POZNAŤ – SPOZNAŤ – ZOMRIEŤ: 1. časť

31. mája oslávil môj blog štyri roky, ale spomenula som si na to asi až po mesiaci, potom som na to opäť zabudla, a teraz už je tak neskoro, že by bolo blbé písať článok, tak sa vám chcem len poďakovať za to, že ma na internete už tak dlho trpíte, za vaše krásne komentáre, ktoré ma vždy potešia, a za vyše 45 000 zobrazení stránok! :D :) Ste super, oveľa lepší ako ja ♥
Ale teraz už k podstate príspevku:

Komentár autora: Áno, vidíte dobre, spomenula som si, že túto poviedku, ktorú som pôvodne písala do Európy v škole (téma mala niečo spoločné s postavením žien, s násilím a tak), som na blogu ešte nezverejňovala, takže ak vám náhodou došli knihy a máte čas, môžete sa začítať do tohto tu :) Má to tri časti, možno ich všetky zverejním ešte tento týždeň. Rada si prečítam vaše komentáre, kebyže nájdete odvahu pustiť sa do toho, keďže je to trošku dlhšie :D

POZNAŤ

Deň 1

„Dobré ráno,“ pozdravila, keď otvorila dvere svojej obľúbenej kaviarničky, ktorá stála na rohu jej cesty do práce. Mladík za pultom jej priateľsky kývol.

            Postavila sa do radu a ako zvyčajne si objednala. Keď však chcela zaplatiť, mladík ju zarazil.

            „Vaša káva je už zaplatená.“ Nestihla sa ani nechápavo zamračiť, keď dodal: „Zaplatil ju tamten pán pri okne.“

            Poďakovala sa a vydala sa smerom, ktorým ukazoval. Spomínaného pána si tam už viackrát všimla: vysoký, tmavovlasý, s úsmevom, ktorý človeka rozveselil, už len keď sa naň pozrel.

            Keď k nemu podišla, zahanbene sa usmial a na líci sa mu objavila jamka. „Nevedel som, ako vás osloviť.“

            „Nápad bol síce trošku klišé, ale očividne splnil cieľ.“

            Do práce odišla s nezvyčajnou radosťou na nasledujúce ráno.

Deň 5

            „Vybrali ste si?“

            Pozrela hore na čašníka a nadiktovala mu svoju objednávku. Počkala, kým jej partner na tento večer – ako sa zdalo, dokonalý džentlmen, ak už pre nič, tak pre spôsob, akým jej odsunul stoličku – urobí to isté.

            „Je tu naozaj krásne.“

            „Úplne s tebou súhlasím.“

            „Chodíš sem často?“

            „Toto je vlastne prvýkrát. Odporučil mi to tu kamarát.“

            Prižmúrila oči a snažila sa skryť úsmev, keď sa spýtala: „Chceš tým povedať, že sem nevodíš každé dievča, ktoré chceš ohúriť?“

            Jeho hlboký smiech znel jej ušiam dobre. „Obávam sa, že nie je veľa dievčat, ktoré by som chcel ohúriť.“

            „A to hovoríš každej?“ Teraz sa smiala už aj ona.

            Zvyšok večera sa niesol v podobnej atmosfére. Obozretne zisťovali jeden o druhom viac, zabávali sa, dobre jedli.

            Keď im čašník priniesol účet, nedovolil jej zaplatiť. Hoci sa to snažila zakryť, pozorovala, ako na stôl položil presnú sumu – rozmýšľala, či by k desaťcentovke doložil aj medené mince, keby suma nebola okrúhla – a on si všimol jej pohľad.

