Druhá šanca - 2.kapitola

Komentár autora: Prvá kapitola vám už možno napovedala, že táto fanfiction zďaleka nepatrí k nejako prevratným, zaujímavým alebo dobre vymysleným :D Ale je to lepšie ako prázdnota (v oblasti poviedok), ktorá tu bola predtým a zrejme po tom príde, lebo nemám v pláne písať nič nové :D Na začiatku som vás nechcela „zaťažovať“ niečím viac, ale o Sarah by ste asi mali vedieť, že v Začarovanom lese nebola nijak významná, no nejakým nanajvýš záhadným spôsobom sa jej podarilo precestovať niekoľko svetov, podobne ako Baelfireovi, až sa dostala tu. Po kliatbe sa tiež nejako (áno, sú tu isté medzery :D) dostala do Storybrooku, kde istý čas žila, zamotala sa do niekoľkých udalostí a tiež sa stretla s Hookom prvýkrát. Teraz sa mu spolu s ostatnými snaží niečo zatajiť, tak sa poďme pozrieť na to :) Skončili sme pri tom, ako niečo na palube buchlo a Hook sa išiel pozrieť kto alebo čo to bolo.

Prajem príjemné čítanie a prosím komentáre – neverím, že prvá kapitola bola prečítaná len dvakrát pri 60 otvoreniach stránky :D

Hook videl sklamanie na jej tvári, keď sa vrátil aj so svojím lampášom.

„Len čajky.“ Ukázal zuby v širokom úsmeve. Sarah bola pripravená znovu mu nejako ublížiť, no tentoraz si dával pozor, keď jej uvoľnil kúsok látky, ktorý mala v ústach. Sadol si na sud oproti.

„Nechystám sa ti nič povedať.“ Podarilo sa jej udržať ľadový pohľad v očiach.

„Môžem ťa donútiť.“ Pokrčil plecami a mierne roztiahol ruky.

„Možno si pirát, no neublížil by si žene.“ Pohŕdavo sa usmiala, ukrývajúc vedomosť či skôr jej osobnú domnienku, že muž ako on určite pozná veľa spôsobov, ako človeka prinútiť hovoriť.

Ledva to dopovedala, zjavil sa celkom blízko pri nej.

„Nie? To ti o mne nikto nič nepovedal? Napríklad tvoja malá kamarátka, Belle?“

„A ty si hovoríš gentleman, hm?“ Od Belle, samozrejme, niečo počula, no celkovo sa jej Hook nezdal tak nebezpečný, keď ho stretla predtým. Bolo to len párkrát a nikdy nebola sama, no už vtedy si všimla, že k ženám sa skôr správa, akoby ich poznal už dlho. Tiež jej neušli všetky jeho poznámky, no najmä istá náklonnosť k Emme. I tak ju však prekvapila náhla zmena jeho výrazu.

„Samozrejme, že som gentleman. Veril som, že si si to všimla už predtým.“ Tvár sa mu o niečo vyjasnila a v kútikoch očí mu opäť pohrával úsmev. „Niekedy však mám isté... záujmy.“ Pri poslednom slove jej zastrčil vlasy za ucho. „Svoje vlastné. A aj keby si mi to nepovedala, čo sa však nestane...“

„Nebuď si sebou taký istý, Kapitán.“

„... Stále ťa môžem držať ako rukojemníka. Tvoji priatelia majú...“ zamával rukou hľadajúc správne slová, „niečo ako hrdinský komplex. Nenechali by nevinnú zomrieť,“ dokončil vetu, a keď sa usmial, jazykom si zľahka prešiel po zuboch.

„Nezabil by si ma.“

Zasmial sa hrdelným smiechom a hákom jej opäť nadvihol bradu, až teraz nemusela dvíhať oči, aby mohla vidieť tie jeho. „Vážne?“

„Teba sa nebojím,“ precedila cez zuby.

Úsmev z jeho očí sa vytratil. Prudkým pohybom jej hlavu stočil na bok, až sa uchom opierala o drevo, márne sa snažiac zachytiť ho pohľadom napravo od seba. Dýchanie sa jej zrýchlilo a na pravej časti sánky cítila studený kov, ktorý jej pritláčal hlavu o stĺp za ňou.

