SPOZNAŤ
Deň 457
„Mam
halucinacie z nudy alebo je to fakt ZASNUBNY PRSTEN???“
„Mala by si
zacat brat nejake lieky, tie halucinacie sa vymykaju spod kontroly :)“
„Kedy je
svadba? Musim vsetko zariadit.“
„Este
nevieme, ale tento rok uz asi nie.“
„Mala by som
tip na druzicku :)“
Deň 509
Prišla
z práce s dobrou náladou – takou dobrou, až sa pustila do upratovania
jeho bytu, kde už istý čas bývala. Z počítača si k tomu pustila
pesničky, ktoré sa jej v poslednej dobe zapáčili.
Keď
dorazil, bola s tým už hotová a práve im pripravovala ľahkú večeru.
Unavene položil tašku k dverám. Ona obišla pult a vlepila mu pusu.
„Ahoj,
zlatko.“
Pomohla
mu vyzliecť si vetrovku a zavesila ju na háčik, kým sa on vyzúval.
„Mám
skvelé správy!“ nevydržala to.
„Vybrala
si dátum svadby?“ opýtal sa trochu posmešne.
„Získala
som toho klienta.“
„Klienta?“
nechápal, no hneď, keď naňho zagánila, pochopil. „Aha, toho klienta! A?“
„A?
A? A to znamená, že môžeme zvýšiť
výrobu, prijať viac ľudí a mať viac peňazí. Čo vedie k tej
naozaj dobrej správe: šéf mi naznačil, že ma čaká povýšenie.“
„To
je skvelé, zlatko.“ pobozkal ju na čelo. Jeho reakcia – alebo skôr jej
nedostatok – ju nemilo prekvapil. Nestačila však nič povedať, pretože už bol na
ceste k počítaču, aby vypol hudbu.
„Ja
som to počúvala.“
„Ty
počúvaš všetko.“
„Máš
niečo proti môjmu štýlu?“ spýtala sa napoly žartovne, napoly urazene.
„Veď
žiadny štýl nemáš, ako by som mohol proti nemu niečo mať?“ Koniec jeho vety
takmer prehlušila hudba, ktorú považoval za dobrú on – niektorá
z legendárnych rockových kapiel, ktoré podľa nej boli slávne neoprávnene,
pretože väčšinu piesní nepoznala.
Deň 543
„Zaplatil
som za vaše služby a vy mi teraz chcete povedať, že to nemôžete urobiť?“
rozprával do telefónu, no mimovoľne zvyšoval hlas. Jej mobil zazvonil tiež,
a tak sa zavrela v spálni, aby mikrofón nezachytával aj jeho
nahnevaný tón.
Tesne
predtým, ako dotelefonovala, začula vedľa v izbe tupé buchnutie. Chvíľu
počkala, až kým si nebola istá, že aj jeho hovor už skončil, a až tak
otvorila dvere.
Naskytol
sa jej pohľad na pochodujúceho muža, ktorý mal tvár neprirodzene skrivenú
hnevom. Pomaly k nemu prišla a objala ho, upokojujúco ho hladkajúc po
chrbte, počúvajúc jeho srdce a dýchanie.
Ani
jedno sa nespomaľovalo.
Vedela,
že to, čo sa dozvedela, mu musí oznámiť teraz, pretože potom už spolu nebudú.
Snažila sa nájsť slová, ktoré by ho rozhnevali čo najmenej.
„Vieš,
ja viem, že sme mali nazajtra plány, ale obávam sa, že ich budeme musieť
zrušiť,“ povedala, a cítila, že stuhol.
„Sestrina
svokra je chorá a ona ma požiadala, aby som prišla strážiť deti.“
„Prečo
si neodmietla?“ spýtal sa pokojne, až strašidelne pokojne.
„Dobre
vieš, že som nemohla.“
Odstrčil
ju od seba tak rýchlo, že si to ledva stihla uvedomiť a na okamih stratila
rovnováhu.
