Príhody začínajúcej kuchárky

...alebo prázdniny ako prázdniny.

Poznáte to. Je asi tak päť minút pred polnocou a vy potichúčky schádzate dole schodmi do kuchyne, aby ste si zobrali pohár vody. S najväčšou opatrnosťou prejdete okolo rodičovskej spálne, no keď sa v kuchyni obzriete za seba na chodbu, na podlahe sa vám niečo nezdá. Prizriete sa bližšie a ľaľa ho - pavúk! Keby len taký obyčajný, ale nie, riadna pačmaga s hrubými nohami a asi tak päťkrát rýchlejšia ako taký normálny kamarát z kúta. Čo teraz? Vysávač neprichádza do úvahy - je na poschodí a o polnoci by mohol spôsobiť starším členom domácnosti infarkt. Navyše, kým ho prinesiete, váš nový druh z podlahy zmizne. Biolit tiež nie je najlepšia voľba - keď sa k nemu chcete dostať, musíte sa naučiť lietať, aby ste pavúka nevyrušili. Zabiť ho papučou? A čo keď netrafíte a on vám vylezie po ruke? A čo keď trafíte a ostane po ňom veľký fľak, s ktorým sa musíte vysporiadať?
Nakoniec som sa rozhodla ísť po Biolit. Na lietajúci hmyz. Dúfajúc, že zaberie. Ten pavúk medzitým preliezol k obkladu, ledva som ho v slabom svetle videla. Striekla som raz. Ani ním nemyklo, len čo sa dal na útek. Namierila som druhýkrát a dala mu silnejšiu dávku. Ani jedným z tých svojich očí nemihol. Keď som sa pokúsila zasiahnuť ho tretíkrát, zmizol.
Teraz niekde plánuje pomstu.
To však nebolo na tú noc všetko. Za necelých pätnásť minút som narazila na ďalších dvoch v kúpeľni, tentoraz však už obyčajného priateľského druhu (keďže tam máme vchod na povalu, ani si nechcem predstaviť, čo žije tam). Jeden si len tak, akoby nič, hovel vedľa mydla (ale podarilo sa mi umyť a nevyrušiť ho) a druhý sa rozhodol liezť po celom obvode vane, veľmi nenápadne a už neveľmi priateľsky sa prisúvajúc ku mne. Keďže som tam Biolit nemala a papuča alebo vysávač neprichádzali do úvahy, nechala som ich tak a dúfala, že neprelezú cez dvoje zatvorených dverí.
Ráno som ich už nenašla.

Príhody z kuchyne:
V stredu som piekla žemľovku. Prvýkrát v živote, recept som sa dozvedela len večer predtým a nikto nebol doma. To dávalo priestor trom možným koncom:
     1. Upečiem žemľovku tak, ako má byť.
     2. Spálim žemľovku na nepoznanie.
     3. Zhorí nám kuchyňa.
Po vcelku náročnej príprave, keď som nevedela presne, že čo robím, či to robím dobre, resp. som zabudla na niektoré kroky a robila ich dodatočne, som dala žemľovku do rúry. Tancujúc okolo kuchyne na dosť hlasnú hudbu z notebooku (s reprákmi, aby aj basu bolo počuť), som čakala, nakoľko to bude hotové, aby som mohla pridať navrch sneh a zapiecť. Dúfajúc, že to robím správne, sa mi to tiež aj podarilo, potom som však musela ísť riešiť vonku jednu vec so šutrom, čiže spálenie bolo dosť možné, nakoniec som ju však vybrala v správnej chvíli a poviem vám, v živote som takú dobrú žemľovku nejedla :D Teda, určite bola lepšia ako v jedálni, keď som ešte chodila na obedy, a aj mama ma pochválila, čiže si dávajte na mňa pozor, lebo keď ma neprijmú na žiadnu vysokú, stáva sa zo mňa cukrárka/pekárka žemľovky/tá, čo robí lievance :D