            Smutne sa usmial: „Vyzerá to tak, že budem musieť poriadne nastražiť uši, aby som zachytil nejaké naozaj dobré odporúčania.“

Deň 7

„Len sa mi zda alebo si si naozaj nasla nejakeho fesaka?“

„Ta porada ta, vidim, nejako nezaujima :)“

„Prave to ta prezradilo. Nikdy si tu nevyzerala tak malo unudene.“

„Nahodou, keby si pocuvala, zistila by si, ake to je zaujimave.“

„Jasne. Ako vyzera?“

„Este sme sa len parkrat stretli. Ale je tvoj typ :)“

„Vyssi, cierne vlasy, modre oci?“

„Hnede oci.“

„Moze byt. Nejake byvale?“

„Nevypocuvala som ho! Ale z toho, co hovoril, tu bola aspon jedna, nejaka psycho alebo co.“

„Sef pozera. Na obede viac...“

Deň 25

            Zastali pred panelákom, v ktorom mala prenajatý byt. Strávili spolu celkom obyčajný večer v kine a neskôr na pizzi, no obom sa zdal akosi čarovný. Rozprávali sa o všetkom a o ničom a každý z nich si myslel, že práve to vždy chceli, práve po takomto partnerovi túžili.

            Bozk prišiel celkom nečakane a predsa sa zdalo, akoby bol naplánovaný ešte predtým, ako sa prvý raz stretli, dokonca predtým, ako sa prvý raz videli.

            „Dobrú noc,“ zašepkala, keď sa odtiahla, a rýchlo vybehla po schodoch k dverám. Ešte dlho potom cítila na perách chuť koly, ktorú v ten večer pil.

Deň 68

            „Tie šaty na figuríne vyzerajú celkom dobre,“ povedal, keď si vyslobodil ruku z tej jej a ukázal na jednoduché šaty vo výklade butiku.

            Pozrela tým smerom. „Nič zvláštne. Ale asi by mi nesedeli.“

            „A tie vedľa?“

            „Pekné. A drahé, predpokladám.“

            Do ruky chytila vzduch, lebo si neskoro uvedomila, že on svoju medzitým strčil do vrecka bundy.

            „Nevyskúšaš si ich?“

            Zdvihla jeden kútik narúžovaných pier. „Páčila by som sa ti v nich?“

            Naklonil sa k nej a jej sa vďaka slnku naskytla vzácna príležitosť nájsť v jeho očiach zlaté fliačiky. „Ty sa mi páčiš vždy.“

Deň 145

            „To je, predpokladám, tvoja priateľka.“

            So záujmom sa zadívala na muža, ktorého stretli. Tvári chronického dobráka dominoval väčší nos, v očiach sa zračila inteligencia, v ich kútikoch zase vek. Podala mu ruku, potom ju ukryla späť vo vrecku. Teraz už vedela, prečo si jej priateľ, s ktorým chodila už skoro niekoľko mesiacov, stále nachádzal niečo, čo by v rukách držal, na čo by ukazoval – nerád prejavoval svoje city na verejnosti. Jediná vec, ktorá jej na tom prekážala, bol fakt, že teraz ona nevedela, ako zamestnať svoje ruky. Nateraz len bola vďačná, že vonku je naozaj sviežo.

            „Už som si začínala myslieť, že nemáš žiadnych kamarátov,“ povedala, keď sa pohli ďalej po námestí.

            „Poznám dosť ľudí.“

            „Okrem iného, aj skoro všetkých, ktorých poznám ja. Nikto si na tie vaše posedenia nevodí frajerky? Bolo by fajn, spoznať niekoho, kto ťa pozná už dlhšie. Možno by som začula aj nejaké zaujímavé klebety,“ uškrnula sa.

            „Nie som si istý, či moji kamaráti sú pre teba dosť dobrí,“ zamrmlal, keď ju jemne otočil a potlačil smerom do dverí cukrárne, okolo ktorej prechádzali.

