Keď som nahnevaná, mám chuť písať články.

Aj napriek tomu, že sa snažím nepísať toľko článkov.
Aj napriek pravidlu nezapínať počítač, kým sa nepoučím.

TIE DETI MA VEDIA TAK NASRAŤ! A to akože sa snažím nedať vytočiť mladšími.
Začalo to už minulý rok. Z mojej dediny chodí do mojej školy chlapec, ktorý je... no tak trošku retardovaný a teraz v tom pravom slova zmysle. Proste, mám pocit, že je rozumovo trošku pod úrovňou rovesníkov, alebo tak niečo. Čiže, už druhý rok ho na stanici, keď čakáme na vlak, tak trošku šikanujú. Myslím tak, že mu nadávajú, vyprovokujú ho, aby nadával on, potom ho strašia bitkou. Serie ma, keď to robia jeho spolužiaci, ktoré podľa mojej osobnej mienky nemajú ani toľko rozumu, ako on. Ale keď to robia DIEVČATÁ, len o rok mladšie odo mňa, to ma fakt vytáča! Teda, oni ho nebijú. "Len" mu nadávajú za to, že okolo nich čo i len prejde. On potom, samozrejme, nadáva im. A oni potom tím zasraným chlapcom nepovedia nič, len sa smejú.
Tohto roku sa ho poobede snažím aj obraňovať (ako jediná). Vždy mi povedia, čo sa do nich starám a že oni sa so mnou nerozprávajú (teda, tí dvaja hlúpi chlapci mi to povedia).
Dnes ráno: prešiel okolo nich, jedna naňho hneď vyskočila. Vtedy som sa zapojila ja a dosť mierne jej povedala, nech sa správa ako rozumná, že on jej nič neurobil. Smiali sa. Ha, ha, vtipné. Z vedľajšej "skupinky" (ku ktorej som si potom vo vlaku aj prisadla, aby som nikomu neublížila), sa ozvali hlasy na moju podporu - alebo skôr, obranu toho, ktorému vždy nadávajú (odteraz ho budem označovať "M.", ok?).
A dnes poobede: prídem na stanicu, v ušiach mi hrá Simple Plan. Všetci sa tam naháňali, či čo robili. Ok, sadla som si, vedľa M., pretože tam bolo voľné. Oproti na lavičke sedeli dve dievčatá. M. prišiel, sadol si ku mne a ten s drzejší (a rozumovo zaostalejší, podľa mojej skromnej mienky) z tých dvoch doňho začal šprtať a rukou ho biť do ruky. Ozvala som sa. Vyštartoval na mňa, že on sa so mnou nerozpráva ani nič.
Po menšej výmene názorov - alebo jeho monológu, pretože ma k slovu veľmi nepúšťal - mi tí dvaja povedali, že oni to "naplánovali" (M. to potvrdil, ale on súhlasí so všetkým). Toto som zvládla so sluchátkami v ušiach, lebo pesnička išla strašne potichu.
Odišli, dala som si späť sluchátka a pustila to poriadne. O chvíľu sa všetci niekde vybrali a zase vrátili. Vrátilo sa ich ešte viac, ako ich tam bolo. A všetci pozerali na mňa. Prišiel ku mne "M." a dačo mi povedal. Vytiahla som jedno sluchátko a on to zopakoval: "Prepáč." Obočie mi vyskočilo: "Čo?"
Všetci sa začali smiať a pýtali sa ma, či som to nepočula. "Našťastie nepočujem väčšinu vašich hlúpych rečí." Nakoniec mi povedali, že mi nadával. Akurát som sa zasmiala.
Dievča podotklo, že ja ho tu obraňujem a on mi ešte nadáva.
Vybrala som aj druhé sluchátko.
A spustila som na tých dvoch, že keď sa im nepáči, že ho nemajú provokovať, že potom, keď ho vyprovokujú a on nadáva im, že ho nemajú biť. Dievčatá boli "trošku" prekvapené, keď som vyštartovala aj po nich, že tým zasraným sa dá odpustiť, že nemajú rozum, ale im nie. "On nám nadáva." Alebo dačo v tom zmysle mi povedali. Ó moja Kanada!!! (nehovorím Božie meno nadarmo). Vy ste také hlúpe, že mu na to skočíte? (nepamätám, čo som im povedala, ale toto som si myslela) Dnes ma spolužiačka polovičku telesnej častovala nadávkami a ani v päte som ju nemala! Hej, tí chlapci si mysleli, že ma urazia, keď mi povedia "ropucha", alebo "Skrillex" (čo je veľmi originálna prezývka, ktorú som dostala minule vďaka svojim vlasom a okuliarom). Alebo keď mi povedia, že som hlúpa ("Ja to narozdiel od vás hovorím na základe faktov."). alebo keď si vymyslia ďalšiu radu vecí (napr. ako keď sa začali rozprávať, že idú dnes na ruženec - neveriacky som sa zasmiala a povedala, že tu teraz tak nadávajú a večer sa pôjdu modliť - ten drzejší mi povedal, že narozdiel odo mňa aj dačo robia, lebo ja prídem do kostola, prežehnám sa a celý čas sedím. Na to som mu povedala, že neviem, kto asi sa celý minulý rok modlil ruženec (lebo sme to mali vrámci birmovky a ja som mala zhruba o dvesto kreditov viac, ako ostatní, aj vďaka mojej účasti na ružencoch - inak, aj minulý týždeň som sa modlila, čo on nemohol vedieť). Keď zase dačo povedal, tak som to aj podotkla, že vzhľadom k tomu, že do kostola nechodí, asi ťažko to bude vedieť.) Ja viem, že by som sa nimi nemala nechať nasrať. Ja viem, že sú to len malé hlúpe deti. Ale mi je až lepšie, ako som im to po roku (za čo sa seriem ešte sama) povedala, hoci sú takí hlúpi, že to proste NEVIDIA a radšej si vymýšľajú všetko možné. Čiže teraz majú zo mňa dobrú srandu, ale to ma netrápi. To, čo som mala, som urobila.
A verte mi, nechcete ma stretnúť nahnevanú. Vtedy mám skrčené obočie, tak trochu akoby zaťatú sánku a vyhrnutú peru, takže mi vidno zuby (fakt neviem, kde som toto pochytila).

