Druhá šanca - 4. kapitola

Komentár autora: Blížime sa ku koncu tejto fanfiction :) Toto je predposledná kapitola, a keďže má až tri strany, ďalšia bude asi až o štyri dni. Mám pocit, že táto je podivnejšia, ako tie predchádzajúce, ale tak čo :D V poslednej kapitole Hook Sarah poranil nohu a skončili sme v noci v útrobách lode, odkiaľ budeme pokračovať v mierne filozofických debatách :D Berte to tak, že žiadny odborník na ľudskú povahu by zo mňa nebol :D
Prajem príjemné čítanie :)

Rana na nohe ju bolela a Sarah sa rozlúčila so spánkom. Jej oči, privyknuté na tmu, ľahko rozoznali, že v kajute nad ňou mdlo žiari lampáš.

Žeby sa Hook bál tmy?

Skúsila pohýbať rukami dúfajúc, že sa lano silou jej vôle uvoľnilo. Hneď na to sykla bolesťou, keď sa zabudla a neopatrne premiestnila nohu. Nad sebou nepočula žiadne zvuky, no vedela, že jej väzniteľ tam je. O chvíľu jej to aj potvrdil, keď zdvihol poklop s lampášom v ruke.

„Pýtal som sa, či nechceš niečo na spanie.“

Sarah zažmúrila do svetla: „A ja som ti povedala, že to zvládnem, Kapitán. Kto by chcel spať v tvojej prítomnosti?“ Lišiacky sa usmiala, akoby by ju ani nebolo celé telo a nebola unavená.

„Predtým ti to nevadilo.“ Lampáš položil niekde hore a sám zoskočil k nej.

„Predtým som nemala na výber,“ zahundrala. Zvedavo ho pozorovala v nejasnom osvetlení, ktoré prichádzalo zhora. Svoj kabát, ktorý okolo neho plieskal, keď nakrátko skrížili meče, na sebe nemal. Tieň sčasti zakrýval svaly, ktoré priliehavá vesta zdôrazňovala. Prečo sa mi aj napriek všetkému, čo spravil, páči? Sakra, Sarah, prečo nie stolár alebo automechanik, ale pirát? Nechcela si náhodou žiť normálne? „A ty prečo nespíš? Hryzie ťa svedomie?“

„Zrejme si ani jeden z nás nedokáže dovoliť spať v prítomnosti toho druhého,“ žmurkol na ňu. „Tiež som však rozmýšľal, ako z tých hodín dostanem dýku. Strážia ju?“

Na chvíľu zaváhala, rozmýšľajúc, či mu má povedať pravdu. „Áno, strážia.“

Zdalo sa jej, že jeho oči žiaria, keď sa do nej zavŕtal pohľadom. „Takže nestrážia,“ povedal pokojne a nadvihol obočie.

Prevrátila oči. „Tak fajn, nestrážia ju. Ale nemysli si, že si nikto nevšimne, keď ju odtiaľ vezmeš. Ako sa chceš dostať do mesta?“

„Člnom.“

„Ten som na palube nevidela.“

„Mám pocit, že si bola plne zaujatá niečím iným.“ Tentoraz zdvihol len jedno obočie a obdaril ju laškovným úsmevom.

„Ach, áno, ten meč.“ Úsmev mu trochu zvädol.

Sarah znenazdajky nadviazala na ich prechádzajúci rozhovor. „K tvojej otázke: áno, prišla som o niekoho. No myslím, že tu na tejto lodi nie som jediná.“ Vyzvala ho, aby hovoril prvý. Ona sama sa o tom ešte s nikým nerozprávala.

„Ako si došla k tomu, že aj ja som niekoho stratil?“ Podozrievavo si ju premeral.

„Ale no tak, ty si možno žil medzi Stratenými chlapcami, ale ja mám oči. Poznám to.“

„Fajn.“ Oprel sa o stenu. „Prišiel som o brata.“

„Len?“

„Čo len?“

„Chcel si sa rozprávať, či nie?“

Zhlboka sa nadýchol a porozprával jej o tom, ako jeho matka zomrela, keď bol ešte len malým chlapcom. O tom, ako ich otec opustil. Povedal, že jeho brat zomrel. Nakoniec sa dostal až ku Milah.

„A pretože ti Gold zabil tvoju pravú lásku, teraz chceš zabiť ty jeho, hm?“

„Preto som tu.“

„Nebola to pôvodne jeho žena?“ Keď videla výraz jeho tváre, rýchlo dodala: „Dobre, dobre, len sa pýtam. Takže tvojím celoživotným cieľom je pomsta.“

Krátko prikývol.

„A myslel si už niekedy na to, čo budeš robiť, keď do tohto cieľa dobehneš?“

Ignoroval jej otázku. „Si na rade,“ povedal.

