Kto sa neopúšťa...

Komentár autora: Ste nečakali toľko literárnych počinov v takej krátkej dobe, čo? :D A keď vám ešte poviem, že som o krok bližšie k začatiu písania sľubovanej fanfiction(s)... :D Ale nie, toto som mala už dlhšie napísané, a keďže súťaž, do ktorej som to posielala, už skončila (bez výhry... však uvidíte asi prečo :D), tak to tu dávam :)
Súťaž Cesty za poznaním minulosti bola vyhlásená pri výročí Slovenského národného povstania. Tém bolo viacero, ja som si vybrala "Kto sa sám neopúšťa, nebýva opustený.". Ako vidíte, už názvu môjho príbehu chýba originalita :D Ale celé (skoro 2 a pol strany) som to napísala v jeden večer (asi za tri hodiny), pričom som ráno išla na krajské kolo Hviezdoslavovho Kubína. Vo vlaku som to opravovala, prediskutovala s učiteľkou, vymyslela trošku lepší koniec, prišla domov o siedmej večer, prepísala to a poslala učiteľke, pričom na ďalší deň to už išlo poštou :D
Tak, kto má odvahu, tu je príbeh:

„Presúvame sa.“

Niekto ma chytil za plece a vytiahol ma z môjho úkrytu, kde som bol vlastne všetkým na očiach, no nikto si ma tam aj tak nevšímal. Môj výhľad sa už hodinu nemenil. Posledné záblesky z hlavní pušiek dávno pohltila sivá masa, ktorú sme kedysi volali vzduch. Toto tu však už dlho pripomínalo skôr zmes dymu stúpajúceho zo zbraní, spálenej nafty a ľudského pachu, ktorý sa stával viditeľným.

Pamätám si, ako vojna začala. Teda, ono to nebolo ani tak dávno, ako sa to zdá.To len vďaka tým nekončiacim sa bojom to vyzerá, že naposledy sme dobré časy zažili ešte pred desaťročiami. O zmenách sme najprv len počuli, výnimočne čítali. Potom to ale všetkým došlo.

Svet začal strácať farbu. Ľuďom mizli úsmevy. A potom odchádzali chlapi. Aj mňa zavolali a poslali na východný front. Podľa papierov som bol ako stvorený na to, aby som bol vojakom. No papier ešte nikdy nezastavil letiaci šrapnel. Domov som sa vrátil ako kripel –aspoň na pomery dobrého vojaka.

Odvtedy som si však žil pekne. Naučil som sa šikovne zaobchádzať s tými troma prstami na ľavej ruke, ktoré mi ostali, hoci ruku stále nemôžem celkom natiahnuť. Zhoršený sluch mi zasa nie je vôbec na ťarchu, ba v noci mi aspoň nerobí problém zaspať, keď sa kdesi v diaľke ozýva streľba či výbuchy. Ale aj tak ma to škrelo. Sedieť doma, keď počujem, ako sa organizuje povstanie.

Najprv ma nechceli zobrať, potom ich však presvedčila moja statná postava a aspoň aké-také skúsenosti. V bojoch som sa ostatným poľahky vyrovnal, takže teraz už na mňa nepozerajú ako na príťaž.

„Jano, poď už. Máme rozkazy.“

Strieľal som na nemeckých vojakov, nemecké tanky, nemecké všetko. Radosť som z toho nemal, robil som len to, čo som musel. I nadšenie z tvárí chlapov, ktorí čosi podobné zažívali po prvýkrát, sa pomaly začalo vytrácať, keď im zišlo na um to, čo ostatní už dávno vedeli: buď Nemci, alebo Slováci. Buď im prepustíme kraje, v ktorých sme vyrastali, alebo... Všetkých nás tu pritiahlo presvedčenie, že musíme pomôcť našej krajine. Každý sa to však rozhodol urobiť iným spôsobom, čo viedlo aj k tomu, že pod Strečnom vládol chaos. Tŕpol som, či si Nemci všimnú, že hrad na druhej strane nebol obsadený. Ako zmrzačený vojak som však k tomu nemal veľa čo povedať. Vlastne, mal, len nikto by ma nepočúval.

