Trikrát sonda do slovenskej rodiny - 1. časť

Komentár autora: Tieto tri minipoviedky som písala do súťaže Európa v škole, téma mala niečo spoločné s prácou a rodinou. Nápad mi ponúkla slovenčinárka a ja som to potom dosť narýchlo napísala :D Stále sa mi tie poviedky zdajú kus trápne, ale vyhrali tretie miesto na krajskom kole.
Má to tri krátke časti. V prvej časti je rodina, v ktorej matka nepracuje a otec pracuje až do večera - všetko klape. V druhej časti je rodina, v ktorej obidvaja rodičia pracujú dlho, ale aj tak všetko funguje. No a v tretej časti je rodina, ktorej sa nedarí skĺbiť prácu s rodinou a nefunguje nič.
Budem rada za každý komentár :)

„Mami, som doma!“ zakričal Jakub smerom k schodisku, keď prešiel vchodovými dverami.

„Aj ja!“ Začul mamin smiech z kuchyne.

Vyzliekol si vetrovku a školský batoh si vyhodil na plece, z ktorého ho pred chvíľou striasol. Potom sa vydal hore schodmi s dobrou predtuchou.

„Ahoj,“ usmiala sa mama, zatiaľ čo miešala halušky. Jakub zhlboka vdýchol vôňu opraženej slaninky a vidina jeho obľúbeného jedla mu hneď zlepšila náladu.

„Čau, mami.“ Podišiel k nej, ona ho objala a vtisla mu pusu na líce. Potom opäť vzala varechu do ruky.

„Ako bolo v škole?“

„Nuda,“ odvetil neurčito, keď sa zohol k postieľke v rohu. „Ahoj, Sárka.“

„Niečo ťa muselo zaujať.“ Mama naňho pozrela so zdvihnutým obočím.

Jakub začal vymenúvať, zatiaľ čo vzal svoju malú sestru na ruky a ona sa hrala s retiazkou na jeho krku: „Na telesnej sme hrali basketbal. Celkom nám to šlo. Ja sám som dal päť košov. Potom bola... Potom bola matematika. Tá zase nešla nikomu. Tie výrazy sú strašné. Hotové zlo.“

Mama sa naňho zahľadela: „Budeš potrebovať pomoc?“

„Ešte neviem. Uvidím, či si poradím s domácou,“ zamyslel sa. Potom pokračoval: „Na dejepise sme sa konečne dostali k niečomu zaujímavému – križiacke výpravy. Vedela si, že sa uskutočnila aj jedna detská križiacka výprava? Väčšina detí však zomrela na mor alebo bola predaná do otroctva.“ V kuchyni škvrčalo prepražené maslo a mama začala cediť halušky.

„Na geografii sme preberali hydrosféru. Ukazovali sme na mape moria. Niekto nevedel, kde je Červené more. Chápeš? Červené more.“ Ako hovoril, uložil Sáru späť do postieľky a vytiahol príbor pre dvoch.  Prestrel na stôl a do pohárov nalial mlieko.

„Potom sme mali už len angličtinu a nemčinu, náboženstvo nám odpadlo. Z toho testu z angliny, čo sme písali minulý týždeň, som dostal trojku.“ Po maminom ostrom pohľade hneď dodal: „Ale to si opravím, do polroka je ešte pár mesiacov.“

„Dva mesiace. Niečo cez dva mesiace. Aké máš známky z angličtiny?“

Zamyslel sa a potom pomaly začal: „Myslím, že dve jednotky, dve dvojky a tú trojku.“

„A nemčina?“ Jakub urobil grimasu a vymenoval svoje známky. Mama mu na to povedala, že ho večer preskúša slovíčka. „A ak nechceš v najbližšej dobe jesť veľa brokolice, mal by si ich vedieť,“ pohrozila.

„Kedy príde oco?“ zmenil tému.

