Druhá šanca - 3.kapitola

Komentár autora: Trošku meškám, ale tak šli sme na krátku prechádzku a neboli sme doma dve a pol hodiny :D Plus som to ešte musela opraviť. Narozdiel od kníh, ktoré čítam, táto fanfiction je veľmi, veľmi prikrášlená, takže zabudneme na nedokonalosti spôsobené väznením na lodi, ako napr. pach nekúpaného tela, mastné vlasy a životné potreby :D
Niečo mi hovorí, že táto kapitola, alebo aspoň niektoré jej časti, sa vám veľmi páčiť nebude/ú. Plus, mám pocit, že je kus slabšia, ale na ďalšie opravovanie už nemám silu :D Skončili sme, keď Hook vzal Sarah do náručia :) Príjemné čítanie :)

Prebudil ju svieži vánok, ktorý jej na perách zanechal chuť mora. Otvorila oči a uvidela palubu lode zaliatu mesačným svetlom. Nad jej hlavou sa ukazovali hviezdy. Dôkladne skúmala palubu, no Hooka nikde nevidela. Sedela opretá o sťažeň a ruky mala opäť zviazané za chrbtom, nohy však mala voľné.

Pokus postaviť sa jej teraz vyšiel, avšak zatočila sa jej hlava a ona stratila rovnováhu. Keď sa už pripravila na tvrdý dopad, zachytil ju.

Môj obľúbený pirát – záchranca.

„Hej, pomaly.“ Postavil ju na nohy a podoprel ju. Na pravoboku uvidela svetlá. Keď si bol istý, že zvládne chodiť, chytil ju okolo ramien a zaviedol ju rovno oproti nim k boku lode.

„Toto,“ hákom opísal vo vzduchu oblúk, „je Storybrooke.“

„Bola by som radšej, keby to bol New York.“

„Sme dosť ďaleko, aby ťa nikto nemohol počuť, keby si chcela kričať, no dosť blízko, aby sme mohli byť v priebehu polhodiny – hodiny na pevnine.“

„Kedy vyrážame?“ spýtala sa a snažila sa nevšímať si jeho blízkosť. To jej, samozrejme, nešlo. Naopak, chcela sa k nemu ešte viac pritúliť. V mysli si to snažila zhodiť na fakt, že na palube bolo sviežo a ona mala na sebe len tričko s krátkym rukávom. Jeho ruka na jej ramenách jej nebola vôbec nepríjemná.

Akoby prepočul jej otázku, otočil ju tvárou k sebe. „Tak,“ zahľadel sa jej hlboko do očí, „kde je Temného dýka?“

Chcela naňho hľadieť vzdorovito, no nemohla si pomôcť. Z jeho modrých očí, ktoré v prítmí akoby odrážali svetlo hviezd, skĺzla na jeho ústa. Napriek jej vôli sa jej zrýchlil dych. Zdalo sa, že aj on zabudol na otázku, ktorú položil, a pristúpil bližšie. Musela zakloniť hlavu, ale vôbec jej to nevadilo. Potom sa pomaly postavila na špičky a on sa sklonil.

Ich bozk trval krátko, obidvaja zostali trochu prekvapení, no Hook sa spamätal prvý.

„Tá prekliata dýka môže počkať,“ zašepkal s úsmevom. Potom si pritiahol Sarah bližšie, jednu ruku jej zaplietol do dlhých tmavých vlasov a rukou s hákom ju pridŕžal na boku.

Nemala ani potuchy, odkiaľ vedela, čo má robiť, no zdalo sa, že to prišlo samo od seba.

Takže vo všetkých tých knihách, o ktorých som si doteraz myslela, že boli naivné, neboli až tak ďaleko od pravdy...

Srdce jej splašene bilo a ledva lapala dych. Nebola si ani celkom istá, čo presne sa deje, no nemala v pláne sťažovať sa. Vtedy pocítila, ako jej pirát hákom uvoľnil ruky a počula, ako povraz padol na drevenú dlážku. Srdce jej pre zmenu vynechalo úder a oči sa jej doširoka otvorili. Medzitým ju pritlačil chrbtom o bok lode.

