O meteorickom roji Perzeíd

...alebo "V živote som urobila už veľa šialených vecí, ale toto patrí na samý vrch zoznamu." :D

Pred istým časom, možno tak dva-tri roky sú odvtedy, som prestala byť totálnym ignorantom (okay, tak aspoň sčasti) a všimla si, aká je nočná obloha krásna (keď teda nie je zamračené). A tak odvtedy stále keď som vonku a je tma, zakláňam hlavu, aby som mohla aspoň chvíľu stáť v čistom úžase.

Okrem toho, v poslednej dobe som vcelku za robenie vecí, ktorých sa človek bojí. A teda vám poviem, že potme nie som žiadny hrdina a v noci mám občas problém sprchovať sa :D Takže keď som si prečítala, že z noci v 12. na 13. augusta majú byť najlepšie podmienky na pozorovanie meteorického roja Perzeíd za roky (najbližšie nebude mesiac zatieňovať hviezdy svojím jasom až v roku 2018), rozšírili sa mi zreničky a v hlave sa mi rodil nápad. Najťažšou časťou bolo azda povedať o mojom pláne rodičom bez toho, aby ma poslali na psychiatriu do Michaloviec alebo mi to zadrhli, lebo že ma vonku na dvore niečo napadne alebo čo :D Napočudovanie to prijali dobre a tak sa moje plány pretavili do skutočnosti, kedy som samú seba presviedčala, že sa nebudem báť a že všetko je fajn :D

Včera večer som teda urobila potrebné prípravy: vytiahla som lehátko, ktoré síce máme doma už rok, no zatiaľ sa na ňom niekto opaľoval len raz, a zbavila som ho bublinkovej fólie, ktorú sa nikto neobťažoval dať dole, keďže ho nikto nepoužíval. Nechala som ho poskladané pri zadných dverách a položila k nemu deku a tramky. Pripravila som si termohrnček, osprchovala som sa a zaliezla do postele. Vtedy boli vonku také tenké mraky, cez ktoré hviezdy nebolo vidno, a časť zo mňa, sa priznám, dúfala, že tam ostanú :D Pôvodne som chcela ísť do postele o ôsmej, ale dostala som sa tam o 22:10 :D

Nemohla som zaspať a už o 23:45 mi zvonil budík. Dezorientovane som rozmýšľala, že čo sa deje, potom som chvíľu ležala a presviedčala sa o tom, aký je môj nápad dobrý (potme vyzeral dosť strašidelne), no nakoniec som vstala a cez okno skontrolovala viditeľnosť - perfektná. A tak som si natiahla legíny, tričko, bundu, zobrala mobil a do tašky uložila vreckovky, foťák a silnú baterku, a zišla do kuchyne. Mama prišla z roboty o jedenástej a teda bola hore a rozprávala sa s ocom - vtedy naozaj začali pochybovať o mojom duševnom zdraví :D Oni si fakt mysleli, že by som to neurobila a že som srandovala! :D A tak som nasadila odhodlaný výraz (i keď som sa tak odhodlane necítila), zohriala si dve šálky čaju, preliala ich do termohrnčeka a vyšla von.

Keď sa mi podarilo rozložiť lehátko a dať naň deku, zhasla som svetlá. Na internete som si zistila, že ktorým smerom sa približne mám pozerať (azimut 42° - dosť ťažko zistiteľné, keď nemáte buzolu a aj sever viete určiť len približne :D) a tak som otočila lehátko. Presne tam, kam som mala pozerať, majú susedia taký prístrešok a hádajte čo - áno, svietili, a bola tam celá rodina, čo tak trošku sťažovalo moje pozorovanie, ale tak vám poviem, že bolo fajn vedieť, že nablízku je aj niekto, kto nespí :D Potrebovala som zozbierať všetku svoju odvahu, aby som vyšla von, ale keď som zistila, že aj oni tam sú, tak som sa už nebála. Kebyže tam neboli, tak vám poviem, keby bola nejaká súťaž odvahy, tak sa bijem so Severusom Snapom.

Potichu som si pohodlne ľahla, s čajom v ruke, baterkou na kolenách, mobilom vo vrecku a foťákom v druhej ruke :D Doliehali ku mne hlasy susedov, ale vďaka plotu som rozumela len máločo z toho, čo hovorili. Som rada, že plánovali svadbu a nie vraždu, lebo to by bolo trošku trápne :D A pozorovala som :) Obloha bola strašne krásna. Myslím, že toto bolo prvý raz v živote, keď som naozaj videla Mliečnu cestu. A potom tie padajúce hviezdy - videla som jednu naozaj krásnu, žiarivú, úplne že wow. Potom ešte asi jednu alebo dve, trošku slabšie, a niekoľko som ich zachytila len kútikom oka, možno štyri alebo päť. Pre Lulu: nič som si neželala, len som užasnutá pozerala :) Zostala som tam 45 minút, a keď som videla, že susedia sa nejako nepratajú do domu, vzdala som čakanie na to, kým zahasia, a pobrala sa späť do postele :D Myslím, že nevedeli, že tam som, tak som s najväčšou opatrnosťou poskladala lehátko a potichu vošla dnu, až tak som zasvietila.

Opäť som sa obliekla do pyžama a o jednej si ľahla, ale keďže som už bola príliš zobudená a v mojej detskej pod strechou je tak trochu ako v pekle, nemohla som zaspať. Susedia boli minimálne do pol druhej hore, súdiac podľa toho, že cez otvorené okno mi do detskej dopadalo skoro lepšie svetlo ako z mojej vlastnej lampy a ich hlasy som počula akoby stáli za mojimi dverami :D Potom som upadla do snov, v ktorých som naďalej ležala na lehátku a pozorovala hviezdy :)

Mám aj pár fotiek, ale veľa na nich nevidno, pretože keď ležíte a snažíte sa nedať najavo svoju prítomnosť, dosť ťažko udržíte foťák bez pohybu na 16 sekundovú uzávierku :D

A čo vy? Bol niekto z vás večer vonku s rovnakým zámerom? :)