„O siedmej,“ odvetila a dávala slaninu na jeho porciu. „Stačí?“

„Ešte trochu. Ešte. Už len máličko. Fajn, tak je to super.“

„To je skôr slanina s haluškami.“

Spolu si sadli za stôl. „Dobrú chuť.“

„Aj tebe.“

„Desiatu si zjedol?“

„Samozrejme.“

V tichosti jedli. Dalo sa to nazvať neskorým obedom alebo skorou večerou. Jakub na obedy v škole nechodil, pretože to nestíhal, a domov prichádzal až po tretej poobede. Neskôr s mamou večerajú aj druhýkrát, obyčajne čosi ľahké, keď sa otec vráti z práce. Väčšinou bol doma pred šiestou.

Jakub vstal od stola a šiel do svojej izby. Tam ešte chvíľu strávil na počítači, v rámci oddychu, ako hovorieval, a potom sa učil.

O šiestej našiel mamu v kuchyni, kde práve zametala. Na stôl položil učebnicu nemeckého jazyka, v ktorej boli slovíčka rozdelené podľa lekcií. S povzdychom si sadol.

„Máš zajtra nejakú písomku?“ opýtala sa ho, keď zodvihol nohy, aby pod nimi pozametala.

„Z chémie. Vzorce. Nemala by byť ťažká.“

Jakubova mama si sadla za stôl a nalistovala slovíčka z piatej lekcie.

„Stôl?“

„Der Tisch.“

„Posteľ?“

„Das Bett.“

„Skriňa?“

„Die Schrank.“

„Der,“ opravila ho. „Dom?“

„Das Haus.“ Sára sa dožadovala pozornosti a tak ju vybrala z postieľky a posadila si ju na kolená.

„Množné číslo?“ Spýtavo sa naňho pozrela, kým opäť chytila knihu do ruky.

„Die Häuser,“ predniesol so svojou najlepšou výslovnosť a ona sa usmiala. Takto to pokračovalo ďalších pár minút.

„Mal by si sa doučiť niektoré členy.“

„Ja viem. Ale keď oni sa mi tak miešajú... Nemám rád nemčinu.“ Zobral knihu a nenápadne sa vytratil. Predtým, ako zavrel dvere, začul: „S takým prístupom ani nemčina nebude mať rada teba.“

O chvíľu počul otcov príchod. Zvuk schodov pod jeho nohami sa nedal zmýliť a Jakub vyšiel z izby práve vtedy, keď hlava rodiny stúpila na podlahu.

„Čau, oci.“

„Ahoj, Kubo.“ Postrapatil mu vlasy. Potom prešiel do obývačky, kde našiel svoju manželku aj s malou dcérou.

„Ahoj,“ vydýchol, akoby s úľavou. V práci trávil viac času než sa mu páčilo. Občas mal pocit, že z neho vyciciava život. Vždy sa tešil na príchod domov, na ten pocit, keď mu rodina dopĺňala energiu.

Vzal na ruky Sáru a pobozkal ju na čelo, potom dal pusu svojej žene. Hoci bol unavený, predsa sa šťastne usmieval.

„Ako bolo v práci?“

„Šéf sa vybral na služobnú v tej najnevhodnejšej chvíli. Zrána to bol blázinec a len čo sa veci upokojili, pokazil sa stroj. Opravili sme ho len pred hodinou.“ Zatiaľ prešli do kuchyne, kde sa preňho už ohrievala večera. Keď sa objavila na stole pred ním, poďakoval.

„Kubko, vyriešil si už matiku?“ spýtala sa mama Jakuba, ktorý si nalieval čaj.

„Hej, ale skoro polovica príkladov mi nevyšla.“

„Tak sa na to pozrieme spoločne,“ zdvihol hlavu od taniera jeho otec. „Čo to beriete?“

„Výrazy.“

„V tom som bol niekedy dobrý,“ zamyslene sa usmial.

„Ako bolo v škole?“ spýtala sa Jakuba mama hneď, ako na druhý deň vkročil do dverí.

„Dostal som jednotku z matiky!“ oznámil jej očividne šťastný. „Učiteľ nás vyvolal piatich a ja jediný som dostal jednotku. Keby mi to oco včera nevysvetlil, tak neviem-neviem.“

Dodatok: Pri tvorbe Jakuba som sa kus inšpirovala mnou samou - nestíham obed, domov chodím o pol štvrtej, matika je zlo, v nemčine sa mi pletú členy a bryndzové halušky by som mohla jesť celý týždeň :D