A Sarah mu všetko rozpovedala. Hovorila mu o jej rodine, o mieste, kde žili a o tom, ako sa dostali do problémov. „Bola to vlastne moja chyba,“ povedala. Cítila, že po tých dlhých rokoch konečne nachádza akúsi úľavu, keď to zo seba všetko dostala. Pokračovala: „A ak raz skrížiš cestu Temnému, ako iste vieš, ťažko sa z toho vychádza so zdravou kožou... alebo dušou.“

Na Hookovej tvári sa vystriedalo niekoľko výrazov, od prekvapenia až po nepochopenie. V hneve vstal o hovoril o niečo hlasnejšie ako predtým. „Temný ti zabil rodinu? A ty ho... po tom, po tom všetkom chrániš? Nechceš mi povedať, kde tá prekliata dýka je?“ Prechádzal sa popred ňu. „Riskuješ svoj život, len aby som nezabil toho zbabelého netvora? Ako...“

„Po prvé,“ skočila mu do reči a zo spútaných rúk vystrčila jeden prst, „sadni si. Ber trošku ohľad, ty Gentleman.“ Poslúchol ju, no päsť stále zatínal. „Po druhé, myslela som, že sme si už vyjasnili, že by si ma nezabil.“

„Niečo by som s tebou urobiť musel a v hlave som mal dosť nápadov, ako to z teba vytiahnuť, keď to nešlo podobrotky. Len som sa nechal trošku uniesť hnevom a aktuálnou situáciou.“

„A po tretie,“ hovorila ďalej, tváriac sa, že si ho nevšíma, tentoraz mu otŕčajúc už tri prsty, „nutkanie na odvetu ma už dávno prešlo, a to som na rozmýšľanie mala oveľa menej času než ty. Proste sa cez to dostaň. Pomsta ti Milah nevráti – a ani tvojho brata, nikoho, koho si stratil. Nie je to úbohý život, stále sa obzerať dozadu a zakopávať na ceste, ktorá vedie vpred?“ Vtedy si uvedomila, že nehovorí len k nemu, ale aj k sebe. Aj ona sa stále obzerala. Nelipla na pomste, ale na pocite, ktorý mala so svojou rodinou niekedy dávno. Bola na tejto spomienke tak závislá, že nechcela vyskúšať nič nové, nájsť nové šťastie, len aby náhodou tento pocit nevybledol. Hook zaťal zuby. Nechcel uznať, že má pravdu, hoci v hĺbke srdca to vedel. Nedalo mu však nespýtať sa: „Náhodou viem, že Emma, Mary Margaret a David ti ponúkli, aby si ostala s nimi, v Storybrooku, patrila do ich rodiny, alebo tak nejako. Prečo si napriek tomu odišla?“

Pretože som si predtým nechcela pripustiť všetko to, čo som teraz povedala tebe, pomyslela si, a potom to aj nahlas vyslovila.

Potom dodala: „Inak, Gold má veľa nepriateľov a stále žije. Povedala by som, že nie je najjednoduchšie ho zabiť a neexistuje nikto, kto by sa s tebou podelil o cenné rady.“

„Ale stále nechápem, prečo by si ho za každú cenu chránila. Mohla si mi to povedať a viac sa nestarať, či ho zabijem alebo zabije on mňa.“

„Sľúbila som to ostatným. Temný sa najprv bál, že ho zradím, ale nakoniec sme sa dohodli. Dokonca sa mi ospravedlnil,“ krivo sa usmiala. „Mám pocit, že sa naozaj zmenil, tak ako stále tvrdí Belle... Ona bola vlastne ďalším dôvodom – toľko lások už bolo rozbitých, načo uberať na šťastí ďalej len kvôli tomu, aby som si uhasila smäd po pomste? Majú dosť vlastných problémov. Mali by sme si pomáhať, nie sa navzájom zabíjať.“

Hook sa chvíľu tváril ako malý chlapec, ktorý práve dostával kázeň o slušnom správaní, no potom opäť nahodil arogantný výraz.

Sarah niečo napadlo: „Máš vôbec plán, ako ma dostať z lode, ak by ťa ten milý starý pán zabil skôr ako ty jeho?“

„Ehm... vieš...“ na chvíľu sa zakoktal, no nakoniec len trochu zahanbene povedal: „Nie... Nad tým som nejako... nerozmýšľal.“

Obidvaja sa krátko zasmiali, Sarah zvonivým, on hrdelným smiechom. Chvíľu sa ešte rozprávali, až ich rozhovor vyhasol do tmy.

Potom Hook podišiel k nej, bez slova jej uvoľnil putá a odniesol ju do kajuty, v ktorej boli štyri lôžka. Opatrne ju na jedno posadil.

„Zaslúžiš si, trochu sa vyspať,“ osvetlil jednoducho a podal jej prikrývku. „Kajuta sa dá zamknúť z vonku, takže nad útekom ani nerozmýšľaj.“

„V takomto stave by som, mám taký pocit, ďaleko nezašla.“

Počkal, kým s pomocou jeho byliniek zaspala bezsenným spánkom, a odišiel.

