Zabitá povinnosťami

Komentár autora: Nie je presne 20:00, ale tak to je jedno.
V poslednej dobe fakt neviem vymýšľať názvy. Ale neprezrádza dej, pretože ma poznáte :D Kvalitu "Vražednej noci" nedosahuje; bolo to napísané len pre uvoľnenie, pretože tento štýl sa mi píše strašne fajn, aj keď to je otrepané. A mám pocit, že sa u mňa trošku prejavujú Šunkičove gény, keď som to neprekontrolovala 8 ráz, tak ani raz (a to len dnes 6 krát asi :D), ešte kus a budem to vedieť naspamäť. Nakoniec som vymazala pár viet, ktoré to rozvíjali a boli napísané divne, čiže je to celkom také... krátke a strohé :D Inak, bolo tam strašne veľa slov, že "ktorý", väčšinu som vymazala, možno aj preto to bude divné :D Ale fakt veľa ich tam bolo. Kto to číta večer, nech si zhasne svetlo, dotvorí mu to atmosféru. Kto to číta cez deň, nech to ani nečíta a počká do tmy. A zhasnúť svetlo! :D Fakt neviem, prečo si na to tak potrpím, ono to možno ani nepomôže.
Ďakujem tým, ktorí si to prečítajú :)

Stála pri dverách na chodbe osvetlenej žltkastým svetlom, ktoré nenávidela. Svietilo, pretože vonku bola už tma.

A ona bola v škole.

Po chvíli strávenej doma sa tam vrátila, aby mohla navštíviť tunajšiu knižnicu. Potrebovala informácie z odborných kníh, pretože robila referát. Čakala, že tu stretne nejakých ľudí, ale bola v škole sama; spoločnosť jej robil iba vrátnik na prízemí. Na najvyššom poschodí školy, kde bola knižnica a nepoužívané triedy, nebol nikto.

Len ona.

Necítila sa dobre. Vždy trpela miernou paranojou, ak sa to tak dalo nazvať. Hneď ako sa niekde ocitla sama, prišiel pocit, že ju niekto sleduje a chce jej ublížiť.

A to som sa celý život vyhýbala hororom, pomyslela si zatvárajúc dvere, oddeľujúce knižnicu od zvyšku školy. Upravila si poloprázdnu tašku prevesenú krížom cez rameno a zamierila k opačnému koncu chodby, kde boli schody. Hoci mala len pohodlné tenisky, jej kroky sa ozývali až príliš hlasno medzi sivo-žltkastými stenami.

Myšlienky jej odbiehali k blížiacej sa maturite, ako kráčala ďalej. V tom okamihu, tesne predtým ako jej noha dopadla v pravidelnom rytme na zem, zablikalo svetlo. Bola to len stotina sekundy, mohla si myslieť, že len žmurkla. Inštinktívne pridala do kroku. Po pár ďalších bliknutiach si však bola istá, že sa jej to nezdá.

Keď svetlo vyplo úplne, zastavila. Srdce jej začalo byť ako splašené a tak len stála; privrela oči a párkrát sa zhlboka nadýchla. Zovreté hrdlo trochu povolilo, ale srdce odmietalo spomaliť. Rýchlo otvorila oči. Ešte chvíľu jej trvalo, kým si privykla na tmu, ktorá bola na jej vkus až príliš tmavá. Cez okná na konci chodby neprenikalo žiadne svetlo.

Určite je vonku zamračené, povedala si, pretože vedela, že mesiac je v splne. Jej myseľ toho akoby videla viac ako jej oči, a tak ich znovu zavrela. Potrebuje sa odtiaľto rýchlo dostať, nie zdržovať sa strachom z vlastných predstáv a domýšľavosti.

Urobila dva kroky doprava a natiahnutou rukou sa dotkla steny. Pomaly vykročila popri nej a prstami striedavo nahmatávala stenu a dvere.

Už nemôžem byť ďaleko, prebehlo jej mysľou spolu s modlitbou, aby svetlá naskočili. Až v tej chvíli si uvedomila, že na chodbe sa ochladilo. Ucítila to vtedy, keď jej odhalený krk ovanul slabý vánok a jej okamžite nabehli zimomriavky.

No tak možno niekto nechal otvorené okno...

Podvedome zastrčila hlavu medzi plecia, aby ochránila krk pred chladom a pomaly pokračovala ďalej.

Keď sa však jej ruky dotklo niečo studené, skamenela.

To sa jej určite nezdalo.

Strach sa jej rozlial v žilách a teraz putoval telom zabraňujúc krvi oživiť svaly.

Donútila sa však rozbehnúť. Nedbala na to, že môže spadnúť zo schodov. Potrebovala sa dostať z toho temného chladu.

V ďalšej chvíli sa ocitla na zemi. A nie preto, že by zakopla.

Mohlo to vyzerať, akoby mala okolo pása obviazané lano a niekto ho zatiahol opačným smerom, akým bežala. V skutočnosti to „lano“ bol jej dlhý vrkoč, za ktorý ju niekto stiahol na zem. Cítila, ako jej vlasy opúšťajú hlavu. Dokonca to počula. Z vyschnutého hrdla sa jej vydral len tichý priškrtený výkrik.

Ležala v tme na zemi a snažila sa lapiť vyrazený dych. Bála sa pohnúť.

V tichu sa ozval zvuk, ktorý chcela v tej chvíli počuť najmenej. Zavŕzganie podrážky blízko jej hlavy.

Tak rýchlo nevyštartovala nikdy; ani na atletike počas vyučovania. Začula tichý smiech.

Narazila. Z ničoho nič sa pred ňou zjavila prekážka, ktorá nikde v jej pamäti nebola. Keď jej pádu zabránili silné ruky, vedela, že to nie je stena. Tiež vedela, že zomrie.

Tie ruky ju zvierali až prisilno. Na sekundu necítila nič okrem nich, ani len zem pod nohami. Hneď potom zostala uväznená medzi stenou a niečím telom.

Z očí sa jej vyvalili slzy a dusila sa potláčanými vzlykmi, no predsa nevydala ani hláska.

Na krku zacítila studený dotyk. Pomaly sa presunul na jej bradu a až nežne jej vytočil hlavu na stranu. Začula tiché vrčanie a na odhalenej šiji pocítila chladný dych. Jej vlastný sa zrýchlil. Privrela oči.

Trhla sebou vo chvíli, keď jej kožu prerezali zuby.