Recenzia: Jandy Nelson – Dám ti aj slnko

Autor: Jandy Nelson

Pôvodný názov: I’ll Give You the Sun

Počet strán: 351

Vydavateľstvo: SLOVART

Rok vydania: 2015

Noe a Jude sú dvojčatá, ktoré majú v čiarach na dlani toľko žiarlivosti, že by im stačila na zničenie desiatich životov. On so sebou všade nosí skicár, chce sa dostať na umeleckú školu a nerozumie si s otcom. Ona dokazuje matke, že je jedno z tých dievčat, číta z babkinej biblie a závidí bratovi.

O tri roky je všetko inak.

Noe vymetá večierky a skáče z útesov. Jude bojkotuje chalanov a chodí na vysnenú školu svojho brata. Ich matka je mŕtva a otec rieši neriešiteľný problém, pri ktorom si zodiera topánky. A kým sa dvojčatá nerozprávajú, nič nie je tak, ako má byť.

(tá prvá fotka celkom nezachytáva tú farbu, jak keby som ju dakde v pivnici fotila... teda, všetky sú také, asi by som na svojej práci s foťákom fakt mala zapracovať)

Môj názor na knihu:

Túto knihu som mala dlho v hľadáčiku, za čo patrí vďaka Andy a jej skvelej recenzii :) Potom sa to zbehlo rýchlo, presvedčili ma najmä dobrá zľava a poukážky, a do pár dní od kúpy bola kniha prečítaná a ja som sa len ťažko vracala do reality.

A pritom to vôbec nie je fantasy príbeh.

Kniha je na výšku trošku väčšia (seriózne, vo väčšine poličiek mám knihy rovnakej výšky, ale v jednej mám dokopy aspoň 8 rôznych výškových stupňov, a Dám ti aj slnko tvorí jeden z nich :D), má peknú obálku (i keď to „Autorka rovnakého kalibru ako John Green,...“ si mohli odpustiť, povedala by som, že toto je oveľa väčší kaliber) a vzadu anotáciu s nejakými citátmi. Hej, mám doma len pár nových kníh od Slovartu, ale stále nejako nechápem tomu dole na zadnej strane? :D

Inak, farby (žltá, červená a čierna) mi úplne pripomínajú Zabi svojho šéfa, pričom to sú dve odlišné vydavateľstvá :D

Kniha má dve línie (Neviditeľné múzeum a História šťastia), ktoré sa striedajú. Sú rôzne dlhé, na začiatku každej je okrem kresby aj meno dvojčaťa, z ktorého pohľadu sú napísané, a vek. Úplne na začiatku sú vyjadrenia z recenzií (nikdy predtým som sa s niečím takým nestretla, ale mám pocit, že nie som veľký fanúšik... takého niečoho), knihy, ktoré by sa čitateľovi mohli páčiť (súhlasím so Chboskym) a venovanie, pod ktorým sú citáty od rôznych osobností.

Najviac ma zaujalo a očarilo to spracovanie vo vnútri: Noeho kapitoly sú celé zafŕkané farbami, vidno ťahy štetca, dokonca sa nájde aj celá čierna strana, na ktorej je písmo biele, no proste, paráda. Uňho to je skoro na každej strane, u Jude sa niečo podobné vyskytuje oveľa zriedkavejšie: sú to akoby povytrhované strany z riadkovaného zošita, resp. nejaké „ručne písané“ odkazy.

Príbeh je na striedačku rozprávaný z perspektívy Noeho a Jude. On rozpráva svoj príbeh ako trinásť, resp. štrnásťročný, ona ako šestnásťročná. Skvelo sa dopĺňajú, on vysvetľuje skôr počiatky konfliktu medzi nimi, čo bolo predtým, ako ich mama zomrela, ona rozpráva o tom, čo bolo potom, ako sa zmenili. Čím ste bližšie ku koncu, tým viac sa prepájajú, až príde na veľké rozuzlenie. Musím povedať, že mne osobne sa lepšie čítali Judeine kapitoly, a to asi hneď pre viacero faktorov, ku ktorým sa ešte dostanem.

Kniha začína trinásťročným Noemom, ktorý zisťuje, že je gej. Jeho kapitoly sa točia okolo maľovania, jeho nového suseda Briana, ku ktorému cíti viac ako ku kamarátovi, a problémoch v manželstve jeho rodičov. Judeina kapitola začína pohľadom na jej sochu, zlepenú po tom, čo ju duch jej matky rozbil, rozhovormi s duchom jej už mŕtvej babky a rozhodnutím, že ďalšiu sochu musí vytvoriť z kameňa.