Deň 273

„Ako vyzeram v tych satach?“

„Na fotke maju trosku divnu farbu, ale vyzeraju, ze ti sedia naozaj dobre. Idete na veceru?“

„Boli sme. A neviem preco, ale zdalo sa mi, ze nevyzera nadseny z toho, ako vyzeram.“

„Co povedal?“

„Povedal, ze som krasna.“

„A?“

„Ten ton akym to povedal. Ako keby len z povinnosti.“

„Co robis v sobotu?“

„Nieco s tebou, predpokladam?“

„Tak ta vychystame, ze mu spadne sanka. Chlapec este len uvidi.“

Deň 366

            Keď zaznel bzučiak, pustila ho hore. Rýchlo ešte zavrela dvere do kúpeľne, v ktorej bol oveľa väčší neporiadok ako vo zvyšku bytu, a šla mu otvoriť.

            Vstúpil dnu, do ruky jej vtisol kyticu fialových ruží a na pery bozk. Farba kvetov ju prekvapila, preto si ju neskôr vyhľadala na internete. Podľa väčšiny stránok znamenala fialová lásku na prvý pohľad. Trochu sa zahanbila – ona si ich prvý pohľad nepamätala, pretože v tom čase ho považovala len za ďalšieho pracujúceho s kofeínovou závislosťou.

            Zaklonila sa, aby mu videla do očí, jeho ruky ju príjemne držali okolo pása. „Tak? Ako oslávime prvé výročie nášho prvého rozhovoru?“

Deň 370

            Rozhodli sa osláviť aj výročie svojej prvej spoločnej večere, na jej naliehanie v tej istej reštaurácii. Bolo to trochu ako vrátiť sa v čase, až na to, že teraz sa už poznali oveľa lepšie.

Opäť sa ukázal ako pozorný partner a opäť – rovnako ako mnoho ráz predtým, podľa toho, čo si všímala – pri platení nenechal prepitné. Za tú dobu, čo boli spolu, už prišla na to, že to nie je kvôli tomu, že by nebol spokojný so službami.

A ona – rovnako ako mnoho ráz predtým – , vyčkala na chvíľu, keď svoju pozornosť odvráti, a peniaze na jeho kôpku pridala.

Deň 454

            „Určite sa budem tvojej mame páčiť?“

            „Bude ťa zbožňovať.“

            „Aj tak som nervózna.“

            Usmial sa, keď otvoril dvere a zaviedol ju dnu. Jeho mama, nižšia žena s vlasmi pretkanými šedinami, sa usmievala. Zdalo sa jej však, ako keby v očiach mala ostražitý výraz, ktorý nezmizol ani keď trochu stuhnuto objala svojho syna. Potom sústredila pozornosť na ženu, ktorá mala potenciál stať sa jej nevestou, a úsmev sa jej o niečo rozšíril.

            „Dobrý deň. Rada vás konečne spoznávam.“

            Netrvalo im dlho, kým sa preniesli cez úvodnú hanblivosť, a večer už pohodlne sedeli v kreslách, popíjali čaj a bavili sa, akoby sa poznali oveľa dlhšie než len pár hodín.

            Keď sa rozhodli ísť spať, rozlúčili sa pred dverami izby – mali totiž oddelené postele. Postavila sa na špičky a položila mu ruky na plecia. Potom mu vtisla bozk na líce. On ju mocne objal a zhlboka sa nadýchol sviežej vône jej vlasov.

            „Milujem ťa.“

            „Aj ja ťa milujem.“

Deň 455

            Celé poobedie neopustili kuchyňu. Ona robila všetko, čo jej staršia žena povedala, a za odmenu dostala tie najkrajšie možné vône pražiaceho sa mäsa a pečúceho sa koláča.

            Večera prebehla zväčša v tichosti, všetci boli príliš zaneprázdnení dobrým jedlom. Až keď jeho mama odniesla taniere a stihla odísť už aj s pohármi, si on kľakol na jedno koleno k jej stoličke.

            Zdalo sa jej, že z kuchyne počula ostrý nádych a možno pád nejakých príborov, no vôbec si tým nebola istá, pretože jej svet sa zúžil len na slová tvarované jeho perami: „Vezmeš si ma?“