Inak:
Mám opäť tmavé vlasy. Keďže sa mi od začiatku septembra tá farba zmyla, včera som si ich nafarbila zase.
Mám dve súťaže v písaní: jedna je "Integrácia očami detí" - po porade s učiteľkou asi len poupravím príbeh "Samota zabíja" tak, aby ten chlapec bol začlenený a podobne. Už mám v celku nápad.
Druhá súťaž je "Európa v škole" a tam mám tému "Zjednotená Európa - od konceptu k realite. Vývoj v Európe od priekopníkov európskej myšlienky cez dnešok k budúcnosti. Spojené štáty Európy?"
Keď som učiteľke povedala, že v mojich poviedkach postavy väčšinou zomrú, zakázala mi to. Povedala mi, že sa musím naučiť "pekne písať". Milé.
Cez dnešný florbal sa mi neušli len nadávky, ale aj zranenia, čiže na nohe mám dve modriny (jedna dosť bolí, keď chodím a trie sa mi o ňu topánka) - jednu od loptičky a druhú od hokejky. A zranenia, ktoré bolia len chvíľu: prst, ktorý sa mi skĺzol po hokejke (tak viete, akoby ste ho slabo narazili); ruka, mierne narazená o hokejku; druhá, zo súbojov; ľavý bok, keď som sa zrazila so spolužiačkou; tvár vedľa nosa, ktorú som pred tvrdším nárazom zachránila ľavou rukou - čiže to schytali obidve. Ale inak bolo strašne fajn, mám celkom rada florbal.
Idem sa učiť, tento článok som písala zhruba 45 minút. Už som trochu vychladla.