Druhá šanca - 1.kapitola

Komentár autora: Prvá kapitola tej FF, o ktorej som toľko rozprávala. Takže: Je to fanfiction na seriál Once Upon a Time (skrátene OUAT). V poslednej chvíli sa mi podarilo vymyslieť aj názov, ktorý mi k tomu celkom pasuje :D Zaradenie do deja nie je, myslím, také dôležité, viac k nemu napíšem na konci, nateraz vám stačí vedieť, že je to niekde uprostred druhej série, keď už sú Emma a Mary Margaret doma z cesty do Začarovaného lesa. Jedna postava je čisto vymyslená. Myšlienky postáv sú, ako zvyčajne, písané kurzívou. Ak je kurzívou zvýraznené len jedno slovo, je na ňom dôraz :D
Prajem príjemné čítanie :)

Šla domov. Teda na miesto, ktoré pred inými nazývala domovom. Ten skutočný bol ďaleko, v inom svete. S inými ľuďmi. Náhle ju prepadla spomienka na zeleň Začarovaného lesa a hruď jej stisla bolesť. Trvala krátko, obraz hneď zahnala. Predtým sa to stávalo aj niekoľkokrát do dňa, no naučila sa to kontrolovať. Bola si takmer istá, že by ju dokázala zahnať navždy, no paradoxne sa bála zabudnutia.

Prišla k dverám svojho bytu, odomkla, vkročila dnu a rýchlo opäť zamkla na dva západy. Svoj malý ruksak, ktorý nosila namiesto kabelky, hodila k teniskám a prešla do kuchyne.

V Začarovanom lese bola známa len svojej rodine. Nikto, koho by si ľudia všimli, nikto, koho by si zapamätali. Len taký Nikto, kto by urobil niečo veľké. Slabo sa uškrnula. Veci sa zmenili až tu, v reálnom svete. Ale je tento svet reálny? I Začarovaný les bol reálny. Boli tam ľudia, takí, ako tu, bol tam smiech a plač a dobro sa bilo so zlom. Nedeje sa to aj tu? V čom je táto realita iná od tých, ktoré som zažila? Nenavštívila totiž len dva svety. Tu to bolo iné v tom, že nemala rodinu a chýbala tu mágia. O rodinu prišla veľmi, veľmi dávno, zásluhou toho, ktorého mala teraz chrániť.

Ľudia ju tu poznali, bola dokonca obľúbená. A niektorí si ju vážili. Sama tomu celkom nerozumela.

Popritom ako prežúvala hrianky s maslom a pozerala večerné správy, rozmýšľala opäť nad ponukou, ktorú dostala len pred pár týždňami. Stať sa členom rodiny. Novej rodiny. Patriť k ľuďom, ktorí ju mali radi. Začať nový život... Rukou si odhrnula tmavé vlasy z tváre.

Nový život v Storybrooku.

Ani nevedela, prečo to vtedy odmietla a radšej sa presťahovala do New Yorku, kde sa veľmi neúspešne snažila na všetko zabudnúť. Iným už dala druhú šancu, tak prečo ju nechcela dopriať aj sebe? Bála sa nechať spomienky ísť? Už nikdy to nebude rovnaké. Svoju skutočnú rodinu som stratila a nejakí priatelia ju nemôžu len tak nahradiť, nemôžem zabudnúť na svojich. Ne... Jej myšlienkový pochod prerušil zvuk rozbíjajúceho sa porcelánu. Ticho sa vyhrešila za svoju nešikovnosť a pustila sa do upratovania. Potom si zo spálne vzala pyžamo a odniesla ho do kúpeľne, ktorá bola väčšia ako by potrebovala. Zo zvyku za sebou zamkla.

Bola pravda, že svoju niekdajšiu vlasť zbožňovala, ale teplej tečúcej vody či elektriny sa vzdať nechcela. Ani tej voľnosti, ktorá sa zväčšovala s jej príjmom, síce stále dosť skromným, ale pre jej potreby postačujúcim. Neprišla do tohto sveta s kliatbou, takže nebola obmedzovaná územím Storybrooku ako ostatní. Bola aj rada, že jediná, ktorá by sa jej mohla zjaviť vo dverách, bola Emma.

Umyla si zuby, a keďže si stále nezvykla na líčenie, bez váhania si vodou opláchla tvár. Načiahla sa za froté uterákom a usušila si ju.

Náhle strnula s pohľadom upretým do zrkadla. Uterák jej vypadol z rúk a oči sa jej doširoka otvorili od prekvapenia z neočakávanej, trochu nebezpečnej návštevy.

Za jej chrbtom stál muž a s pobaveným úsmevom hľadel rovno do odrazu jej očí.

