Autor: Jo Nesbø
Pôvodný
názov: Blod
på Snø
Počet
strán: 168
Vydavateľstvo: Ikar
Rok
vydania: 2015
Anotácia:
Známy nórsky autor Jo Nesbø sa presúva v čase
do Osla sedemdesiatych rokov. Tu rozpráva príbeh z pohľadu zabijaka s dyslexiou,
ktorý svoje povolanie vykonáva preto, lebo nie je dobrý na nič iné – nevie šoférovať
auto na úteku dosť anonymne na to, aby ho nechytili, ani robiť pasáka. So
svojou prácou je spokojný, ale objavuje sa pred ním niekoľko problémov: na
svojho šéfa toho vie dosť na to, aby sa ho ten chcel zbaviť. A má zabiť
jeho ženu, do ktorej sa zamiloval.
Môj
názor na knihu:
Túto knihu som dostala na Vianoce od Lenky,
za čo jej ešte raz veľmi pekne ďakujem ^.^
Formát knihy je normálny, s prebalom, kde
vzadu je úryvok z knihy a na stranách niečo o knihe a autorovi.
Všetky knihy od Nesbøa zo série s Harrym Holeom majú takmer čierne dosky a tmavé
prebaly, takže táto červená a biela ma dosť prekvapili a poličku mi trošku
„rozsvietili“ :D
Kniha je rozdelená na 21 kapitol bez názvov,
ktoré sú tak normálne dlhé. Teda, keď sa pozriete na celkový počet strán knihy,
môže byť, že sú trošku kratšie, ale aspoň to podporuje rýchle čítanie :)
Kniha je písaná z pohľadu vcelku
netypického zabijaka – Olava Johansena. Je dyslektikom, ktorý ale prečítal pár
kníh, no veľa toho nevie. Je citlivý a ľahko sa zamiluje. A načo je
taký človek Danielovi Hoffmannovi? Taký človek je jeho kat.
Oproti ostatným Nesbøvým knihám, ktoré som
čítala (teda séria s Harrym Holeom), plynie dej tejto knihy pomalšie a je
tu menej akcie. Mala som z toho skôr pocit takého pokojného rozprávania,
na konci s prímesou akcie (a pre tohto nórskeho autora typickej brutality),
než napínavej a emotívnej jazdy, akou boli jeho ostatné knihy. Príbeh sa
skôr sústreďoval na myšlienky a taký ten celkový vnútorný život hlavnej
postavy.
V rozprávaní sa vyskytovali aj sny, ktoré
mali asi za úlohu trochu zmiasť čitateľa – a aj sa im to podarilo :D V niektorých
častiach by som až povedala, že to bol taký ten „nespoľahlivý rozprávač“.
Opäť sa potvrdilo, že netreba veriť Jo Nesbøvi
:D Sem-tam niekoho zabije, sem-tam hodí nejaký plot-twist, prekvapí vás
koncom...
Olav mi bol celkom sympatický, ale na Harryho
určite nemá. Ďalšími dôležitými postavami boli Hoffmann a Rybár – dvaja rivali,
čo sa týka drogového podsvetia. Corina bola zase Hoffmannova žena, ktorú Olav
dostal za úlohu zabiť.
Na tento štýl rozprávania – v prvej osobe
minulého času – nie som u Nesbøa vôbec zvyknutá, ale nebolo to zlé. A tým
myslím, že mi to neprišlo také dobré, ako obyčajne, ale bolo to fajn :D Miestami
to bolo vtipné, takže za to má určite plusové body, i keď kebyže to čítam
vo vlaku, tak nemám problém s náhlym prskaním smiechom, ako sa mi stáva
pri Harryho hláškach :D
Olav nám v myšlienkach predkladal rôzne
fakty, ktoré niekde čítal alebo počul – napr. ich niekde použil pre porovnanie
alebo čo. To mi väčšinou nevadilo, ale občas som mala pocit, akoby tam tie
fakty boli tak „nasilu“ dané, že by sa to zaobišlo aj bez nich. Inak asi nemám
čo vytknúť, hádam len pár preklepov, ktoré sú už neodmysliteľné pri slovenských
prekladoch kníh.
„Ruky von z vreciek,“ prikázal mi Rybár so širokým
úsmevom Santa Clausa. „Možno sa odtiaľto dostaneš živý.“
Prikývol som.
„Musíme sa poriadne obracať, prišla nám vianočná treska.
Rýchlo vyklop, prečo si prišiel, a ťahaj do pekla.“
***
„Ako môžeš čítať, keď nevidíš slová?“
„Vidím ich. Len občas ich vidím
nesprávne. A musím sa k nim vrátiť.“ Otvoril som oči. Ruku si
položila na moje plece.
„Ako... ako vieš, že si ich prečítal
nesprávne?“
„Zväčša podľa toho, že mi písmená nedávajú
zmysel. Občas prečítam iné slovo a odhalím chybu až oveľa neskôr. Vtedy sa
stáva, že príbeh, čo držím v hlave, je o niečom celkom inom. Získam
tak dva príbehy za cenu jedného.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára