streda 11. júla 2012

Samota zabíja

Komentár autora: Krátka, jednostranová poviedka, ktorú som písala na slovenčinu (minule, mohli ste tu vidieť moje sťažovanie na to, že sa máme nahrať ako to rozprávame... teda, aspoň si myslím, že som sa tu sťažovala :D ale asi hej :D). Dostala som za ňu dve jednotky (jednu za poviedku, druhú za obal na CD (mali sme to vytvoriť). Spolužiačka mi povedala, že keď som to pustila, tak jej behal mráz po chrbte. Podľa mňa to je pekná  somarina :D Posúďte sami.

           Peter bol obyčajný bezproblémový chlapec. Mal pätnásť rokov a v škole sa učil veľmi dobre. Medzi ľuďmi bol obľúbený. Všetko sa však zmenilo, keď sa on aj s rodičmi presťahoval. Nová škola, noví ľudia. Nezapadol. V jeho triede a aj na celej škole, boli skupinky priateľov, avšak jeho nikto do svojej skupinky nechcel. Po pár týždňoch sa stretol so skupinou chlapcov, ktorí však už na prvý pohľad nevyzerali slušní. Všetci mali čierne vlasy, oči orámované čiernymi linkami, piercingy a niektorí mali aj tetovania. Michal, ich takpovediac „vodca“, prišiel za Petrom.
„Chcel by si byť v našej partii?“ spýtal sa ho rovno.
Peter rozmýšľal, či nebude lepšie držať sa od nich ďalej, ale nakoniec pocit samoty zvíťazil: „Chcel.“
„Dobre. Ale musíš sa nám prispôsobiť.“
„Myslíš vlasy, linky a tie veci?“ pýtal sa Peter.
„Presne. Tak zajtra. Čau,“ Michal aj so skupinou odišiel.
Petrovi bolo proti srsti meniť si farbu vlasov a maľovať sa viac ako dievčatá, ale samota ho ubíjala, a tak sa rovno zo školy vybral do obchodov. Na druhý deň už vyzeral celkom inak. Jeho rodičia ho ráno, keď sa vrátili z pracovnej cesty, skoro nespoznali. Hnedé vlasy boli teraz čierne a niekedy láskavé modré oči po orámovaní čiernou farbou akoby stvrdli.
„Peter, čo si to urobil?“ pýtala sa nechápavo jeho mama.
„Vidíš,“ odvetil Peter. S jeho vzhľadom sa zmenilo aj jeho správanie. Michalova skupinka by ho neprijala, ak by bol taký ako predtým.
„Prečo si sa o tom s nami aspoň neporadil?“ pýtal sa jeho otec.
„Vy ste sa ma tiež nepýtali, či sa chcem presťahovať. Idem, lebo zmeškám školu,“ povedal, no do začiatku vyučovania mal ešte veľa času. Z domu vybehol bez pozdravu.
„Čaute,“ podišiel k skupine chlapcov, oblečených v čiernom. Práve fajčili niekoľko ulíc od školy.
„Fajčíš?“ opýtal sa ho Ľuboš.
„Nie,“ Peter čakal na ich reakciu. Nikto nič nepovedal, ale Peter vedel, že keď ostane v ich skupine, bude musieť fajčiť.
            Peter medzi nich zapadol, ako keby k nim patril odjakživa. Ľuboš mu sám prepichol ucho a chcel mu urobiť aj nejaké tetovanie. To však už Peter nedovolil. Povedal mu, že možno nabudúce. Rodičia Petra nespoznávali. Niekedy milý a tichý chlapec sa zmenil na drzého a vulgárneho „frajera“. Školu zanedbával, každý večer chodil von alebo na diskotéky. Začal aj piť, tak ako ostatní. Jeden piatok večer, na diskotéke, k nemu prišiel Michal so striekačkou v ruke.
„Čo je to?“ opýtal sa odrazu ostražitý Peter.
„Pervitín.“
„A čo s tým chceš robiť?“
„Nie ja, ale ty. Pichneš si to,“ odvetil Michal a podával Petrovi striekačku.
„Ale ja nechcem.“
„Pichneš si to a hotovo. Inak ti to dám ja.“
„Mišo, vážne. Ja to nechcem,“ snažil sa mu povedať Peter, ale Mišo ho nepočúval.
            Zavolal na ostatných chlapcov. Peter sa snažil utiecť, ale tí ho chytili. Michal podišiel k nemu a chcel mu dať pervitín, ale Peter sa bránil. Hádzal sebou ako ryba na suchu, no chlapci boli silnejší. Michal mu nakoniec pichol striekačku do ruky, ktorú držal Ľuboš. Keď úplne stlačil piest a chystal sa ju už vytiahnuť, Peter sa zvalil na zem. Vyzeral akoby dostal epileptický záchvat. Kým sa spamätali, klesol.
            „Žije?“ pýtal sa Michal, kým sa Petrovi jeden z chlapcov snažil nahmatať pulz.
„Je mŕtvy.“
Chlapci sa rýchlo vytratili. Ráno prišla polícia oznámiť Petrovým rodičom, že ich chlapec sa predávkoval.

Toto som mala na tom obale, ale bolo to inak urobené.

12 komentárov:

  1. Hůů... na můj vkus možná trochu přehnaný, nebo spíš je to příběh alespoň na 200 stránek (spíš víc) shrnutý do jedný, jestli mi rozumíš :D Ale hodí se mi to do nálady a napsaný je to krásně, jako vždy ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja som mala menší problém dať to vôbec na jednu :D
      Ďakujme :D

      Odstrániť
    2. Chápu :D Já mám s "jednorázovkama" taky docela problém... buď jsou krátký nebo tak nějak neukončený :D

      Odstrániť
  2. Troška desivé :D Ale poviedka je to inak dobrá :) Páči sa mi námet a aj spracovanie :) Ja by som takéto niečo napísať nevedela, je to na mňa až príliš smutné alebo ako to nazvať :D Ale to je len vec názoru ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ja mám akúsi záľubu v takých mierne zabijackých veciach :D
      Ďakujem :)

      Odstrániť
  3. No, moje nálada tomu sice moc neodpovídá - pořád se směju nad naší konverzací, ségra ;) :D -, ale napsané je to bombasticky. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Vážne? Ďakujem, sestro :D

      Odstrániť
    2. Prečo si mi to nemohla ukázať skôr? .... Veď je to nádherne.. ale napísané .. bo kus smutný príbeh. :)

      Odstrániť
    3. Ďakujem :) Vieš, že ja som skôr na také :D Ale aj ty mi musíš tvoje ukázať :)

      Odstrániť
  4. Moje .. radšej ne.. to také pre deti :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Páči sa mi myšlienka, ktorá z poviedky vyžaruje. Je pravda, že ak sme dlhšiu dobu sami tak to lezie na psychiku. Pravdou je aj to, že okolie nás veľmi ovplyvňuje a taktiež formuje našu osobnosť.
    Ak by som mala niečo vytknúť tak azda len to, že si mohla občas meno Peter nahradiť nejakým osobným zámenom. Keďže v niektorých úsekoch sa nachádzalo skoro v každej vete.
    Myslím si, že príbeh a jeho idea sú naozaj zaujímavé preto by si im možno mohla venovať viac riadkov a pokúsiť sa niektoré momenty deja trochu viac rozpísať.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :)
      Áno, je to možné, pri tejto "poviedke" som si nenadala až tak záležať - bolo to len niečo do školy, tak prečo aj :D (aj tak to spolužiakov očarilo, vidno, že málo čítajú :D)

      Odstrániť