„Ale
mňa si odmietnuť mohla, že?“ Na perách mal kŕčovitý úsmev a hlas pomaly
zvyšoval.
„Prestaň...“
Keď
o tom rozmýšľala neskôr, ani nevedela, čo presne kričal. Pamätala si len
strach, ktorý ju premohol, keď k jej nohám dopadla ťažká váza
s umelými tulipánmi, a to, ako ňou trhlo, keď zabuchol dvere.
Vrátil
sa neskoro v noci. Nikde nebolo ani stopy po črepoch, dokonca ani po
slzách. Nespala však, a hoci mu bola otočená chrbtom, keď si k nej
ľahol, vycítil to. Objal ju okolo pása a pritiahol si ju k sebe.
„Prepáč,“
zašepkal. „Veľmi ma to mrzí.“
Po
spánku jej do vankúša stiekla osamelá slza. Potom sa k nemu otočila
a tvár si zaborila do jeho krku.
„Tak
veľmi ťa milujem.“
Zaspali
v objatí, ktoré by nikto nedokázal rozpojiť.
Deň 544
Prekvapene
zastala vo dverách: nečakala, že z práce príde skôr. Taktiež nečakala, že
bude variť.
Opatrne,
akoby sa bál, že sa ho bojí, ju objal a do rúk jej vložil kyticu červených
ruží, ktoré potom položila do novej vázy, ktorú našla.
Zaviedol
ju do kuchyne a opäť z neho bol muž, do ktorého sa zamilovala.
Deň 631
Nikdy
by neverila, že ten hlboký hlas, ktorý sa jej páčil od ich prvého stretnutia,
jej bude jedného dňa naháňať taký strach.
Krčila
sa pri stene, kam dopadla, keď ju posotil. Teraz stál nad ňou. Už nič
nerozbíjal. Všetky veci z dosahu, s ktorými sa dalo dobre hodiť –
všetky jej veci, ako si neskôr uvedomila – už boli dávno rozbité.
Teraz
bola na rade ona.
Potom
mal odísť, v noci sa vrátiť, a ďalších pár dní jej to vynahrádzať.
Nudný stereotyp.
Deň 632
„Povedz mi,
ze si sa zle vyspala.“
„Zle som sa
vyspala.“
„Znie to tak
nedoveryhodne ako to vyzera. To je modrina, ze?“
„Ano.“
Pri obede sa dve
kamarátky stretli v tichšom kúte jedálne.
„Ako
dlho ti to už robí?“
„Ja...
neviem presne. Ono sa to tak nejako stupňovalo, myslím. Keď on sa mi vždy potom
ospravedlňuje a kupuje mi čokoládu alebo ma berie na večeru a tak.“
„Samozrejme,
lebo sa cíti blbo. A nechce, aby si ho udala.“
„To
by som neurobila.“
„Ale
mala by si. Dokedy si myslíš, že to takto pôjde?“
„Určite
to môžeme nejako vyriešiť. Možno by mu stačila pomoc nejakého psychológa alebo
čo?“
„Pokiaľ
si myslíš, že nejaké hodiny anger-managementu mu pomôžu...“
„Áno,
viem,...“
„Myslela
si si, že ho poznáš.“
„Aj
som tomu verila. Ale mám pocit, akoby som ho naozaj spoznávala až teraz.“
Fúúúú, akosi prirýchlo si to na mňa vybalila, aj keď som nejakú zmenu očakávala! :D Chudák tvoja hlavná hrdinka, očakávam dramatický happy end :D ;)
OdpovedaťOdstrániťHejže, koniec bude ešte asi rýchlejší, to je už úplne kratučké a neviem, či práve happy end :D Celé som to napísala za jeden večer a snažila som sa to nemať priveľmi dlhé, takže aj keď tam mám tie "dni", tak sa to asi aj odrazilo na tom :D
Odstrániť