POZNAŤ – SPOZNAŤ – ZOMRIEŤ: 2. časť

Komentár autora: Druhá časť môjho príbehu, tentokrát o niečo kratšia. Neviem prečo, ale vtedy, keď som to napísala, tak mi to prišlo oveľa lepšie ako teraz :D Ak sa pustíte do čítania, poteší ma, ak mi zanecháte aj komentár, ale teda v každom prípade: prajem príjemné čítanie :)

SPOZNAŤ

Deň 457

„Mam halucinacie z nudy alebo je to fakt ZASNUBNY PRSTEN???“

„Mala by si zacat brat nejake lieky, tie halucinacie sa vymykaju spod kontroly :)“

„Kedy je svadba? Musim vsetko zariadit.“

„Este nevieme, ale tento rok uz asi nie.“

„Mala by som tip na druzicku :)“

Deň 509

            Prišla z práce s dobrou náladou – takou dobrou, až sa pustila do upratovania jeho bytu, kde už istý čas bývala. Z počítača si k tomu pustila pesničky, ktoré sa jej v poslednej dobe zapáčili.

            Keď dorazil, bola s tým už hotová a práve im pripravovala ľahkú večeru. Unavene položil tašku k dverám. Ona obišla pult a vlepila mu pusu.

            „Ahoj, zlatko.“

            Pomohla mu vyzliecť si vetrovku a zavesila ju na háčik, kým sa on vyzúval.

            „Mám skvelé správy!“ nevydržala to.

            „Vybrala si dátum svadby?“ opýtal sa trochu posmešne.

            „Získala som toho klienta.“

            „Klienta?“ nechápal, no hneď, keď naňho zagánila, pochopil. „Aha, toho klienta! A?“

            „A? A? A to znamená, že môžeme zvýšiť  výrobu, prijať viac ľudí a mať viac peňazí. Čo vedie k tej naozaj dobrej správe: šéf mi naznačil, že ma čaká povýšenie.“

            „To je skvelé, zlatko.“ pobozkal ju na čelo. Jeho reakcia – alebo skôr jej nedostatok – ju nemilo prekvapil. Nestačila však nič povedať, pretože už bol na ceste k počítaču, aby vypol hudbu.

            „Ja som to počúvala.“

            „Ty počúvaš všetko.“

            „Máš niečo proti môjmu štýlu?“ spýtala sa napoly žartovne, napoly urazene.

            „Veď žiadny štýl nemáš, ako by som mohol proti nemu niečo mať?“ Koniec jeho vety takmer prehlušila hudba, ktorú považoval za dobrú on – niektorá z legendárnych rockových kapiel, ktoré podľa nej boli slávne neoprávnene, pretože väčšinu piesní nepoznala.

Deň 543

            „Zaplatil som za vaše služby a vy mi teraz chcete povedať, že to nemôžete urobiť?“ rozprával do telefónu, no mimovoľne zvyšoval hlas. Jej mobil zazvonil tiež, a tak sa zavrela v spálni, aby mikrofón nezachytával aj jeho nahnevaný tón.

            Tesne predtým, ako dotelefonovala, začula vedľa v izbe tupé buchnutie. Chvíľu počkala, až kým si nebola istá, že aj jeho hovor už skončil, a až tak otvorila dvere.

            Naskytol sa jej pohľad na pochodujúceho muža, ktorý mal tvár neprirodzene skrivenú hnevom. Pomaly k nemu prišla a objala ho, upokojujúco ho hladkajúc po chrbte, počúvajúc jeho srdce a dýchanie.

            Ani jedno sa nespomaľovalo.

            Vedela, že to, čo sa dozvedela, mu musí oznámiť teraz, pretože potom už spolu nebudú. Snažila sa nájsť slová, ktoré by ho rozhnevali čo najmenej.

            „Vieš, ja viem, že sme mali nazajtra plány, ale obávam sa, že ich budeme musieť zrušiť,“ povedala, a cítila, že stuhol.

            „Sestrina svokra je chorá a ona ma požiadala, aby som prišla strážiť deti.“

            „Prečo si neodmietla?“ spýtal sa pokojne, až strašidelne pokojne.

            „Dobre vieš, že som nemohla.“

            Odstrčil ju od seba tak rýchlo, že si to ledva stihla uvedomiť a na okamih stratila rovnováhu.

            „Ale mňa si odmietnuť mohla, že?“ Na perách mal kŕčovitý úsmev a hlas pomaly zvyšoval.

            „Prestaň...“

            Keď o tom rozmýšľala neskôr, ani nevedela, čo presne kričal. Pamätala si len strach, ktorý ju premohol, keď k jej nohám dopadla ťažká váza s umelými tulipánmi, a to, ako ňou trhlo, keď zabuchol dvere.

            Vrátil sa neskoro v noci. Nikde nebolo ani stopy po črepoch, dokonca ani po slzách. Nespala však, a hoci mu bola otočená chrbtom, keď si k nej ľahol, vycítil to. Objal ju okolo pása a pritiahol si ju k sebe.

            „Prepáč,“ zašepkal. „Veľmi ma to mrzí.“

            Po spánku jej do vankúša stiekla osamelá slza. Potom sa k nemu otočila a tvár si zaborila do jeho krku.

            „Tak veľmi ťa milujem.“

            Zaspali v objatí, ktoré by nikto nedokázal rozpojiť.

Deň 544

            Prekvapene zastala vo dverách: nečakala, že z práce príde skôr. Taktiež nečakala, že bude variť.

            Opatrne, akoby sa bál, že sa ho bojí, ju objal a do rúk jej vložil kyticu červených ruží, ktoré potom položila do novej vázy, ktorú našla.

            Zaviedol ju do kuchyne a opäť z neho bol muž, do ktorého sa zamilovala.

Deň 631

            Nikdy by neverila, že ten hlboký hlas, ktorý sa jej páčil od ich prvého stretnutia, jej bude jedného dňa naháňať taký strach.

            Krčila sa pri stene, kam dopadla, keď ju posotil. Teraz stál nad ňou. Už nič nerozbíjal. Všetky veci z dosahu, s ktorými sa dalo dobre hodiť – všetky jej veci, ako si neskôr uvedomila – už boli dávno rozbité.

            Teraz bola na rade ona.

            Potom mal odísť, v noci sa vrátiť, a ďalších pár dní jej to vynahrádzať. Nudný stereotyp.

Deň 632

„Povedz mi, ze si sa zle vyspala.“

„Zle som sa vyspala.“

„Znie to tak nedoveryhodne ako to vyzera. To je modrina, ze?“

„Ano.“

Pri obede sa dve kamarátky stretli v tichšom kúte jedálne.

            „Ako dlho ti to už robí?“

            „Ja... neviem presne. Ono sa to tak nejako stupňovalo, myslím. Keď on sa mi vždy potom ospravedlňuje a kupuje mi čokoládu alebo ma berie na večeru a tak.“

            „Samozrejme, lebo sa cíti blbo. A nechce, aby si ho udala.“

            „To by som neurobila.“

            „Ale mala by si. Dokedy si myslíš, že to takto pôjde?“

            „Určite to môžeme nejako vyriešiť. Možno by mu stačila pomoc nejakého psychológa alebo čo?“

            „Pokiaľ si myslíš, že nejaké hodiny anger-managementu mu pomôžu...“

            „Áno, viem,...“

            „Myslela si si, že ho poznáš.“

            „Aj som tomu verila. Ale mám pocit, akoby som ho naozaj spoznávala až teraz.“