Vražedná noc

Komentár autora: Poviedka, ktorá stále nechápem ako, vyhrala v súťaži u Michelle druhé miesto. Český začiatok je od Michelle, pokračovanie moje. Zverejnená bola TU. Kto ju už čítal, nech ide rovno dole, tam je "dodatok".

Ženský výkřik prořízl ticho. Zabodával se hluboko do mých uší a můj tep se zdvojnásobil.

"Nic se neděje," uklidňovala jsem se a zrychlila svůj krok. Klapání mých parádních lodiček zesílilo. V tu chvíli jsem se za svou touhu vypadat vždy perfektně proklínala.

"Bože, pomoz mi," drtila jsem zuby o sebe a zarývala si nehty do dlaně. Na protějším chodníku se ze stínu vyloupla temná postava a mně úplně vyschlo v krku.

Ísť ďalej? pýtala som sa sama seba a vo zvuku mojich opätkov bolo počuť zaváhanie. Rozmýšľala som, či sa mám zvrtnúť a utekať, alebo sa tváriť, že sa nič nedeje a pokračovať v ceste.

Vzhľadom k tomu, ako ďaleko bývam, by som si mala vybrať prvú možnosť, prebehlo mi hlavou pri pomyslení na všetky tie tmavé ulice, ktoré musím ešte prejsť. V diaľke som niečo začula. Znelo to ako nárek zraneného zvieraťa, ja som však vedela, že je to tá žena.

Postava sa blížila. Bol to vysoký muž. A ja som mu kráčala priamo do náruče. Nedokázala som sa presvedčiť, že je to len oneskorenec, ako ja.

Keď už bol bližšie, môj mozog zavelil a zvrtla som sa napravo do úzkej uličky. Šla som opačným smerom, akým bol môj byt; do časti mesta, kde som ešte nebola. Upokojovalo ma však, že idem aj opačným smerom, akým šiel ten muž.

Naťahovala som krok, ako sa v tých topánkach dalo. Každý nádych sa mi zaryl do pľúc ako ľadový nôž, pretože už bolo chladno. Na krátkom tmavom kabátiku som si pritiahla opasok. Chĺpky vzadu na krku mi vstávali a ja som ľutovala, že som si nezobrala ani len šatku.

Letmo som sa obzrela.

Nikto.

Aj tak som nespomalila.

Nemala som pomôcť tej žene, ktorá kričala? Teraz určite niekde umiera... Tichý hlas v mojej mysli však prekričal ďalší: Áno. A ty by si umierala spolu s ňou.

Opäť som sa otočila a po chrbte mi prešli zimomriavky.

Bol tam.

Akoby ma nasledoval, kráčal za mnou. Zahryzla som si do pery tak silno, až som na jazyku pocítila krv. V hlave sa mi prehrávali všetky podobné situácie, ktoré som videla vo filmoch. Nechcela som si dovoliť myslieť na to, že vo filme to vždy skončilo smrťou. A tak som len kráčala ďalej.

Zase som odbočila a zistila, že neviem, kde som. Rozhliadala som sa, až som našla tabuľku s názvom ulice. Chcela som sa vrátiť, ale za mnou sa vynoril ten muž. Nemala som na výber, a tak som sa vydala cestou, o ktorej som nevedela, kam vedie. Muž bol čoraz bližšie a ja som už nevládala. Nevládala som dýchať, nevládala som dvíhať jednu nohu pred druhú a tak som začala spomaľovať. Neotáčala som sa. Uvoľnila som dlaň, kde som už mala hlboké ryhy po nechtoch, a spustila si do nej kabelku z pleca. Keď bude chcieť peniaze, tak mu ju hodím. Keď ma bude chcieť zabiť, tak ju použijem ako zbraň, myšlienky mi vírili v hlave. Bola to chabá zbraň, ale nič iné som nemala. Nemohla som ani volať, pretože mobil som mala vybitý. V duchu som si nadávala, že som neodišla z práce skôr, ako všetci ostatní. Aj tak som toho veľa nespravila.

V tej chvíli ma strhol dozadu. Keby tam nestál, tak by som spadla, ale on ma pritláčal na svoju hruď. Jednu ruku mi držal na ústach. Kabelka ticho dopadla na zem. Na krku som pocítila chladný kov.

Nôž! vykríkla som v mysli a svojimi rukami sa snažila odtiahnuť tie jeho.

Ani som sa nemusela namáhať. Bol silný a moje napriek chladu spotené ruky, sa len šmýkali na jeho koženej bunde.

Začal ma ťahať do inej uličky. Narozdiel odo mňa to tu poznal.

Pri uchu som pocítila horúci dych.

„Zlatíčko...“ Niečo mi povedal, ale ja som vďaka svojej panike ničomu nerozumela. Krv mi bubnovala v ušiach. Hlas mal hlboký, pôsobil až upokojujúco.

Nemusela som však rozumieť. O chvíľu som pochopila.

Surovo ma oprel o stenu. Odtiahol mi ruku z úst a začal ma bozkávať. Jednou rukou držal tie moje nad hlavou prišpendlené k stene, druhou si ma pridržoval na svojej nohe, ktorú mal opretú o stenu za mnou, takže som na nej vlastne sedela. Bezvýsledne som sa bránila.

Keď sa odtiahol, aby mi rozopol kabát, dopadlo naňho slabé svetlo a ja som zistila, že vôbec nie je taký ako vrahovia v mojich predstavách. Bol až očarujúco krásny. Tmavé vlasy, ktoré mu tak trochu padali do rovnako tmavých očí; rysy tváre tak podobné antickým sochám...

Nemôže sa mi ešte k tomu aj páčiť! Už nespočetný krát som sa na seba v ten večer nahnevala. Preto som sa nadýchla, hoci mi hrudník zvieral strach.

A kričala som.

Prvé slnečné lúče, ktoré si ráno našli cestu do úzkej uličky, odhalili telo mladej ženy. Topánky s vysokými opätkami a rozhalený kabátik prezradili jej lásku k móde. Sklený pohľad však hovoril, že už nikdy nepôjde nakupovať.

Dodatok: Nepíšem v prvej osobe. Toto je, pokiaľ viem, moja prvá poviedka napísaná tak. A, čo si budeme hovoriť, dosť ťažko je opísať vlastnú smrť v prvej osobe, teda aspoň pre mňa :D Preto som ten koniec urobila tak, ako som to urobila. Viete, "A zomrela som/Zabil ma." nie je kto vie aký koniec :D Pohrávala som sa ešte s myšlienkou, že tam dám niečo v tom zmysle: "Ráno v novinách písali o dvoch vraždách...", namiesto toho, čo tam je. Ale toto mi nakoniec prišlo lepšie. Vtedajšia marodka (ktorú si už dúfam nezopakujem, ale momentálne nevyzerám práve nalepšie) mi prospela, pretože som mala čas to kopu krát prekontrolovať a upraviť.