„Francúzi!“ ktosi vykríkol a ja som sa hneď obrátil.

„Chvalabohu,“ vyšlo zo mňa.

Zabodlo sa do mňa niekoľko nechápavých pohľadov, a tak som len úkosom vysvetlil, že konečne prichádza niekto, kto má aspoň potuchy o tom, čo robí. Človek by povedal, že partizáni ako partizáni, ale tí francúzski boli oveľa šikovnejší. U nás organizácia viazla. Tiež to však nebola profesionálna armáda ako tá, proti ktorej sme stáli.

Utekal som lesom. Po obsadení Starhradu Nemcami sa veci značne skomplikovali. A po začatí bombardovania nám už nevedeli pomôcť ani Francúzi. Boje vrcholili. Počas nich som sa ocitol na zlej strane a snažil som sa od Nemcov dostať ďalej, keď som zrazu začul zúrivé vrčanie motorov kdesi nado mnou. Stuky. Rozhodoval som sa, či mám ďalej utekať alebo hľadať úkryt. V momente, keď som sa rozhodol pre oboje, hľadanie úkrytu za behu, dopadla neďaleko bomba a mňa tlaková vlna odhodila o niekoľko metrov späť.

            Zrak mi zahalila temnota.

            Keď som sa zobudil, v lese vládlo ticho. Najprv som len nehybne ležal. Až po pár minútach som sa odvážil otvoriť oči. Nado mnou som nevidel nič nezvyčajné. Skúsil som si prejsť celé telo, aby som zistil, ako som na tom so zraneniami. Okrem bolesti hlavy som cítil aj silnú bolesť na pravom predkolení. Dlho som naberal odvahu, kým som sa pomaly posadil a obzrel si nohu. Nič z nej nechýbalo, no niekoľko centimetrov nad okrajom ťažkých topánok bol krvavý zárez. Krv vytekala pomaly a nevyzeralo to byť vážne, takže som to len provizórne obviazal a snažil sa postaviť. Až keď mi do celej nohy vystrelila ostrá bolesť, uvedomil som si, že mám prinajmenšom vyvrtnutý členok.

            Rukami sa pridŕžajúc stromov a stále sa obzerajúc, či niekoho neuvidím, či už nepriateľa alebo priateľa, som odhopkal až ku konáru, ktorý som videl na zemi. Použil som ho ako palicu a vybral som sa smerom k miestu, na ktorom sa naposledy ukrývala moja posádka. Išlo mi to pomaly, pretože každých pár metrov som si musel sadnúť a oddýchnuť. Na prvej zastávke som si vyrobil niečo, čo vzdialene pripomínalo dlahu, aby mi to spevnilo nohu. Na ďalších som potom osekával svoj konár.

            Keď som už niekoľký raz rozmýšľal, že som musel byť poriadne ďaleko, keď sa stále nepribližujem k nikomu z našich, vpravo odo mňa som začul praskot vetvičiek. Odhodil som konár, váhu som preniesol na ľavú nohu a naučeným pohybom som nabil pušku. Čakal som, kým spomedzi stromov nevybehol mladý nemecký vojak. Zastal ako obarený a ruky zdvihol pohotovo nad hlavu. Zbraň nemal žiadnu. Na hlave a krku mal ale zaschnutú krv, čo by vysvetľovalo jeho nechápavý výraz.

Prehovoril ku mne po nemecky. Keďže som sám niečo z nemčiny už pochytil, odpovedal som mu v rovnakom jazyku, i keď trochu lámavo. Kým som naňho stále mieril, dozvedel som sa, že hľadá svoju posádku. Posledná vec, ktorú si pamätal, bol nálet nemeckých strojov.

Medzitým ma noha už poriadne bolela, a keďže mladík nevyzeral nebezpečne, skôr dezorientovane, sklopil som hlaveň a sadol si na zem. V tom čase sme sa už rozprávali spoly po nemecky, spoly po slovensky, keďže aj on poznal niekoľko našich slovíčok. Hodil som mu veci na ošetrenie jeho rany.

