Knižná kombinatorika

Komentár autora: Na začiatok päť vecí:
1. Túto challenge vymyslela Katka - TU si môžete pozrieť o čom je a prečítať si jej vlastnú kombináciu :)
2. Nominovala ma Andy, lebo že vraj by som mala písať :D TU si môžete prečítať jej výtvor :)
3. Z kombinatoriky, variácií, pravdepodobnosti a iných matematických somarín mi je zle od žalúdka, ale toto bola celkom sranda. Teda, kým neprišlo do tuhého.
4. Aby som tento článok publikovala, musela som prejsť mnohými útrapami (:D), o ktorých čakajte článok cez víkend, lebo sa neprestávam čudovať, čo sa mi neprihodí :D
5. Je do dlhé, pritiahnuté za vlasy, s pofidérnou zápletkou a slovenčinou používanou oveľa voľnejšie, než normálne pri písaní zvyknem, ale dúfam, že vám nič z toho nebude priveľmi vadiť :D
Hor' sa do čítania!

„A teraz vás všetkých pozývam do vedľajšej sály, kde môžete túto výnimočnú udalosť zapiť šampanským a zajesť jednohubkami, jarnými rolkami a občerstvením, ktorého názvy síce nepoznám, no po ochutnávke vás môžem uistiť, že chutí skvelo.“

Či úsmevy na tvárach hostí vyvolal záver príhovoru alebo vidina dobrého jedla, to už nevedno, no dámy v žiarivých šatách a páni v oblekoch, smokingoch, kravatách či motýlikoch, sa začali trúsiť popod široký oblúk do susediacej sály. I odtiaľto bol výhľad na to, kvôli čomu sa na zámku zhromaždila taká rozmanitá spoločnosť: krehko vyzerajúcu, no v skutočnosti nedobytnú sklenenú vitrínu stráženú mužmi v čiernych oblekoch, pod ktorými sa im viditeľne črtalo podpazušné puzdro so zbraňou. Za sklom bol kameň krajší ako čokoľvek, čo si ľudia zo smotánky vedeli predstaviť, hoci ich zrak padol už na mnoho krásnych diamantov. Na Archakam, ako sa volal tento kameň, smerovalo svetlo zo strategicky umiestnených lámp, no i keby ich niekto náhle vypol, klenot by naďalej vydával svoju vlastnú žiaru, vytváral by mnohé farby a odblesky a podmaňoval by si všetkých svojou nádherou.

Archakam patril do dávneho dedičstva Genovijského kniežatstva, ktoré sa rozprestiera medzi Francúzskom a Talianskom. Zmizol však pred storočiami, keď si ho jeden z predkov súčasného kniežaťa zobral na svoju loď. Tá sa potopila aj s už spomínaným predkom, aj s pokladom, ktorý sa plavil s ním. Jediné, čo zostalo, bolo pár trosiek vyplavených na piesočnú pláž a veľká škvrna na mori, ktorá napovedala, že na lodi sa viezol aj prvotriedny genovijský olivový olej. Podobne, ako nečakane drahokam zmizol, tak sa aj našiel.

Nálezcom bol Jack Howard, podmorský archeológ, ktorý sa teraz potil v obleku a vyzeral, že každú chvíľu zmizne a prezlečie sa do pohodlných nohavíc, pričom si cez plece zavesí tašku farby kaki, pripravený čeliť ďalšiemu zo svojich dobrodružstiev. Jeho exoticky vyzerajúci kamarát Costas nevyzeral lepšie. Kolísavým krokom, zdedeným po generáciách gréckych rybárov, predieral svoju zavalitú postavu pomedzi dav, a tváril sa, že by sa radšej potápal niekde pri pobreží.

Potápaním sa to začalo – v skrátenom príbehu Jack a Costas našli Archakam vo vraku lode. Spoznali ho z legiend, ktoré kedysi počuli a neskôr aj študovali. Zhodou náhod, Jackova dcéra Rebecca, ktorá teraz stála vedľa neho a uvoľnene sa bavila s inými mladými príslušníkmi kráľovskej rodiny, ani čoby jej otec nebol len podmorský archeológ, chodila do školy s princeznou Miou, a tak využila svoj kontakt na to, aby sa Archakam bezpečne a bez problémov dostal naspäť do rúk Genovie. V tento deň klenot odhalili a na jeho počesť usporiadali oslavu.