Tmavovláska sa spamätala, bojovne vystrčila bradu a zaťala sánku. Zhlboka sa nadýchla a pomaly vyslovila dve krátke slová, počas ktorých otáčala hlavu, stále sledujúc postavu v zrkadle, až sa mu na konci vety pozrela rovno do očí: „Čo chceš?“

Úsmev sa rozšíril. „Teba.“

Na sekundu akoby zamrzol čas. Potom, hneď ako sa on pohol k nej, ona doňho prudko strčila, až sa zviezol po stene za svojím chrbtom, a skočila k dverám. Zanadávala, keď kľúč spadol na dlážku a kútikom oka pozorovala nevítanú návštevu zviechajúcu sa zo zeme.

Keď konečne otvorila dvere, rozbehla sa naprieč izbou, no narazila do ruky, ktorá sa jej ovinula okolo pása. Dlaň jej pritlačil na ústa a ona si až vtedy spomenula, že ženy v takýchto chvíľach zvyčajne kričia o pomoc.

Lepšie neskoro, ako nikdy, pomyslela si a nadýchla sa na výkrik. Svoju chybu pochopila, až keď jej oči začali prikrývať čoraz tmavšie závoje a telo jej začalo ochabovať. Opatrne ju položil na zem a odhrnul vlasy z líca.

Má ju.

Otvorila oči a párkrát zažmurkala. Tam, kde bola, bola taká tma, akú si pamätala ešte z doby, keď nepoznala elektrinu. Neustále nočné osvetlenie ulíc jej vadilo, keďže sa jej zakaždým odrážalo do izby, v ktorej spala.

Kde to, sakra, som?

Pomaly zdvihla hlavu a snažila sa rozhýbať stuhnutý krk. Keď si ho chcela rozmasírovať rukami, zistila, že ich má zviazané za chrbtom a pri akomkoľvek pohybe sa ohlási bolesť v pleciach spôsobená nahromadenou kyselinou mliečnou.

Pomaly, snažiac sa obmedziť bolesť, preskúmala situáciu. Zistila, že ruky má zviazané za nejakým dreveným stĺpom, o ktorý sa opierala. Myslela si, že sa azda skúsi postaviť, no keď pokrčila zviazané nohy a zaprela sa o nich, zistila, že to nepôjde.

A tak tam sedela a snažila sa dostať z úst kus látky, ktorej uzlík cítila vzadu na hlave.

Zrazu miestnosť zaplavilo svetlo lampáša a pred ňou sa objavil chlap. Pozeral na ňu zo svojej výšky a opäť mal na tvári úsmev.

„Á, Spiaca krásavica.“

Ako mi nemohlo dôjsť, kde som? Kúsky spomienok a udalostí začali zapadať do seba, len čo sa trochu rozhliadla. Až vtedy si uvedomila jemné kolísanie.

Zohol sa k nej a uvoľnil jej ústa, aby mohla rozprávať. Potom odstúpil, vyrovnal sa a zamyslene si ju prezeral.

Využila príležitosť a prudko vystrela pokrčené nohy, trafiac ho pod koleno, až sa zapotácal a musel zachytiť dreveného trámu.

„To bolo za únos z mojej vlastnej kúpeľne,“ povedala nevrlo. V slabom svetle hľadala niečo, čo by jej mohlo neskôr pomôcť dostať sa von. Okrem sudov a niekoľkých stočených lán tam však nebolo nič.

„Stačilo by ‚dobré ráno‘, zlato.“ Kútiky mal stále zdvihnuté. „A k tej kúpeľni: istá časť zo mňa sa chcela prizerať trochu dlhšie, ale – keďže som gentleman – zarazil som to dosť skoro.“ Ako to hovoril, približoval sa k nej zboku až jej jedným kolenom bolestivo pritlačil vystreté nohy k zemi a rukou sa oprel o trám nad jej hlavou. Tvár mal až nebezpečne blízko. „Neurobil by som nič, čo by si ty nechcela, aby som urobil, Sarah.“ Keď vyslovil jej meno, na chrbte cítila zimomriavky, no pohľad mala pevne zakotvený v jeho očiach modrých, ako vody prístavu. Nadvihla obočie nad absurdnosťou toho, čo povedal. „Nechcem tu sedieť zviazaná, ty Gentleman.“

„Nemusíš, ak dostanem, čo chcem.“

„A čo chceš, Kapitán?“

Znovu sa odzbrojujúco usmial, akoby ju ani nedržal v podpalubí svojej lode. Najprv pozeral niekde na podlahu napravo od nej, no keď hovoril, zdvihol hlavu a pozrel jej rovno do očí: „Vieš celkom presne, čo chcem.“

„Nie, neviem. No, vlastne, najprv... najprv som si myslela, že by si azda chcel použiť moju kúpeľňu, lebo, no, to by si fakt mohol chcieť...“ Úsmev mu trochu povädol, keď nakrčila nos.