Bolo po poludní, keď Hook prišiel skontrolovať Sarah, ktorá ešte stále spala. Potichu sa z kajuty vykradol a zavrel za sebou, no dvere nepodoprel. Predpokladal, že sa čoskoro zobudí a odísť sa chystal aj tak až po zotmení. Mal v pláne ju potom zviazať, aby nemala žiadnu šancu prekaziť jeho misiu, ako si to pre seba nazval. Ak všetko pôjde podľa plánu, vrátim sa do troch hodín aj s Temného dýkou. Musel si však ešte rozmyslieť, čo urobí potom. Sarah nemôžem nechať ísť skôr než ho zabijem, pretože by ma mohla prezradiť. Na jeho zabitie však budem potrebovať ďalší plán. Ako vlastne funguje to ovládanie? Na dobu, ktorú strávil hľadaním pomsty, vedel o Temnom pánovi žalostne málo. Nemal ani potuchy o tom, čo spôsobuje jeho zabitie vrahovi, a podobne na tom bola Sarah a väčšina obyvateľov Storybrooku. Hook stál len o odplatu, nie o moc, ktorá by sa mu jej uskutočnením naskytla. Musel však uznať, že po jeho poslednom rozhovore s tou malou tmavovláskou trochu zneistel.

Práve rozmýšľal o veciach, ktoré mu povedala, keď ona sama dokrivkala na palubu, sťažka sa podopierajúc. Len čo ju uvidel, prestal si pilníkom ostriť hák a vstal, aby jej pomohol. Usadil ju na nejakú debnu dávajúc si pozor, aby po ruke nemala žiadnu zbraň, a priniesol jej jedlo. V slnečnom svetle mu prišla ešte krajšia, ako predtým. Zdalo sa mu, že v tmavohnedých očiach vidí zlaté odlesky.

„Čo noha?“ spýtal sa, keď dojedla. Hneď si za to v duchu vynadal.

„Zatiaľ ju mám. Myslím.“ Vrhla pohľad na svoje nohy, jednu v úzkych, trochu špinavých džínsoch, ktoré jej boli pridlhé, a druhú v ich skrátenej verzii, kedy sa džínsy končili rozstrapkaným okrajom už nad kolenom a na látke, ktorou mala nohu obviazanú, bolo vidno zaschnutú krv.

Hneď sa pustil do preväzovania, zatiaľ čo ona vystavila tvár slnečným lúčom. Ranu jej potrel masťou, ktorú sa naučil robiť ešte keď bojoval s Petrom Panom.

S privretými očami sa ho spýtala: „Mal si už člena posádky s drevenou nohou?“

Zarazil sa. „Nie, nemal.“ Potom dodal: „Ale beriem aj krívajúcich, chceš sa pridať?“

„Budem nad tým uvažovať,“ usmiala sa.

„Na to, aby si videla kapitánovu kajutu, nemusíš byť ani členom posádky,“ zachechtal sa. Otvorila jedno oko a zagánila naňho, avšak kútikmi úst jej mykalo.

„Kedy chceš vyraziť?“

„Po zotmení.“

„Ako znovu nájdeš loď, keď je neviditeľná?“ zaujímala sa.

„Tým sa netráp.“

„Predpokladám, že zase strávim nejaký čas v tom príjemnom prítmí útulného podpalubia.“

„Vskutku.“

„Stále gentleman.“

„To ty si mi nechcela veriť.“ Pomohol jej vstať. V diaľke mohla vidieť kontúry storybrookského prístavu. Vzdychla si.

„Keď bude po všetkom, hodím ťa do New Yorku.“

„Milé od teba. Stále si nezmenil názor?“ obrátila sa k nemu so spýtavým pohľadom.

„Názor na čo?“ Opýtal sa, i keď presne vedel, o čom hovorí.

„Na pomstu, samozrejme.“

„Pre pomstu som žil príliš dlho na to, aby som sa jej teraz, keď ju mám na dosah ruky, vzdal.“

„Vážne sa nebojíš, že ťa on zabije skôr, ako ty jeho?“

„Som ochotný položiť svoj život za dve veci: lásku a pomstu. To prvé som stratil. Ak zomriem kvôli mojej odplate, bude to pre mňa dostatočné zadosťučinenie.“

Smutne si povzdychla: „A ja som si myslela, že si lásku opäť našiel...“

„To by som si to možno rozmyslel,“ roztiahol pery v úsmeve. Po krátkom zaváhaní si dali motýlí bozk. Trval len chvíľku. Sarah sa vymanila z jeho blízkosti, otočiac sa mu chrbtom. Slnko už klesalo na západ.

„Mal by si sa pripraviť.“