„Páči sa mi tvoja odvaha,“ zapriadol. Perami sa jej obtrel o pokožku a jeho dych ju šteklil na krku. Privrela oči, snažiac sa zachovať si zvyšky rozvahy. „No ľudia to so statočnosťou niekedy preháňajú a potom... nemusí to pre nich skončiť dobre.“ Posledné slová jej zašepkal do ucha. Hlavu jej otočil naspäť do pôvodnej, trochu zaklonenej polohy, a nosom sa takmer dotýkal toho jej, keď ticho povedal: „Prehnaná odvaha je len hlúposť, zle zhodnotená situácia. A ja som si myslel, že ty si múdre dievča.“

Odtiahol sa a kým si znovu sadal na sud, Sarah sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila. Musela si priznať, že ju rozhodil. Hneď niekoľkokrát.

„Škoda, že sa nemôžeš hýbať. Mohli sme sa zabaviť,“ so širokým úsmevom si ju ešte raz obhliadol. Musel uznať, že bola veľmi pekná. Tmavé vlasy, vpredu trochu kratšie, takže jej padali do tváre, tmavohnedé oči a krivka pier, aká sa nedala nájsť u veľa žien. A že ich už stretol dosť na to, aby to vedel posúdiť. Dokonca aj spomienka na Emmu pri nej začínala blednúť. Podobnú mali len odvahu.

„Aj ty sa mne páčiš. Čo takto rozviazať ma, aby sme sa mohli, ako hovoríš, zabaviť?“ predniesla zrazu a žmurkla naňho, zo všetkých síl sa pokúšajúc nedať na sebe nič najavo. Zasmial sa a prstami si pošúchal strnisko. Desivý pirát, ktorý sa jej ukázal len chvíľu predtým, bol preč.

„Čím skôr mi to povieš, tým skôr sa môžeme, vieš... Naozaj dotknúť jeden druhého.“ Zdvihol jedno obočie.

„Choď dopekla, Hook.“

„Potom to asi pre teba nebude taká zábava.“ Nadvihol  aj druhé obočie a zatváril sa naoko súcitne.

„A čo potom? Necháš ma ísť a budeme sa tváriť, že sa nič nestalo? Alebo –“

„Alebo ťa zabijem?“ skočil jej do reči. „Čo myslíš?“

„Ja som len úbohá dievčina, ktorú uniesli. Zajatec na pirátskej lodi.“ Bleskovo prešla z rozhorčeného tónu na vystrašený. „Ty si tu kapitán, Kapitán.“ To už povedala vyzývavo.

„Vážne ťa je škoda.“

„Ale ty potrebuješ tú malú informáciu, čiže cesta domov sa asi nekoná, čo? Počkať... to som ti to nemohla povedať u mňa v byte? Načo tu vlastne som? A ako si ma, sakra, dostal z bytu?“

„Pretože to môže byť ukryté niekde, kde sa sám dostanem a ľahko to nájdem, ale taktiež niekde, kde by si mi to rýchlo vedela nájsť len ty. Napríklad v lese, alebo tak nejako. A k tvojej druhej otázke... možno sa to raz dozvieš.“ Pre zmenu na ňu žmurkol on.

Keby aspoň nevyzeral tak dobre, prebehlo jej zúfalo mysľou.

„Prečo si neuniesol niekoho iného? Niekoho, za kým by si nemusel ísť až do New Yorku?“

„Už som ti povedal, dala si mi najlepšie šance. Keby som uniesol niekoho v Storybrooku, hneď by vedeli o mojich plánoch. Navyše, keby sa mi nejako podarilo uniesť Emmu alebo Mary Margaret, mal by som na krku Princa. Belle by bola ľahší terč, no... s Temným sa v poslednej dobe nevedia od seba odtrhnúť. A keby som sa spýtal toho, alebo Princa... Niečo mi hovorí, že by mi to nepovedali. Bola si najlepšia voľba.“

Uvedomila si, akú chybu spravila, keď nebola dostatočne ostražitá. Prečo to niekedy vyzerá, že vôbec nerozmýšľam?