A tak sledujeme rok v živote Noeho, ktorý sa končí tragédiou, a niekoľko týždňov v živote Jude, ktoré sa končia, dá sa povedať, novým začiatkom :)

Dvojčatá boli trošku strelené, každé svojím spôsobom. Viac som si obľúbila Jude, možno aj preto, že je mi vekovo bližšia. Alebo preto, že sme malý rovnaký love interest, lebo to vám poviem, normálne mi stačí tak štyri a pol riadka na zamilovanie si postavy, ale pri Oscarovi to muselo byť ešte menej :D Briana som si až tak nezamilovala, ale bol v pohode. Guillermo bol úplné zlatíčko. Ich rodičia boli miestami kus divní, ale páčilo sa mi, koľko miesta dostali (predsa len, každý sme svojím spôsobom divný).

Vedľajšie postavy v tejto knihe sa mi uložili do pamäti oveľa viac ako inokedy, každý mi prišiel, že tam bol naozaj potrebný, každý mal nejakú úlohu, nesplývali do jedného.

Proste, keď ste na to doteraz neprišli, tak tá kniha sa mi fakt sakra páčila a Jandy Nelson nemám asi čo vytknúť :D

Všetko bolo písané v prvej osobe prítomného času z pohľadu toho-ktorého dvojčaťa, teda mojím najmenej obľúbeným štýlom, a hádajte čo?! Nemalo to chybu. Bolo to skvelé.

Noeho príbeh bol ozvláštnený tým, ako on vnímal svet vďaka umeniu. Hocikde v texte mohlo byť v zátvorke niečo ako (Dvojčatá: Noe sa pozerá do zrkadla, Jude zo zrkadla, portrét, autoportrét). Scény boli opisované tak, akoby ich maľoval. Pri ňom som mala tiež oveľa viac pocit, že to bolo napísané akoby „prúdom vedomia“, proste, fakt zachytené jeho myšlienky.

U Jude bol zase text prerušovaný múdrosťami z biblie jej babky, ku ktorým sa často aj vyjadrovala.

Ak sa chcete vyhnúť chorobám, noste vo vrecku cibuľu.

(Súhlas. Opatrnosti nikdy nie je nazvyš.)

A každá kapitola sa začínala vetou akoby namaľovanou rukou ^.^ V obidvoch častiach ste tiež mohli nájsť veľa odkazov na svet umenia, tak som sa občas potešila, keď som niečo poznala :D Priznávam, že som to čítala tak dávno, že dnes poobede som strávila niekoľko hodín listovaním a čítaním si niektorých častí, ale si myslím, že aj s knihou čerstvo v pamäti by som nevedela nájsť nejaké väčšie chyby, snáď okrem tých preklepov, no ale čo, prežijeme, nie? :D Najmä, keď je kniha dobrá :)

Jude sa prisunie, až sa dotýkame plecami. To sme my. Naša póza. Sardinky v konzerve. Takto sme dokonca aj na snímkach z ultrazvuku, keď nás mama čakala, a v tej póze sme boli aj na kresbe, ktorú včera roztrhal Fry. Na rozdiel od väčšiny ľudí sme boli spolu od prvých buniek, spolu sme prišli na svet. Preto nikto nezbadá, že Jude rozpráva aj za mňa, že vieme hrať na klavíri iba štvorručne, a nie každý zvlášť, preto si nemôžeme strihnúť, lebo sme ani raz za trinásť rokov nezvolili každý inak. Dvakrát kameň, dvakrát papier, dvakrát nožnice. Ak nás nekreslím v tejto póze, tak len ako polovičných ľudí.

***

Stále je to ľahkomyseľný idiot, áno, ale vyzerá dosť dobre, keď sedí na motorke v tento slnečný zimný deň. Chalanov ako on by nemali púšťať na motorky. Mali by sa povinne pohybovať na skákacích tyčiach pogo alebo ešte lepšie, na loptách. Žiadny fešák by nemal rozprávať s anglickým prízvukom a ešte aj jazdiť na motorke.

Nehovoriac o koženej bunde a super tmavých okuliaroch. Fešáci by mali nosiť iba dupačkové pyžamá.