Aspoň dva týždne nechcem vidieť žiadne dieťa.

Teda, tie zlaté v pohode, ale tie ukričané, ktoré ignorujú akékoľvek príkazy, robia si čo chcú a nudia sa, keď s nimi chcete niečo robiť vy? Nie, ďakujem, držte ich odo mňa, lebo s krikom utečiem :D

Farský tábor trval tri dni, ale tieto tri dni ma presvedčili o tom, že sa už v živote na nič podobné nedám :D Detí bolo okolo 30 - tak nejako sa to menilo každý deň, a "animátoriek" nás bolo v prvý deň 8 a po zvyšok tábora 7.

V stredu to všetko začínalo omšou o deviatej. Keďže som ale nemala dobrý spoj, musela som vstať pred šiestou a ísť do vedľajšej dediny tým vlakom, ktorým chodím do školy. Keďže na omši sme spievali len my, animátorky (aj to polovica nevedela pesničky), tak to bol dosť trapas. Potom sa deti rozdelili na skupinky a každá animátorka okrem "vedúcej" a mňa dostala jednu. Prvé hodiny som však zastupovala jednu kamarátku, takže som sa zoznámila s nejakými deťmi, vymysleli sme názov pre ich skupinku a zhotovili vlajku. Tak nejako celá zábava viazla, ani my sme veľmi nevedeli, čo máme robiť, ale nakoniec sme len dačo robili, mali obed, poobede olovrant, deti šli na ihrisko a tak. Domov som prišla okolo šiestej (oficiálne tábor končil o piatej) úplne zničená, pretože deti majú pätnásť až sedemnásťročné dievčatá tak trošku v paži, a psychicky som sa pripravovala na to, že s nimi budem musieť byť v štvrtok od deviatej až do piatku do piatej. Vkuse. Zbalila som spacák a išla som spať.
Taká perlička: ráno som videla môjho matikára v kraťasoch. Ale nie v tých takých kraťasoch po kolená. V tých takých akože krátkych kraťasoch. Nie práve niečo, čo chcete vidieť :D Bolo to o to šokujúcejšie, že do školy chodí výlučne v dlhých nohaviciach a košeliach (keď sa po dvoch rokoch zjavil na matike v polokošeli, tak som ho skoro nespoznala).

Druhý deň som asi po šiestich hodinách spánku opäť došla na faru. Na omši sme už pre istotu nespievali, lebo sme ani len nemali žiadne pesničky, ktoré by sme boli schopné vytiahnuť, nie to, že by sme ich deň predtým naučili deti :D A "šalenizmus" začal odznova. Bolo sa na ihrisku, hrali sa hry, jedlo sa, hralo sa obrovské človeče, celý deň sa batikovalo, jedlo sa, večer sa aj opekalo a nakoniec sa pozrel film a išlo sa spať. Znie to jednoduchšie ako to v skutočnosti bolo :D Žmýkaním farebných tričiek som si trošku spálila kožu na rukách, ktorá bola trošku spálená už aj z pomoci v kuchyni, deti sa nedali veľmi udržať a v istých chvíľach si robili, čo chceli, nevedeli sme, aký film vybrať (nakoniec to bol Bláznivý tábor) a deťom sa nechcelo veľmi pozerať a nakoniec nechceli spať asi do druhej nadránom, čiže s budíčkom o pol siedmej som bola v piatok viac mŕtva ako živá :D Okrem toho som jedla veci, čo normálne nejem - chleby s pomazánkou, šunkou a paradajkou, paprikou či uhorkou. Alebo praženicu na raňajky. Proste, po príchode domov som si urobila hrianky a bola rada, že konečne jem niečo, čo môj žalúdok pozná a naozaj mi to chutí, a nejem to len preto, že som vyšťavená :D
Inak som zistila, že deti nášho matikára sú v skutočnosti celkom zlaté. A také tie malé dievčatá boli tiež zlaté. A ešte pár detí bolo zlatých, no väčšina bola jak z divých vajec :D A niet nad deti, ktoré čítajú! A tie, ktorých obľúbeným filmom jej Pán prsteňov!

V piatok ráno po raňajkách sme nacvičili s deťmi tri pesničky do kostola a tu som ostala milo prekvapená, lebo sa naozaj rýchlo učili a spievali. Kebyže nebolo môjho chybovania pri hraní na gitare (v kostole hrám už dva roky, ale toto sa mi veru ešte nestalo), tak absolútna paráda :D Program nejako zaostával a všetci sme len odpočítavali hodiny do konca tábora. Nakoniec deti dostali plyšáka a čokoládu a odišli, my sme ostali upratovať, ale o piatej som bola doma už aj ja.
Kamarátka mi priniesla Nástroje smrteľníkov: Mesto kostí a OH MY CANADA, neviete si predstaviť, ako ma potešila! Povedala, že mi v pohode požičia aj ostatné časti, ak budem chcieť!

Robenie obrovskej osemsmerovky je vcelku dobrá výhovorka, prečo neísť s deťmi na ihrisko :D Vypĺňala sa v piatok a nebola perfektná (čo sa slov týka), čo určite nebola moja vina, pretože ja som len robila, čo mi bolo povedané :D

Takže, poznanie:
V živote už nechcem robiť tábor pre deti. A ak by som sa na to náhodou dala, tak nesmie byť (viac-menej) organizovaný niekým z môjho ročníka. A ak by aj bol, tak animátori musia mať pred ním aspoň strašne veľa stretnutí a program musí byť jasne určený. Každý hoci nech dostane zoznam hier, ktoré má s deťmi hrať, keď sa budú nudiť. Nech je naplánovaná aj každá minúta, len aby bolo čo robiť, lebo dačo také, že "Tak od desiatej do pol jednej máme program 1, od pol druhej do piatej máme program 2, a tam vtedy by malo byť batikovanie a človeče a tak..." nestačí, ale že vôbec, vôbec nestačí. Akurát som z toho na nervy.
Áno, za tie tri dni sme sa veľa nasmiali a bola to sranda. Ale áno, za tie tri dni sme aj mnohokrát vôbec nevedeli, čo máme s tými deťmi robiť, a tak si tie našli niečo samé. A ja to tak trošku považujem za tri stratené dni prázdnin.

A mimochodom, ak sa ma ešte raz niekto opýta, ako sa cítim ohľadom toho, že o týždeň sa ide do školy, tak mu asi jednu vrazím :D