Princezná stála obďaleč od Jacka a Costasa, pričom sa občas súcitne pozrela ich smerom. Sama si pamätala, ako zle sa cítila na podobných akciách len krátko po tom, čo sa dozvedela, že je princeznou. Teraz sa zľahka dotýkala Michaela, svojho snúbenca, a sledovala, ako sa jej stará mama, grandmère, ako ju volala, víta s kráľom Hamletom. Jeho syn pristúpil k nej.

„Princezná Mia,“ usmial sa a pobozkal vzduch nad jej rukou.

„Princ Hamlet.“ Mia ho so širokým úsmevom objala, pričom keď sa odtiahla, musela sa zasmiať na Michaelovom výraze. Ten si ho však tiež dlho neudržal, pretože už o sekundu neskôr tľapkal Hamleta po pleci a spomínal na posledný raz, čo sa videli.

Keď sa na chvíľu uvoľnil výhľad cez oblúk na vitrínu, Michael tam zazrel Darcyho s Elizabeth, rodinných priateľov, ako by sa dali nazvať. Kývol im, dúfajúc, že sa jemu a Mii naskytne príležitosť sa s nimi neskôr porozprávať. Najmä jeho budúca manželka sa chcela u Lizzie, ako ju familiárne volali, informovať ohľadom chystanej svadby. Predsa len, s Darcym sa vzali len prednedávnom a určite mali lepšie rady ako priatelia zo strednej alebo grandmère, na ktorú sa vo veciach osláv dalo spoľahnúť jedine vtedy, ak človek chcel niečo pompézne.

Členovia Miinej ochranky sa pozdravili s ochrankou dánskeho princa. Stretli sa už viackrát, na večierkoch, kde sa nudili dosť na to, aby sa lepšie spoznali, a tak sa Harry, vysoký Nór, ktorý sa nejakým zázrakom ocitol v dánskych službách, potichu spýtal muža s prešedivenými sluchami a zelenými očami: „Nemal by si náhodou šéfovať Inštitútu?“ Tak väčšina ľudí volala izraelskú tajnú službu.

„Urobil som si prázdniny, začínam až budúci mesiac,“ uškrnul sa Gabriel, no očami nenápadne pozoroval ľudí navôkol. Inštinkty špióna mu zostali aj po rokoch neporušené, a tak bol vždy pripravený siahnuť po svojej berette, ktorú mal zastrčenú za pásom. Sám niekedy rozmýšľal, ako sa do podobnej práce zase namočil, no dobré kontakty s kráľovskou rodinou udržiaval už dlho, odkedy zachránil život samotnej kňažnej-vdove. Teraz pozoroval obidva otvorené východy zo sály – jeden, ktorý viedol k vitríne, odkiaľ sa nedalo ísť už nikam, a druhý, ktorý viedol do zámku. Čelom bol otočený k záhradám za oknami a chrbát nastavil niekoľkým dverám, ktoré viac či menej vytŕčali zo steny za ním.

„Keller.“ Kývol na opáleného blondiaka, smrtiaci stroj v utajení, ktorý viedol strohý rozhovor s Coriolanom, členom ochranky Hamleta staršieho. Bol to dobrý chlap, skvelý v boji, no s istými problémami, čo sa týkali zvládania hnevu. Keller, vycvičený rovnako dobre ako Gabriel, zdvihol zrak.

Začalo sa to pomaly, do dverí nenápadne prenikali postavy v čiernom a zmiešavali sa s davom. Ochranka, alebo aspoň tí jej členovia, ktorí si to všimli, reagovali okamžite.

„Princezná.“ Keller chytil Miu za lakeť a s pokojným výrazom ju nasmeroval k dverám, čo si všimli len tí, čo o nich vedeli. Za nimi bola dlhá tmavá chodba, ktorá viedla hlbšie do paláca, a končila až niekde pri spálňach na opačnom konci budovy. Niekto z kráľovskej rodiny asi nemal veľmi rád podobné párty, pomyslel si.

