Andy, záchranca* sveta

*lebo „záchrankyňa“ mi znie v názve divne  

Komentár autora: Ešte minulý rok som Andy povedala, že jej napíšem poviedku, po tom, čo ma na stanici statočne zbavovala lienok, ktoré neznášam :D Táto nenávisť pochádza ešte z dôb pred plastovými oknami, keď lienky boli na jeseň a v zime jednoducho všade. Keď človek otvoril okno, tak sa naňho doslova zosypalo aj tridsať tých potvor a keď sa ich pokúsil povysávať, tak to bol zase pekný smrad.
Berte to s nadhľadom :D Je vcelku neskoro a písať o niekom, koho poznáte, je divné (a ťažké) :D

Bol to pre ňu celkom obyčajný deň.

Teda, nie celkom obyčajný.

Bol neobyčajne zlý.

Ale také boli v poslednej dobe všetky dni, tak si na to mohla rovno zvyknúť.

Odkedy druhého septembra začala škola, všetko šlo dole vodou.

Alebo kopcom. Dolu zo strmého kopca.

Zrazu nemala čas na spánok, jedlo, knihy, seriály, nič z toho, čo ju tešilo. A k tomu začínala byť nepekná zima, i keď jesenné slnko robilo čo mohlo, aby udržalo ilúziu tepla.

Čakala na vlak, ktorý meškal.

Ani sa nečudovala. Zlý deň.

Nečakala sama. Bolo tu veľa ďalších čakateľov, ďalších cestujúcich. Tichí samotári, ktorí vo vlaku spia alebo čítajú – jej obľúbený typ ľudí, urečnené dvojice či trojice, ktoré si spravili náladu alkoholom, vtieraví jednotlivci, ktorí za štyridsať minút cesty dokázali z človeka vytiahnuť celý jeho životný príbeh a rozpovedať mu ten svoj.

Ale bola tu ešte jedna skupina ľudí, ktorí sa nevedeli dočkať domova – tí, ktorí stáli okolo nej. A tých mala rovnako rada ako samotárov, čo za celú cestu nepreriekli ani slova. Títo ľudia mali moc rozosmiať ju aj po dlhom dni.

Ako teraz. Oči sa jej zúžili a pery roztiahli v spokojnom úsmeve.

Keď zrazu stŕpla.

Spôsobil to tvor, ktorý jej dosadol na rukáv.

Malá červená potvora s čiernymi bodkami, ako ju pre seba nazvala.

O chvíľu boli všade.

„Dajte ju niekto preč, prosím.“

Po chrbtici jej prebehlo zhnusenie.

Lienky.

Práve páchali atentáty na všetkých okolo: dosadali na hlavy, vlasy, imitácie koženky, džínsy.

„Nikto?“

Psychicky sa pripravovala na to, že sa bude musieť dotknúť toho malého teroristu holou rukou. Ostatní mali tie svoje plné práce.

A prehrávali.

Koniec sveta spôsobený lienkami sa nenávratne blížil.

Kúsok po kúsku preberali kontrolu nad ľudskými životmi.

Zdvihla ruku.

„Ukáž.“

Niekto lienku, ktorá si razila cestu po rukáve smerom k prekvapenej tvári, jemne, no rozhodne zodvihol a nechal odletieť.

Zdvihla hlavu.

Pred ňou stála ona, jej záchrankyňa.

Zažmúrila dohora, pretože bola o niečo vyššia, a dôkladne si ju zblízka prezrela.

Nestáva sa často, že človek stretne hlavu boja proti lienkovej apokalypse.

Andy.

Mala hnedé vlasy, no slnko, ktoré svietilo spoza nej, jej jednotlivé pramienky farbilo do všetkých odtieňov akejsi zlatistej farby. Oblečená bola normálne, no pekne. Zapadala ako špiónka, i keď v skutočnosti bola skôr armádnym generálom. Vo vaku na pleciach mala zrejme všetko, čo potrebuje na záchranu sveta.

Plynulo prechádzala svojou superrýchlosťou pomedzi čakajúcich, odháňala lienky a ubezpečovala sa, že sa k ľuďom už nepriblížia, a takisto sa budú držať ďaleko od čohokoľvek, čo vytvorili ruky človeka.

Celý čas mala Andy na tvári ten svoj úsmev, ktorý by rozžiaril deň i keby slnko pohltili bodkované stvory.

Bez mihnutia oka zachránila svet. Vraj Superman si vzal voľno, že sa necíti dobre.

„Nezvláda stres. Padavka. Zavetril prvú bojovú poradu lienok a zdúchol.“

Volanie na slávu prijala skromne, objala svojich priateľov a ešte stihla aj autobus.

Tak predsa len to nebol obyčajný deň. Stretla predsa superhrdinku.

Andy.