy. Náladu mám celkom fajn.

Človek si ľahne o desiatej. Ok, desať pätnásť. Nemôže spať. Má vstať pred šiestou hodinou rannou. Kruté? Nie. Keď konečne zadrieme, z dlho očakávaného odpočinku ho vyrve mucha. Živá? Nie. Polomŕtva bzučala na dlážke. Hlasno bzučala. Kruté? Na mňa trochu. Kvôli nej som zapla lampu, obula papuče a poslala ju do mušieho pekla, kde sa bude za to, že ma zobudila variť v horúcom vzduchu. Kruté.
Celú noc sa mi snívali somariny. Vážne, v jednej chvíli okolo mňa prešiel môj Daren. Lenže bol x2 a mal asi dva metre. Na výšku. Za tými dvomi išiel zase Daren, lenže už v skoro normálnej podobe. A chcel ma zožrať. Alebo aspoň uhryznúť. A čosi v mojom sne vyhlásilo, že to boli "besy". Moje podvedomie si z HP pamätá viac, ako sa zdá. Škoda, že v HP bol bes krajší. Teda, Daren je najkrajší pes. Ale keď má dva metre, je to trošku desivé. Nadránom sa mi sníval už normálnejší sen. Boli sme na školskom výlete v Poľsku, kde sa chodí každý rok. Ok, bolo divné, že som tam mala so sebou svoj písací stôl. Ok, klamala som, keď som hovorila, že to bol už normálnejší sen. V skutočnosti som na konci zobúdzala včely, lebo škola horela a s ňou aj ich veľký úľ (ktorý podľa všetkého bol v škole). Tie včely boli kreslené. A to som Včielku Máju pozerala naposledy 10. júla tohto roku s malou sesternicou. Nikdy som tú rozprávku nemala rada.
Mali sme tri matiky dnes. V rozvrhu máme len dve, ale slovenčinárka chýbala. To bolo kruté. Normálne som sa tešila na telesnú. Tento rok sa nejak teším na každú telesnú. A to som na ňu doteraz skoro furt nadávala. Ale je fajn, trošku sa odreagovať. Hoci dvanásťminútovkou. Učiteľ ma pozná, ja poznám učiteľa. Nakoniec som zabehla šesť koliečok (myslím že 133 m, ale nie som si istá) za približne päť minút. Čo na mňa, ktorá beh kedysi nenávidela, je slušné. Mala som veľa energie, potom som si mimo to zabehla ešte dva. A badminton mi narozdiel od tenisu ide. Úplne sa pri ňom stráca moja bolestná ne-koordinácia oka a ruky. A baví ma to.
U mňa je bežné, že chodím do škole, tancujem, lúskam prstami a spievam si "Orie, leť s ním, orio, leť s ním" (alebo jaké to má slová, proste úvodná pesnička z ten rozprávky, kde bol medveď Balu a mal lietadlo - ani tú som nikdy nejak neobľubovala).
Od začiatku roka bolo len pár dní, kedy by som nečakala na vlak so slúchadlami na ušiach. Len sa snažím zachovať si zdravý rozum. A neprevracať toľko očami.
A "najlepšia" správa dňa? Viete, minulý rok, možno aj predminulý, som každý piatok (podľa vysielania) pozerala okolo pol tretej TVD. Tento rok budem mať piatky chemický krúžok - prípravu na olympiádu. Prídem domov o tretej. Teoreticky by som pred štvrtou mohla pozerať. Lenže od decembra by sme mali mať venček. Neviem, či by som prišla domov o piatej alebo o siedmej. Asi o piatej. Milé. Ešte keď by bol prvý piatok/iná, normálna omša, videla by som TVD pomaly o ôsmej. JA CHCEM späť svoje POKOJNÉ PIATKY, prežité s TVD a balíkom čipsov. A to v piatok pozerám časť len po anglicky. S českými titulkami až v sobotu ráno/piatok večer, ak stíham predtým, ako upadnem do bezvedomia v mäkkej posteli po celom týždni.
A áno, určite som vám už spomínala, ako nenávidím ruštinu. Ja vám to len pripomínam. Dúfam, že sa mi na strednej podarí ísť na prvý jazyk anglinu a druhý nemčinu. Keď nie, určite sa o tom dozviete. Keď teda, sa vôbec na strednú dostanem. Ešte vždy je šanca, že si proste zopakujem deviatku.