Vo štvrtok som piekla pizzu. Tu veci začali byť trošku divoké. Priniesla som si notebook a repráky tak ako deň predtým, všetko zapojila, a tancovala do rytmu A Love Like War od All Time Low. Keď tu zrazu, počítač sa mi vypol. Zistila som, že mu chýbala elektrina (bez nej vydrží zhruba tak polminútu, chudák, má už svoj vek). Skontrolovala som všetky káble, ten, čo ide do počítača, zástrčku, proste všetko, až som nakoniec na šnúre od nabíjačky našla preslabené miesto, z ktorého trčali malé potrhané drôtiky a vyletovali z toho malé iskričky. Okamžite som to vytiahla z elektriny, ale taký menší šok, ktorý som musela predýchavať, sa dostavil až potom, keď som si uvedomila, že som prstami prechádzala zhruba tak dva centimetre od tých drôtikov, ešte keď som nevedela, že čo sa tomu chudákovi stalo. Reku, tak nič, dám to ocovi, či sa to dá opraviť. Ostala som ale bez hudby, lebo rádio v kuchyni nie je práve spoľahlivé, a tak som sa rozhodla zobrať sestrino, spolu s cédečkami Simony Martausovej (nakoniec som si za celý deň vypočula len jedno, za to ale trikrát).

(Inak, keď som sa snažila publikovať tento článok, riskovala som 220 V pochodujúcich cez moje telo. Dávala som si však pozor na kábel, bola ďaleko od všetkého, čo by sa mohlo zapáliť, a bola pripravená ho kedykoľvek vytiahnuť z elektriny. Všetko ale prebehlo hladko. Nemáte za čo, hejže.)

Keď už som sa dostala k robeniu pizze, nemala som šampiňóny v plechovke, tak som ešte volala mame, že čo všetko mám dať do tých mrazených, keď ich mám opiecť. Nakoniec som za to bola rada, lebo tie plechovkové sú trošku bez chuti, zatiaľ čo som tie moje tak osolila a okorenila, že sa nedalo ich necítiť pri jedení pizze :D
Že idem robiť cesto. Nasypem múku, odvážim, pozerám - a tam také známky, naznačenia, nie veľmi jemné, že múka je stará. Tak fajn, kilo a 200 g putovalo do krabičky, ktorú som chcela odovzdať mame, nech to nejako odprace. Otvorila som druhé kilo, to som pre istotu už preosievala cez sitko. Rovnaké známky ako v predchádzajúcej. Tak som mala vyše dvoch kíl zlej múky a stále žiadny základ na cesto. Čiastočne zúfalá som zobrala tretie kilo múky, preosiala ho, a - čuduj sa svete - bolo v pohode!
Ďalšie menšie problémy nastali pri miesení cesta a dávaní ho na plech - prvé bolo priveľké, druhé zasa primalé, ale výsledná pizza bola skvelá (aspoň podľa mňa, ale už ste si asi všimli, že skromnosť nie je moja silná stránka :D).

V sobotu mi to však veľmi nešlo - zistila som, že bryndzové halušky sú nad môj level a bez mamy by som ich nedokázala urobiť, teda aspoň nie tak, aby vyzerali ako halušky :D A ani strecha z BeBe keksov sa mi poobede veľmi nepodarila, i keď na to, že to bola čistá improvizácia, tak chuťovo to bolo výborné. Dizajn ale pokrivkával :D

Inak som sa začala pozerať do knihy, ktorú mi požičala triedna, vrámci prípravy na skúšku DSD II, a zistila som, že nemecky rozumiem žalostne málo. B1 úroveň nebola vôbec zlá, ale tomu tu rozumiem asi tak každé tretie až piate slovo. Mám takého tušáka, že to do decembra veľmi nedoženiem. Aspoň nie s takou chuťou do učenia, akú som mala posledné trištvrte roka :D

Zajtra idem na pár dní do Košíc. Pokiaľ ma pamäť neklame (stáva sa, dokonca aj na takom krátkom časovom úseku), tak to bude prvý výlet toto leto :D Samozrejme, dva dni, v ktoré hlásia dážď, sú presne tie dva dni, keď budem v Košiciach. Toľko môjho šťastia :D Ale dúfam, že mi tam bude dobre :)

S týmto vás tu zatiaľ nechávam. Aký článok by ste chceli cez týždeň? Nejakú recenziu? :)
Majte sa a užívajte si prázdniny.