Mám šancu. Musím to skúsiť. V hlave sa jej objavil plán. Ruky mala voľne spustené pri tele, kým sa jej do nich vrátil cit. Potom jednou chytila golier Hookovej vesty, medzi prstami druhej skúmala jeho vlasy. Cítila sa ako skutočná zradkyňa za to, čo sa chystala urobiť. Nebadane sa odlepila od dreva a obrátila sa k nemu tvárou, pričom ju Hook pomaly presúval ku vchodu do podpalubia. Blúdili po sebe rukami, až kým Sarah svoje nepresunula na jeho hruď. Keď sa od nej na chvíľu odlepil, aby lapil dych, prižmúril oči, pretože v tých jej zbadal niečo, čo nečakal. Bolo neskoro, keď si uvedomil svoju chybu a na jeho tvári sa vystriedalo viacero výrazov, no to ho už Sarah z celej sily sotila, až sa musel zachytiť, aby neprepadol do tmavej vody pod ním.

Ona utekala na druhú stranu, kde predtým videla položený meč. Až keď ho vytiahla z pošvy, uvedomila si, že nepatril Hookovi, no v tej chvíli už počula jeho čepeľ za svojím chrbtom.

Neviem, čo som si, sakra, myslela, sama proti pirátovi na jeho lodi len s mečom? vynadala si v mysli. Lepší – ani sa to nedá nazvať plán – som si ani nemohla vymyslieť.

Jeho meč sa zablysol v mesačnom svetle, no na jej prekvapenie sa netváril nahnevane, ale šibalsky sa usmieval.

„Na prvýkrát to nebolo vôbec zlé,“ poznamenal, keď sa k nej približoval.

„Ďakujem, Kapitán,“ kývla hlavou. Chcela cúvnuť, no v poslednej chvíli sa zarazila a prudko švihla rukou. Jej výpad s ľahkosťou odrazil. Palubu naplnili zvuky ostria narážajúceho na seba. Sarah robila to, čo sa naučila ešte v minulom živote.

Myslela si, že jej to ide, no keď ju zrazu pritlačil k zábradliu a ona počula žblnkot vĺn narážajúcich do lode oveľa lepšie než predtým, uvedomila si, že ju šetril.

„Na svoj prvýkrát nikdy nezabudneš,“ povedal tichým, trochu zadýchaným hlasom. „Škoda, že to skončilo takto.“

„Myslím, že to nie je ten najtrápnejší koniec. Povedala by som, že je práve celkom originálny.“

„Vskutku, láska.“

Akoby zázrakom sa jej podarilo vykĺznuť, pričom jej on zavadil o nohu a na moment stratil rovnováhu, čo jej dalo čas, aby sa rozhliadla po palube. Jej boj bol vopred prehraný. Vrhla sa do podpalubia a v tme čakala, kým sa tam zjaví tiež. Neskoro si uvedomila, že musel použiť inú cestu, a keď sa zvrtla, ich meče na seba narazili a vydali nepríjemný škrípavý zvuk.

Sarah robila, čo mohla, no už o pár sekúnd ležala jej zbraň na zemi a ona narazila chrbtom na stenu silou, ktorá jej takmer vyrazila dych. Cestu jej zatarasil svojím telom. Hoci mala pocit, že jej roztrhne pľúca, dýchala len plytko. V poriadnom nádychu jej zabraňovalo ostrie, ktoré cítila na krku.

„Myslím, že nadišiel čas, aby si konečne odpovedala na moju otázku.“

„Nezabil by si ma.“

„Si si tým naozaj taká istá, že by si to vyskúšala?“

Chvíľu mlčala a skúmala jeho oči, z ktorých sa vytratil každý náznak žartu. Nie, nebola si tým istá. Potom cez zaťaté zuby pretlačila: „Ukryla ju Belle... v knižnici... medzi knihami...“

Ustúpil o pár centimetrov, no potom pohol mečom hore. Nadvihol jej bradu a donútil ju postaviť sa na špičky.

„Skúsim to teda ešte raz a teraz chcem počuť pravdu.“ I keby jej nezabraňoval hýbať sa svojím telom, jeho pohľad by ju prikoval na mieste. „Kde je tá dýka?“

Sťažka prehltla, no oľutovala to, len čo pocítila štipľavú bolesť a teplú kvapku krvi na krku.

„V lese.“

Po pár sekundách, keď si už myslela, že jej uveril, jediným rýchlym pohybom meča jej porezal nohu nad kolenom. Od bolesti vykríkla, do očí sa jej nahrnuli slzy a zosunula sa popri stene s váhou tela na pravej nohe a s poranenou ľavou vystretou pred sebou. Nedovolil jej však sadnúť si. Pár centimetrov nad zemou ju zastavila čepeľ opäť pritlačená k jej krku.

„Ešte raz, a už to nebude len škrabanec.“ Keď hovoril, hlavou výhražne pohol doboka. Videla hnev v jeho tvári a chĺpky vzadu na krku sa jej zježili. Pravá noha sa jej triasla a vedela, že v takejto polohe sa dlho neudrží.

Zahnala slzy, donútila sa pozerať mu do očí a cez zaťaté zuby mu oznámila, že dýka je skrytá na veľkej ručičke hodín.

„Dobré dievča.“ Odtiahol meč a ona sťažka dopadla na zem. Hruď sa jej prudko dvíhala a rukou tlačila na ranu nad kolenom. Od bolesti a nedostatku kyslíka sa jej točila hlava, a tak sa temenom oprela o stenu a silno zažmúrila oči. Keď ich otvorila, videla Hooka prichádzať z chodby. V ruke niečo niesol.

Kľakol si k nej a ruky jej zviazal vpredu. „Predpokladám, že by si nesúhlasila s tým, keby som ti dal tie nohavice dole...“

„Rozstrihni tie prekliate džínsy,“ skočila mu Sarah do reči.

„Ako si želáš.“

Keď to urobil, vytiahol fľašu a ponúkol jej ju. Tentoraz si dala poriadny dúšok rumu a podala mu ju späť. Skoro celý zvyšný obsah fľaše nalial na ranu, zatiaľ čo ona v sebe dusila výkrik. Zrazu sa rozpomenula na všetky nadávky, aké kedy počula. Potom jej to obviazal a zobral ju v náruči tam, kde bola predtým. Tentoraz ju však posadil na akúsi lávku pri stene. Ďalší povraz pretiahol cez kovový kruh na drevenom tráme a pomedzi jej ruky, čiže keď ho utiahol, mala ich zdvihnuté vo výške očí.

„A ja som si myslela, že už žiadne putá.“

„To bol pôvodný plán. Vyzeralo to však, že s ním nesúhlasíš.“

„Porezal si mi nohu.“

„Hej, no, to ma mrzí.“

„Keby si aspoň neklamal.“

„No čo, chceš mi povedať, že si si o to nekoledovala?“

Zagánila naňho, no hoci ju noha bolela, na jej tvári mohol zachytiť letmý úsmev.

Pochybujem, že som niekedy niekomu odpustila tak rýchlo, uvedomila si. Hnev ju prešiel.

„Nechceš niečo na spanie?“ opýtal sa, keď odchádzal.

„Zvládnem to.“

 „Mimochodom, kde si sa naučila tak šermovať?“

Možno som nebola až taká zlá. „Niekde v minulom živote? Tu nie je šerm povinnou výbavou zabezpečujúcou prežitie.“

Prevrátil oči. „Kto si bola... tam?“

„Aj tak sme sa predtým nikdy nestretli. To by si si pamätal,“ žmurkla naňho.

Chvíľu bolo ticho, potom ju prekvapil otázkou: „Koho si stratila?

Nechápavo naňho pozrela.

„No tak, videl som ti to na tvári, keď si sa pozerala na svetlá Storybrooku. Strávil som dosť času medzi Stratenými chlapcami, aby som spoznal výraz človeka, ktorý o niekoho prišiel.“

Na chvíľu ju vyviedol z miery, no potom mu len rázne zaželala dobrú noc a jasne mu tým dala najavo, že teraz sa o tom nemieni rozprávať.

Ten pirát je neskutočne nemožný, prebehla jej hlavou myšlienka, keď sa snažila nájsť si pohodlnú polohu.