Budem rada za každý komentár :)
Andrea najprv
postrčila do dverí svojho malého brata, prváka Miška, a potom sama
vstúpila a zamkla. Dom bol tichý, tmavý a trochu chladný. Predsa len,
vonku sa dni čím ďalej tým viac skracovali.
Poslala Miška
prezliecť sa do izby a ona sa šla pozrieť do kotolne. V kotle
rozložila oheň tak, ako ju to otec naučil. Keď všetko skontrolovala, tiež sa prezliekla
a prešla do kuchyne, kde už našla svojho malého brata, nedočkavo
čakajúceho za stolom.
„Čo máme?“ spýtal
sa.
„Studenú pizzu od
včera,“ odvetila, keď nahliadla do chladničky.
„Super.“ Myslel to
úprimne, pizza bola jeho obľúbeným jedlom a bolo mu jedno, že nie je
čerstvá.
Opýtala sa ho, či
má veľa domácich úloh a pri tom si spomenula na celú kopu svojich.
„Musíme si
precvičovať písanie a počítanie. A čítanie. V šlabikári je jeden
text, ktorý musíme vedieť čítať.“
Ticho si vzdychla.
Bude musieť pomáhať aj Miškovi. V kútiku srdca dúfala, aby aspoň dnes mali
rodičia dobrú náladu, no vedela, že o tom môže len snívať. Skúsenosť ju
vrátila späť do reality. Od rodičov mohla očakávať len krik, ako každý večer,
keď sa vrátia domov z práce.
V tichosti sa
najedli. Miško si potom pustil televízor, zatiaľ čo Andrea umývala riad.
Spoločne sa začali učiť.
„Už to máš hotové?“
„Mám,“ odpovedal
jej brat a priniesol svoju písanku a učebnicu z matematiky
k jej stolu.
Pochválila ho za
pekné písmo, no potom sa zamračila na obrázok s hruškami.
„Koľko je päť
hrušiek plus tri hrušky?“
„Sedem?“ hádal.
„Nie. Skús si to na
prstoch,“ poradila mu. Na jeho tvári zbadala bezradný výraz, keď sa pozrel dole
na svoje prsty.
„Koľko prstov máš
na jednej ruke?“
„Päť.“
„Správne. Tu máš
päť prstov.“ Ukázala mu to na svojej ruke.
„Teraz ukáž tri
prsty.“
Ukázal jej tri
zdvihnuté prsty a ona to zopakovala.
„Teraz, koľko je to
prstov spolu?“
Usmiala sa
a postrapatila mu vlasy, keď povedal správnu odpoveď.
„Prečítaj si ten
text v šlabikári. Potom ho prečítaš mne, a potom môžeš ísť pozerať
telku.“ Vždy vedela, ako ho motivovať. Vrátila sa k svojim úlohám.
O pár minút sa
z druhej strany izby ozvalo: „Už to viem, už to viem!“
„Čítaj nahlas.“
Podľa Andreinej
mienky to veľmi nevedel, a tak si sadla
k nemu na posteľ a spoločne si to prečítali ešte dvakrát.
„No, a už
bež!“ Keď začula zvuky televízie, zvalila sa na posteľ a chvíľu nehybne
ležala s pevne zatvorenými očami. S hlbokým výdychom sa postavila
a prešla naspäť k svojmu stolu.
Večer sa vrátili
ich rodičia. Keď ich Miško počul prichádzať, vypol televízor a vyšiel
z izby práve včas, aby sa s nimi stretol.
„Ahoj mami, oci.“
Objatie mu bolo opätované len letmo. Vyzeralo to, že cestou domov sa zase
pohádali. Práve boli v stave zarytého mlčania, no Andrea vedela, že ešte
bude krik.
A mala pravdu.
Cez zavreté dvere
doliehali do ich izby zvuky hádky. Andrea a Miško boli už obidvaja
v posteli. Ona mala v ušiach slúchadlá a svojou obľúbenou
skupinou sa snažila prehlušiť hlasy rodičov.
Pocítila, ako sa k nej
Miško pritúlil. Poriadne ho prikryla svojou perinou a silno ho objala.
Potom stisk povolila a len ho hladila, kým neupadol do spánku.
Časy, keď plakali
kvôli rodičovským hádkam, boli už za nimi.
Proste si zvykli.
Dodatok: V tejto poviedke nie je, myslím, nič zo mňa, akurát to, že mám rada pizzu :D Rada si prečítam aj váš názor na "dielo" ako celok, či si to tú výhru vôbec zaslúžilo a tak, čo vás napadne :D Teda, čo vám napadne. Ako sa vám páčili odseky? Myslím, že toto je prvá poviedka, ktorú som kedy napísala, a sú v nej odseky približne tak, jak to vidíte v knihách :D
A ešte: toto je môj 299. článok, ďalší bude... tristý? v poradí a zároveň by som dovtedy mohla aj prekročiť hranicu 31 000 zobrazení stránky :D
Jujky, bolo to pekné. :) Čakala som síce niečo strašnejšie, no myslím si, že si tú atmosféru celkom zachytila. :)
OdpovedaťOdstrániťSom zvedavá, čo to bude za článok. ;)
Ďakujem :)
OdstrániťAj ja :D Pravdepodobne dajaká somarina :D Len také, čo tu furt je, neoslavujem ja nič :D