„Vy ste už asi preč,“ povedal mi po slovensky, keď sa snažil zmyť zaschnutú krv, a ja som si vtedy uvedomil, že nálet, ktorý si pamätám ja, nebol tým, pri ktorom si on rozbil hlavu. To by vysvetľovalo pokročilý čas, ktorý som odhadoval podľa slnka.

Spýtal som sa ho, čo sa stalo. Keď mi nerozumel slovensky, zopakoval som otázku v jeho jazyku. Opísal mi, ako nás zatláčali stále ďalej a ďalej, až kým sa skupiny našich nezačali sťahovať do Vrútok. Teraz vraj už musí byť celá úžina v nemeckých rukách.

Ukázal som mu smer, ktorým bol Starhrad a on sa ta vydal, zatiaľ čo ja som si pomaly razil cestu lesom k Váhu. Jeho prejdením som sa nateraz nezaoberal. Každým krokom mi bolo horšie a horšie, točila sa mi hlava a čoraz ťažšie som sa opieral o palicu. Prestávky začali byť dlhšie a musel som ich robiť častejšie. Vtedy sa pri mne znenazdajky znovu vynoril Albert – tak sa volal ten mladý Nemec. Vraj za súmraku nemôže sám nájsť cestu a okrem toho mi chce pomôcť. To ma prekvapilo, ale nedbal som, keďže noc rýchlo sadala.

Boli sme už blízko nemeckej hliadky. Tu sme sa mali rozdeliť, Albert však trval na tom, že musím dostať nejaké ošetrenie, vraj on to vybaví. Síl na protest mi neostalo, i keď som vedel, že v najlepšom prípade padnem do zajatia. V tom horšom ma zastrelia rovno a bez ošetrenia.

Privítanie nemeckých vojakov by sa nedalo označiť za vrelé. Zhodili ma na kolená a pri temene sa mi ihneď ocitla pištoľ, zatiaľ čo Albert kričal niečo rýchlou nemčinou, z ktorej som nerozumel ani slovo. Za to som si bol istý, že niektorí z jeho spolubojovníkov vraveli niečo o smrti, či o tom, že by som mal zomrieť.

Keď som už viac nevládal kľačať vystretý, zviezol som sa na štyri. Ďalšie udalosti si však pamätám len veľmi rozmazane, pretože vedomie mi utekalo pomedzi prsty.

„Tu ťa nechám,“ pošepol mi Albert, keď ma ukladal do domu akejsi slovenskej rodiny. Už to, že som sa priviezol s Nemcami v relatívnom pohodlí, sa mnohým z nich nepáčilo. Bol som predsa zajatec. Môj nemecký kamarát na to však nedbal a potajomky mi vybavil miesto na zotavenie sa, kde ma rovnako tajne aj preniesol. Zrejme mal oveľa vyššiu hodnosť, ako som si myslel. Hovoril, že mi to dlhuje, i keď ja som namietal, že mi pomohol oveľa viac, ako som ja pomohol jemu. V skomolenej slovenčine mi vysvetľoval, že som ho inšpiroval svojím bojom za vlasť. Vraj ho oslovilo to, že som sa zapojil do Povstania napriek tomu, že som už bol zranený, a že som sa nevzdával, i keď som už len ledva chodil. Predtým, ako navždy zmizol, mi so záhadným úsmevom zopakoval to, čo som povedal ja jemu, i keď som si to nepamätal: „Kto sa neopúšťa, nebýva opustený.“

Dodatok: Som si vedomá toho, že celé je to dosť nepravdepodobné, pritiahnuté za vlasy, krátke na to, aby to bolo lepšie vysvetlené a ešte k tomu je ten koniec strašný :D Ale sama seba obdivujem, že som to dala dokopy v takom strese :D Čítala som to aj na tvorivom písaní a tam mi povedali, že začiatok je vraj vynikajúci (čo ma prekvapilo), no ten koniec tam fakt nepasuje, je taký klišé (s čím som súhlasila), takže som zvedavá, ako to vnímate vy :) Budúci rok sa tiež chcem zapojiť do nejakých literárnych súťaží, čiže smelo vyjadrite svoj názor, čo sa vám páčilo, čo sa vám nepáčilo, či tam napr. nie je priveľa/primálo faktov,... Možno sa mi podarí nabudúce tomu vyvarovať :)