Jeremy?

Komentár autora: Tak, a je tu sľubovaná krátka jednorázovka, špeciálne pre Verču :D je to taká oddychovka, ktorú som mala napísanú možno za hodinu. Správanie postáv... no, uvidíte :D Vzťah Damona a Eleny je asi na tej úrovni, na akej bol pred koncom prvej série. Ale Jenna už nežije a žiadne iné problémy nemajú (žiadna Katherine, Klaus ani nikto, kto by chcel niekoho zabiť, ak nepočítame Damona, pretože ten v prvej sérii chcel zabiť dosť ľudí :D).  Snažila som sa to napísať vtipne, ale neviem či mi to vyšlo :D
Tak, čo dodať... Príjemné čítanie, a prosím komentáre, v ktorých vyjadríte svoj názor na takéto krátke a vtipné (dúfam :D) poviedky :)

nedeľa,6. mája

Milý denníček,

dnes ráno som bola so Stefanom na romantickej nedeľnej prechádzke. Prechádzali sme sa parkom, pomedzi zakvitnuté stromy, rozprávali sme sa... O všetkom a o ničom. Bolo to krásne. Škoda, že som sa musela vrátiť domov na obed. Rodinný nedeľný obed. Rodina – ja, Rick a Jeremy. Rick s Jeremym sa rozprávali o zbraniach, pretože Jeremy si včera kúpil vzduchovku. Áno denníček, dobre počuješ/vidíš, vzduchovku. A Rick mu to dovolil. Vlastne mu ju kúpil on. Môjmu mladšiemu bratovi, ktorí už v pätnástich fajčil. Skvelé. Susedia – traste sa! Ale späť k obedu. Nebolo to kto-vie-čo. Rick varil. Obsluhovania som sa chopila ja. Nechcela som, aby to skončilo na zemi. A tiež som nemala chuť počúvať ich debatu. Potom som umyla riad a s Rickom pozerala televízor, zatiaľ čo Jeremy vonku strieľal do plechoviek (susedia tu zatiaľ neboli, ale každú chvíľu ich očakávam). Rick mi sem pred chvíľou prišiel oznámiť, že ide s Jeremym do Grillu. Tým chcel naznačiť, že keby som si chcela zavolať Stefana, je na to najvhodnejšia chvíľa. A využijem ju. Ale teraz už musím ísť, niekto zvoní. Zrejme tí susedia.

Elena posledné slová rýchlo naškrabala, zaklapla denník a položila ho na posteľ. Zastrčila si hnedé vlasy za uši a rýchlo zbehla po schodoch k dverám.

„Damon! Čo tu robíš?“ ozvalo sa hneď po odchýlení dvier.

„Kde máš brata?“ Nevyzeral práve prívetivo.

„Čo chceš?“

„Pýtam sa: kde máš brata?“ vrčal.

„Prečo?“

„Elena...“ Vražedný pohľad.

„Je s Rickom,“ povedala Elena rýchlo.

„Kde?“

„V... Počkaj. Čo od neho chceš?“

„Zabil mi havrana!“ Damon to už nevydržal. Následne jej hodil k prahu mŕtveho čierneho havrana, presne toho, ktorý Elenu už párkrát vystrašil.

Elena nemohla zadržať smiech. Pozerala na havrana a držala sa zárubne.

„Nebol tak nesmrteľný ako ty?“ spýtala sa Elena so širokým úsmevom na perách.

„Pamätaj, že ani ty nie si nesmrteľná,“ povedal výhražne.

Že po mne ešte neskočil, zamýšľala sa Elena.

Neprovokuj ho už, varoval ju tichý hlas v hlave.

To sa nedá, tichý hlas bol prekričaný.

„Prečo ťa to tak trápi? Veď zabíjaš ľudí. Je to len zviera. Takých je veľa. Alebo to bol tvoj domáci miláčik?“ Na perách jej stále pohrával úsmev.

Damon na ňu len škaredo pozrel.

„Mal aj meno?“

„Mal.“

„Aké?“ Elenina zvedavosť nemala hraníc.

„Keby mi ho tvoj brat nezabil, možno by som ti to raz aj povedal,“ odvetil.

„A ako vlastne vieš, že to bol môj brat? Čo keď zdochol? Na starobu?“ pýtala sa Elena.

„Ak bol taký starý ako ty, tak sa nečudujem,“ pokračovala.

„A mal by v sebe brok zo vzduchovky?“ Damon bol naozaj nahnevaný.

„Ukľudni sa. Čo ak to bola šerifka Forbesová?“ Elene zišla ako prvá osoba vlastniaca zbraň práve šerifka.

Nemá síce vzduchovku, ale za pokus to stojí, pomyslela si Elena.

„Sama vieš, že to nebola ona.“

„A čo ak to bol nejaký váš sused?“

„A havrana by som našiel vzadu na vašom dvore, nie?“

„Vieš ho vystopovať?“ pýtala sa Elena s údivom. Damon neodpovedal, len sa na ňu škaredo pozrel.

„Dobre, zrejme to bol fakt môj brat. Ale čo budeš robiť s tým havranom? Mám ti pomôcť s pohrebom?“ Elena sa snažila odvrátiť rozhovor od Jeremyho.

„Nie, dám ho Stefanovi. Darček od brata.“ Prvýkrát sa pousmial, ale hneď potom zase vyzeral naštvaný. Pokračoval: „Keď už sme pri bratoch, kde je ten tvoj?“

Á sakra!

„Doma... nie je.“

„To mi došlo. Je v Grille?“

„Ehm... Nie,“ Elena rozmýšľala čo povedať.

„Ďakujem.“ Elenino rozmýšľanie bolo márne. Damon zobral mŕtveho havrana a v mihu oka ho nebolo.

Elena ešte pár sekúnd stála pri dverách, no potom ich zabuchla a utekala po schodoch k svojmu mobilu. Rýchlo vyťukala číslo.

„Jeremy...?“