Recenzia: Jo Nesbø – Polnočné slnko

Autor: Jo Nesbø

Pôvodný názov: Mere Blod

Počet strán: 237

Vydavateľstvo: Ikar

Rok vydania: 2015

Anotácia:

Nórsko sedemdesiatych rokov. Sever taký ďaleký, že slnko tam nezapadá. A malá dedinka, ktorej obyvateľov vyruší z pokoja cudzinec, čo prišiel loviť vtáky týždeň pred začiatkom sezóny a bez pušky. Je na úteku pred Rybárom, ktorého zradil, a netuší, či mu miestni pomôžu. A ani nevie ako, jeho osud sa ocitá v rukách ovdovenej matky Lei a jej syna, Kurta.

Môj názor na knihu:

Túto knihu som si našla pod vianočným stromčekom :)

Zvonku vyzerá rovnako ako prvá časť tejto „minisérie“, Krv na snehu, na ktorú si recenziu môžete prečítať TU.

Má o niekoľko strán viac a rozdelená je na sedemnásť dlhších kapitol. Na konci nájdeme ešte poznámku autora, v ktorej hovorí, odkiaľ čerpal opisy prírody pomerne neznámych častí Nórska, a tiež odkiaľ mal informácie o laestadiánstve – náboženskej sekte, ktorá v knihe zohráva celkom dôležitú úlohu :)

Kniha je písaná z pohľadu bývalého dílera, ktorý si pohneval už v predchádzajúcej knihe spomínaného Rybára, a teraz sa skrýva, pričom sa všetkým predstavuje ako Ulf.

Táto kniha sa dosť líši od ostatných Nesbøvých kníh, ktoré som čítala (teda séria s Harrym Holeom) a podobá sa len na Krv na snehu. Dej plynie pomalšie, pokojnejšie, akcie tu nie je veľa a nie je taká napínavá. Viac sa sústreďujeme na myšlienky hlavnej postavy a pomaly odkrývame jej príbeh – ako sa dostala tam, kde je teraz. V prvom rade ma asi prekvapilo, ako to nadväzovalo na Krv na snehu :D

Podobne ako tam, aj tu boli zapísané sny postavy, ktoré vás mohli na chvíľu zmiasť. Neviem, či by sa rozprávač dal označiť za „nespoľahlivého“, alebo jednoducho to Nesbø tak písal, že nenapísal všetko a nechal čitateľov vyvodiť si nesprávne závery :D Nebolo to však vidno tak „silno“, že by mi to až vadilo (trošku mimo: aj vy ste už takí paranoidní, že neveríte, že postava je naozaj mŕtva, kým to tam nie je doslovne napísané alebo „neuvidíte“ jej telo – a niekedy ani potom? :D proste, už nenaletím na dačo také ako „je nám za ním smutno“ alebo „jej izba je prázdna“, priveľa postáv v priveľa knihách/seriáloch sa už „vrátilo“ :D).

K Ulfovi som si nevyvinula žiadny zvláštny vzťah (nie každá postava je Harry Hole, no), za to Lea sa mi celkom páčila. Povedala by som, že bola neobyčajná svojou obyčajnosťou :) Dedinčanka vychovávaná v prísnom prostredí, so štipkou tajomstva, ktorá dokáže byť odvážna a rozumná... Keď tak nad tým premýšľam, tak to bola krásna silná ženská postava, pri ktorej aj chlap vyzeral ako chudobný bratranec z tretieho kolena :D

Kurt bol jej synom, také trochu rozumné a trochu otravné dieťa, dotváral celý príbeh, ale mne osobne neprišiel nijako dôležitý. Postavy ale boli vykreslené naozaj dobre.

Na prvú osobu minulého času som si u Nesbøa musela zvyknúť a nebolo to zlé, ale stále sa mi viac páči jeho štýl v knihách s Harrym Holeom. No podarilo sa mu znova dokázať, že aj psychologickú stránku postáv zvláda veľmi dobre.

Občas sa tam objavili vtipné hlášky, podobne ako v Krvi na snehu. A rovnako ako tam, aj tu nám hlavná postava občas predkladala rôzne „fakty“, o ktorých niekde počula či čítala, a rovnako ako tam, aj tu to miestami pasovalo, miestami nevadilo a miestami to mne osobne prišlo trošku silené.

            „Každý by mal mať právo občas si zmeniť meno.“

            „Ako dlho sa už voláš Lea?“

            Prižmúrila oko. „Pýtaš sa ženy na jej vek?“

            „Nechcel som...“

            „Dvadsaťdeväť rokov.“

            „Hm. Lea je pekné meno, nemáš dôvod men...“

            „Znamená to krava,“ prerušila ma. „Chcela by som sa volať Sára. To znamená kňažná. Podľa otca som sa vraj nemohla volať Sára Sara. A preto sa volám už dvadsaťdeväť rokov krava. Čo na to hovoríš?“

            „Nuž,“ zamyslel som sa. „Mú?“

Recenzia na inú autorovu knihu:

Jo Nesbø – Krv na snehu