Tesne predtým, ako sa postavil na odchod, Sarah povedala: „Ale tú látku do úst mi nedávaj.“ Pozrel na ňu, a krátko sa nad tým zamyslel. „Nechceš predsa, aby si cítil chuť zatuchnutej handry, kebyže ti niečo poviem a schýlilo by sa k tej zábave, však?“ Presvedčila ho a tak sa odtiaľ pobral so širokým úsmevom.

„I keď ma to asi budeš musieť najprv naučiť...“ zamrmlala, ale počul ju a otočil sa s nechápavým výrazom. So zmesou smiechu a trpkosti preriekla: „No čo, nikdy som nikoho nepobozkala.“ Potom dodala: „Čo sa o tebe zrejme nedá povedať.“

Hook odtiaľ vyšiel krútiac hlavou. Ešte si pomyslel, že by to rád zmenil.

Ako tak v tme premýšľala, musela si priznať, že ju trochu priťahoval. A to nielen výzorom, i keď bol na pohľad krajší, ako väčšina chlapov, ktorých poznala. A tie kožené nohavice...

Jej úvahy prerušil, keď jej priniesol jedlo. Sarah v podpalubí stratila pojem o čase, a tak nevedela určiť, či jej priniesol raňajky, obed alebo večeru. Dlhou tmavou ničotou prebleskovalo len pár chvíľ spojených s ich rozhovormi a teplým svetlom lampáša. Podľa toho, že na sebe mal svoj ťažký kabát, hádala, že môže byť skoro ráno. Keď si však spomenula, že ho na ňom videla aj za teplého počasia, takéto úvahy zavrhla.

V čižmách s mäkkou podrážkou, ktoré na podlahe nevydávali takmer žiadny zvuk, prešiel k nej. Tanier jej položil na spojené stehná a pohár opatrne vysunul z háku na podlahu. Obidve tieto veci vyzerali, že boli súčasťou lode už dlhé roky. Ruky jej spoza chrbta odviazal a kým sa jej do nich vrátil cit, zviazal jej ich šikovne vpredu, ponechávajúc dostatočne dlhý povraz medzi nimi, aby sa mohla najesť.

Tak by som to nevedela zaviazať ani s dvomi rukami, nie to s jednou.

Zaželal jej dobrú chuť.

„Čo to presne je?“ spýtala sa, nedôverčivo pozerajúc do taniera. V rukách zvierala príbor, ktorým by mu však nemohla ublížiť.

 „Si hladná, alebo nie?“

Zdvihla ruky v obrannom geste a pustila sa do toho. Naozaj bola hladná. Musela uznať, že to chutilo oveľa lepšie, ako vyzeralo, no i tak sa bála, že jej bude zle z mierneho kolísania sa lode.

„Rum?“ Hook jej otrčil fľašu.

„Nie, ďakujem.“

Pokrčil plecami a napil sa.

„Tak čo, ukončíme to?“

„Hovorila som si, že ťa to raz prestane baviť, zoberieš ma domov, pred vchodom sa pekne rozlúčime a prinajmenšom sa veľmi dlho znovu neuvidíme.“ Sarah najprv zasnene pozerala niekde na stenu za ním, a až potom preniesla pohľad naňho: „Tak, kedy odchádzame, Kapitán?“

„Vzdaj to.“

Jazykom si navlhčila pery. „Možno mi tvoja prítomnosť ako strašidelného únoscu nie je až taká nepríjemná.“

Usmial sa. „Kde je?“

„V Storybrooku,“ uškrnula sa. Hookov úsmev sa ešte väčšmi rozšíril. Čakal vyše tristo rokov, pár hodín to ešte vydrží. Ona nevydrží dlho vzdorovať.

Napriek jej protestu ju zase omámil, aby jej mohol ruky spútať za chrbtom. Na chvíľu sa však zamyslene zastavil. Potom sa rozhodol a opatrne ju vzal do náručia.