Neodsudzujte ma.

Posledné dni prebiehajú rovnako:

Chodím do školy, veľa veciam nechápem a darí sa mi nevybehnúť odtiaľ s plačom a tým, že sú takí hlúpi, až to bolí.

Sľubujem si, že budem chodiť skôr spať a viac sa učiť.

Nosím dlhé svetre a ráno je nehorázna zima.

Chodím na ruženec, po ktorom si užívam rýchle zamyslené prechádzky osvetlená len pouličnými lampami a hviezdami. Zbožňujem ten studený vzduch, ktorý dýcham, tie natiahnuté kroky, zaklonenú hlavu s pohľadom na hviezdy, ten pohľad medzi tmavé stromy v parku.  Rovnako sa vyžívam  začiatkom novembra, keď chodím na cintorín. Je na vrchu, mierne oddelený od obce a z jednej strany je tam les. Kopa červených svetielok – spomienok – robí skvelú atmosféru.

Počúvam všetky albumy Simple Planu, spomínam ich na nemčine, smejem sa na Twitteri a píšem na facebooku anglicky.

Počúvam pomalé pesničky zatiaľ čo píšem Niečo za niečo a niečo nové, pri čom sa mi fajn relaxuje.

Hovorím so slovenčinárkou o súťažiach, na ktoré by som mohla niečo napísať.

Smejem sa z ľudí a zo seba. Najmä keď sa mi podarí splodiť vetu: „Milujem sestru svojho brata.“ Dvakrát (aj po zmazaní a oprave).

Rozmýšľam nad spôsobmi mučenia, ktoré sa mi môžu zísť pri písaní.

Mám chuť smiať sa a plakať, sedieť doma a spať, počúvať hudbu a hýbať sa, rozprávať sa a byť ticho, vedieť všetko a vôbec sa netrápiť, byť blízko smrti a neriskovať pri tom život, veriť, dúfať, písať, čítať, spievať, recitovať,...