Medzitým Gabriel, nenápadne strážiac dvere, ktorými pred chvíľou prešiel Keller, ostražito pozoroval, čo sa deje. Do sály vpadla menšia armáda mladých mužov a žien, celých oblečených v čiernom, s modernými puškami a zbraňami v rukách. Všetci mali akýsi neprítomný výraz a v jednom okamihu sa zastavili, akoby boli jedným veľkým organizmom riadeným z nejakého miesta, z mozgu. Vtedy sa za nimi objavil mohutný chlap s dlhými čiernymi, trochu mastnými vlasmi a kožou prepichnutou hneď na niekoľkých miestach na tvári. Tetovania mu dodávali snáď hrozivejší výraz než obrovská zbraň, ktorú niesol.

Prehovoril do ticha, ktoré zrazu nastalo, do ticha, ktoré signalizovalo, že o chvíľu všetci hostia vybuchnú v kakofónii kriku a rozbehnú sa všetkými smermi: „Nerád ruším vašu zábavu,“ povedal, i keď jeho úsmev naznačoval presný opak, „ale chcem, aby ste ma vypočuli. Som Eric a v mene Neohrozených,“ tu Gabriel nadvihol obočie, pretože doteraz veril, že Neohrození sú len mýtom, pretože ak by neboli, zariadenia Inštitútu by ich museli odhaliť, „som sem prišiel vyzdvihnúť jeden klenot, a síce Archakam. Zostaňte pokojní, nezavadzajte a nič sa vám nestane. Ak však niekto bude chcieť prejaviť svoju odvahu, za čo by som ho za iných okolností s radosťou prijal do svojej frakcie,“ jeho výraz opäť naznačoval, že až s takou radosťou by to neurobil, „obavám sa, že bude musieť byť usmrtený. Je len na vás, či-“ Tu zrazu prestal a na tvári sa mu objavil prekvapený výraz. Padol ako podťatý, Gabriel odhadoval, že po tvrdej rane zozadu do hlavy. Svoju berettu zamieril len o niečo viac dozadu ako pôvodne, ponad hlavy hostí a Neohrozených, na toho, čo Ericovi ranu uštedril.

„Idiot,“ zamrmlal vysoký mladík s tmavými očami a opálenou pokožkou, na ktorej sa mu vzadu na krku črtalo tetovanie.

Dodatok:
Ešte niekoľko vecí nakoniec:
1. Knihy:
     Archakam - z knihy Hobit alebo Cesta tam a späť od J.R.R. Tolkiena
     Jack Howard, Costas a Rebecca - z kníh od Davida Gibbinsa (napr. Trójska maska,...)
     Genovia, Mia, Michael a grandmère - z Denníkov princeznej od Meg Cabotovej
     Hamlet (kráľ, princ) - z rovnomennej tragédie od Williama Shakespeara
     Darcy a Elizabeth - z knihy Pýcha a predsudok od Jane Austenovej
     Harry - z kníh s Harrym Holeom od Jo Nesboa
     Gabriel a Keller - z kníh s Gabrielom Allonom od Daniela Silvu
     Coriolanus - z rovnomennej tragédie od Williama Shakespeara
     Eric, Neohrození a vysoký mladík s tmavými očami (teda Tobias :D) - z trilógie Divergencia od Veronicy Roth
2. Nominujem Lenku, lebo hoci tvrdí, že nevie písať, ja si myslím opak, a bolo by treba ju nejako potisnúť :D A Lulu, lebo u tej mám väčšiu šancu na to, že si aj naozaj nejakú kombinatoriku prečítam :D :) A samozrejme, ktokoľvek to už robil alebo urobí, hoďte mi link, rada si pozriem vaše výtvory :)
3. Pôvodne to bolo ešte skoro o stranu dlhšie a nekončilo to tak otvorene, lenže tamten koniec sa mi páčil ešte menej než tento (napr. taký Tobias šiel vysvetliť situáciu stručne a skončil s monológom na tretinu strany :D), takže tu máte skrátenú verziu, ktorá je aj tak približne rovnako dlhá ako príbehy, čo píšem normálne :D
4. Ospravedlňujem sa za akékoľvek opisy alebo dialógy, ktoré nezodpovedajú charakterom postáv, lenže niektoré z tých kníh som čítala už dávnejšie. Tiež utrpeli snahou nakombinovať totálne odlišné svety a obdobia do jedného :D
Pokiaľ som vás neunudila na smrť, tak ďakujem za pozornosť :)