„... no potom, keď si povedal, že chceš mňa... prečo tu potom sedím pripútaná k stĺpu?“ Usmiala sa naňho podobným spôsobom, ako on pred chvíľou na ňu.

„Mimochodom, čím si ma to vlastne omráčil?“ spýtala sa. „Chloroformom?“

„Chloro-čím?“ zamračil sa na ňu a odtiahol sa. „Bola to zmes byliniek,“ vysvetlil jednoducho.

„Aha, takže bylinkár,“ zahundrala, no on si ju nevšímal a vrátil sa k odpovedi na jej predchádzajúcu otázku: „Chcem vedieť to, čo vieš ty. A tiež zrejme pár ďalších ľudí. No potom by sme možno mohli...“ Jedno obočie mu vyletelo oveľa vyššie, ako druhé a ukázal biele zuby.

„Som si celkom istá, že viem veľa vecí, čo ty nie. Napríklad fyziku, alebo... Alebo dejiny! Určite by si chcel vedieť niečo z histórie tejto krajiny. Alebo...“ Opäť zmenšil vzdialenosť medzi nimi a svojím hákom jej zdvihol bradu, takže prestala hovoriť. Hľadel jej do očí a ona mu pohľad oplácala.

Hlavne nepanikár a nenechaj sa zmiasť jeho pohľadom. Rýchlo, na niečo sa spýtaj!

„Tým si ma chcel vystrašiť?“ zamrmlala, pretože bradu jej držal vysoko, a tak nemohla poriadne otvoriť ústa.

„Malo by ťa to vystrašiť.“ Hovoril tichým, podmanivým hlasom.

„Nefunguje to,“ vydýchla, hoci sa o tom snažila viac presvedčiť seba než jeho. „Snaž sa trošku viac.“

Postavil sa a otočil sa jej chrbtom, no neodpovedal, a tak začala znovu ona: „Pozri, nechystám sa ti povedať nič, tak čo keby sme toto skončili a ty by si ma zobral domov?“

Pohrával sa s lampášom. „Môžeš ísť domov, len čo mi povieš, čo chcem vedieť.“

„A prečo si myslíš, že by som ti to povedala?“ Naklonila hlavu. Chodili okolo horúcej kaše, no ona mala v pláne vzdorovať čo najdlhšie. Najlepšie tak dlho, aby ma medzitým našli.

„Pretože sme sami dvaja na veľkej lodi uprostred mora a nikto nevie, že nie si doma.“ Keď hovoril, pokýval hlavou z jednej strany na druhú a zdvihol obočie. Pohľadom dával jasne najavo, že vyhrá a je si toho vedomý.

Hraj o čas, prikázala si v duchu. Alebo aspoň o jeho prítomnosť. Tmavá samota jej práve nevoňala.

„Nemôžeš ma tu držať večne.“

„Ale ty si mi dosť pomohla. Ak zvážime, že vďaka tvojmu prerušeniu kontaktov so Storybrookom potrvá istý čas, kým si uvedomia, že nie si v New Yorku, a potom tiež budú musieť nájsť moju loď, ktorá je však neviditeľná, tak... no, je to prekliato blízko k večnosti, Sarah.“ Potichu sa zasmial, keď si uvedomila, že to je pravda.

V tom na palube niečo buchlo. Obidvaja sa pozreli na strop. Hook zobral lampáš, no zarazil sa a otočil sa k nej.

„Nech ťa to ani ne-!“

Neskoro. Šatka už bola na svojom mieste a znemožňovala jej hovoriť, či vydať akýkoľvek krik. Prečo mi nikdy nenapadne kričať skôr?

Potom ju opäť nechal samú v tme podpalubia. Frustrovane buchla hlavou do dreva za sebou, dúfajúc, že niekto zabráni blížiacej sa katastrofe.

Dodatok: Takže, už vieme s kým máme dočinenia. Môj dej v OUAT je poupravený, no sama presne neviem, ako veľmi :D Odohráva sa niekedy po 11. epizóde (The Outsider - moja obľúbená scéna, aby ste si pripomenuli, ako "Captain" vyzerá :)) V mojej verzii však Hook na konci nepostrelil Belle, nezrazilo ho auto a Gold sa nevybral do New Yorku. Hook sa niekde stiahol a chystal pomstu, alebo tak nejako :D

Keďže kapitoly sú oveľa dlhšie, než na aké som zvyknutá, budem ich pridávať približne po troch dňoch (je ich iba päť). Ďalšia pribudne vo štvrtok večer.

Prosím, nechajte mi komentár, lebo som tak trošku nervózna z tohto publikovania :)