Ako som sa stala turistickou sprievodkyňou a tlmočníčkou v jednom

Čas na krátky príbeh, ľudia, pretože zázraky sa dejú.

Stalo sa to v pondelok.
Fajn, to bol trošku dramatický začiatok :D Tak ešte raz:
V pondelok si idem domov zo školy, v batohu plán dňa, ktorý som si napísala na angličtine, keď som sa nudila, aby som poobede stihla aj sa všetko poučiť, aj pozrieť novú časť Once Upon A Time, aj mať ešte trochu času pre seba. Zašla som do obchodu, ktorý vlastní náš sused, aby som zaplatila za knihu, ktorú mi prebrali (prišiel mi Netopierí muž!). Vykračujem si hore dedinou a vidím tam nejakých podivných ľudí - teda, vyzerali normálne, ale mali foťáky a fotili si obec, čo je divné, pretože to robia turisti a môžem vám povedať, sem nikdy žiadni turisti nechodia. Moja myseľ okamžite začala pracovať na možných aj nemožných scenároch, z čoho jeden bol aj taký, že keď k nim prídem, spýtajú sa ma, či hovorím anglicky, a potom sa ma spýtajú na nejaký smer.
Prišla som k nim.
"Excuse me, do you speak English?" spýtal sa vysoký čiernovlasý chlap.
"Well, yeah, a bit, I guess," povedala som, pričom moje vnútorné ja vyvaľovalo oči, že oni musia byť FAKT nejakí turisti. A že hovoria anglicky. A že som mala to šťastie a narazila na nich. (Alebo že oni mali to šťastie a narazili na mňa, lebo u nás fakt nenájdete veľa ľudí, s ktorými sa porozprávate anglicky :D Najmä nie v pondelok o druhej poobede - ja prichádzam v pondelky skôr.)
Spýtal sa na cestu na cintorín.
Teraz, aby sme sa rozumeli: je o mne známe, že môj orientačný zmysel nestojí za veľa. S tým sa spája aj to, že mám problém dávať ľuďom akékoľvek inštrukcie, čo sa smeru týka. Spojte si to s tým, že na angličtine ma táto časť nikdy nebavila a mám fakt bordel vo všetkých predložkách, ktoré sa používajú.
Našťastie, táto skupinka piatich ľudí stála na križovatke, odkiaľ sa ide rovno na cintorín, tak som im povedala, že reku choďte po tejto ceste hore kopcom a potom doľava.
Poďakovali sa a ja som išla ďalej.
Asi po pätnástich metroch som narazila na ženu, šiesteho člena tejto skupiny. Pozerala na bývalú škôlku a tiež sa ma spýtala, či hovorím anglicky.
Ja (teraz už frajerka) na to: "Yeah, I do."
Aj ona sa pýtala na cintorín. Ale ukazovala úplne opačným smerom. Vtedy mi došlo, že sa chcú dostať na židovský cintorín, ktorý je v lese asi tak kilometer a pol za dedinou.
Zvyšok skupiny nás medzitým dobehol.
Povedala som im približnú trasu, ale nevedela som im povedať, kde presne to je, lebo som tam sama nikdy nebola. Ešte chvíľu sa ma pýtali na také veci, že kde chodím do školy a tak, jak sa mi tu žije, či to je dobré miesto pre mladých.
Vraj mám dobrú angličtinu, že kde som sa ju tak naučila.
"Well, I watch a lot of TV shows. Actually, I'm just about to watch another one."
Spýtala som sa ich, že odkiaľ vlastne sú.
"I'm from Israel, she's from Mexico and she's Hungarian."
Wow.
Rozlúčili sme sa a ja som si do susedov zašla po knihu. Oni šli ďalej hore dedinou.
Medzitým som celá naradostená z mojej anglickej konverzácie zavolala mame, ktorá mi povedala, že nech skúsim zavolať jej sestre, mojej tete, že ona chodí do tých lesov, na huby, možno by nás tam odviedla.
Tak som zavolala a ona že dobre, že keď pôjdem s ňou (čo som si, samozrejme, nemohla nechať ujsť, i keď som smutne pozerala na kopu učebníc, napoly rozbalenú knihu a čakajúcu epizódu). Potom som na našu skupinku Židov zavolala z balkóna, keď sa vracali dole dedinou, že či ešte stále chcú ísť na ten cintorín, že reku ich tam môžeme s tetou odviesť, keď ma počkajú.
A tak sa išlo.
Tu sa začala moja kariéra tlmočníčky :D Teta nevie ani slovo anglicky, ale za to vie niečo o Židoch, ktorí tu kedysi žili, takže som im to všetko prekladala a jej som prekladala ich otázky. Priznávam, turistickou sprievodkyňou bola skôr ona :D
Došli sme k ich autu a vyviezli sa za dedinu, prešli cez lúku až do lesa a našli cintorín. Len nedávno bol vynovený, ale zároveň s tým bol okolo neho postavený aj vysoký plot so zamknutou bránkou (ku ktorej sa mi nepodarilo získať kľúč, lebo na obecnom úrade ho nemali). Ale aj tak boli celí natešení, nazerali cez plot, fotili a všetko proste. Strašne sa im to páčilo. Skoro celú cestu naspäť sme aj prešli pešo, pričom sa ma jedna zo žien pýtala na všetko - aké sú tu zimy, ako ľudia topia, kde robia, kam chodia nakupovať,...
O nich som zistila, že sú to traja súrodenci - brat a dve sestry, pričom jedna z nich býva v Izraeli a zvyšní (brat aj so ženou tu bol), bývajú v Mexiku. Tá pani z Maďarska bola ich turistickou sprievodkyňou a jej manžel im robil šoféra a viac-menej aj fotografa. K nám prišli preto, lebo ich dedo a otec odtiaľ pochádzali. Tá z Izraela tu už dokonca raz bola v 1992 a teraz prišla našu dedinu ukázať aj súrodencom.
Nakoniec ich teta pozvala k sebe domov, najprv, že len na wécko idú, ale kým sa stihli spamätať, už sedeli v obývačke a na stole pred nimi stále káva a zákusky :D
Nakoniec odišli, pričom nám dlho ďakovali a urobili strašne veľa fotiek (ešte aj mojej mamy, ktorá akurát prišla z roboty :D). Vymenili sme si emaily, že ostaneme v kontakte :)
No, a to bol môj zážitok z minulého pondelka. V utorok som na radosť spolužiakov zabila polovičku angliny, keď som to vykladala učiteľke, a za svoj výstup som dostala jednotku :D Nevadí, že som bola nevyspatá, lebo po troch hodinách strávených s ľuďmi, ktorých som videla prvýkrát, mi neostalo veľa času na učenie :D Ale stihla som si pozrieť OUAT, čo je základ.
Ako tak pozerám, ten "krátky príbeh" na začiatku je dosť zavádzajúci :D Ale nikdy v živote som tak veľa nehovorila anglicky a nikdy som ani nikoho nestretla, kto by potreboval nejakú navigáciu a opýtal sa práve mňa, takže som z toho dosť nadšená :D Vám sa už niečo také stalo? :) Prekvapili vaše jazykové znalosti aj vás samých? :D A mali ste potom ten taký dobrý pocit z toho, že ste niekomu pomohli a urobili ich deň krajším? :)