Pomsta - 5.kapitola

Komentár autora: Keď veľa čítate, odrazu dostanete aj chuť písať. Žeby sa NZN2 dočkalo konca? Srandujem, na to som príliš lenivá :D Ale možno raz niekedy... Priznám sa, že toto som ani nedočítala do konca pri "kontrole". Ale tie časti budú raz aj lepšie, na konci, viac typické pre mňa! :D Ja vám poviem.

Damon zavrel dvere penziónu a započúval sa. Sústredil sa len na svoj sluch, ale nič nepočul.

Toľko šťastia v jedno ráno! Stefan tu nie je! pomyslel si, ale pre istotu šiel skontrolovať aj pivnicu a Stefanovu izbu. Nikde nikoho nevidel, nepočul a ani necítil. Až keď...

Čo je to? Nie, to nemôže byť. Ale je to jej pach. Aj parfum. Katherine? Čo by tá tu robila po takom čase? Damon sa zarazil. Keď zabili Klausa, Katherine sa prišla poďakovať, ale hneď na to sa pohádala s Elenou pre nejakú hlúposť. Damon sa postavil na Eleninu stranu a Stefan neskôr tiež. S miernou neochotou, pretože sa nevedel rozhodnúť, ale priklonil sa k Elene. To Katherine tak urazilo, že vtedy odišla a viac sa nevrátila. Vyzerala, ako keby chcela Damonovi odtrhnúť hlavu na mieste. Nad Stefanom by zrejme porozmýšľala. Nikto nechápal, prečo sa tak urazila. Ako tak nad tým neskôr Damon rozmýšľal, musel priznať, že Katherine mala bližšie k pravde, ako Elena. Vtedy toľko nerozmýšľal. Možnosti sa mu zdali rovnaké, ale vzhľadom k tomu, že si chcel „šplhnúť“ u Eleny, priklonil sa k nej. Katherine ho toľko netrápila. Trápiť ho začala, až keď vo svojom dome znovu ucítil jej pach.

Prišla sa uzmieriť so Stefanom? rozmýšľal Damon, keď dvíhal mobil k uchu. Alebo ho zabiť? Teda aj mňa?

„Damon? Čo chceš?“ Stefanov hlas nebol veľmi prívetivý. Damon ho vyrušil pri niečom dôležitom.

„Si s Katherine?“ spýtal sa rovno.

„No... áno,“ Stefan s odpoveďou najprv zaváhal, ale potom to potvrdil.

Damon si domyslel, pri čom Stefana vyrušil a preto sa usmial.

„Čau Katherine!“ vedel, že ho počuje.

Z telefónu sa ozvalo vzdialené zavrčanie.

„Aj ja ťa mám rád. Stefan, daj si na ňu pozor, aby si neprišiel so zranením. A vieš čo? Nepríď vôbec,“ podpichol Damon a zložil. Usmieval sa.

Tvorí sa nám tu nový párik? rozmýšľal. Teda... dva? Čo ja s Elenou? Kde mám bourbon? Damon si zobral fľašu, pohár a sadol si do svojho obľúbeného kresla pred krbom, v ktorom aj teraz slabo pukotal oheň, hoci vonku bolo skoro tridsať stupňov.

Sedel a rozmýšľal.

Domom sa ozývali chlapci z One Direction a Elena si veselo pospevovala spolu s nimi počas toho, ako prechádzala prachovkou poličku za poličkou. Už upratala všetky izby okrem svojej. Práve zdvíhala plyšáka z detstva, keď sa pozrela na hodinky. Boli tri hodiny popoludní. Dnes si dávala načas.

Vtedy si uvedomila, že ani neobedovala. Rozhodla sa, že len niečo zahryzne a potom vydrží, kým si nespraví večeru. Zbehla schodmi do kuchyne a otvorila chladničku. Bola takmer plná všelijakých potravín. Elena si nakoniec po krátkom rozmýšľaní vybrala len jogurt. Keď lyžičkou dolovala ovocie z dna téglika, niečo jej napadlo.

Čo keby som zavolala Damona na večeru? Nie, to je divné volať priateľa na večeru. Keby som ho zavolala na večer, pretože som sama doma a spolu by sme urobili večeru, ktorú on aj tak nepotrebuje? Áno, to je lepšie. Kde mám mobil? Elena sa začala obzerať. Jej mobil ležal na kuchynskej linke. Našla Damonovo číslo.

„Elena? Čo by si rada?“ ozvalo sa hneď po prvom zazvonení.

„No vieš. Ako to povedať... Som sama doma. A tak som chcela,... samozrejme ak máš čas,... či by si neprišiel. Urobili by sme si taký priateľský večer, uvarili večeru. Ale len ak máš čas a chuť. A nič za tým nehľadaj, len vieš, som sama a tak...“ Elena zrazu nevedela, čo povedať a sama sa zamotávala, hoci sa ráno viac-menej dohodli, že príde.

Damon jej to uľahčil a prerušil ju: „To znie fajn. Prídem. Môžem prísť aj hneď? Mám priniesť nejaké potraviny? A neurazíš sa, ak to nebudem jesť? Dnes sa necítim na ľudskú stravu. Ale pomôcť, pomôžem.“

„Dobre, ďakujem. Nemusíš nosiť nič, doma sa niečo nájde. Poď hneď, ak nič nemáš. Samozrejme, že sa neurazím,“ z Eleninho hlasu bolo počuť radosť. Tak ako ona, tak aj Damon sa správali odrazu úplne inak. A obaja si to aj uvedomovali.

„Tak sa zatiaľ maj. O pár minút som pri tebe.“

„Zatiaľ...“ Elena odtiahla mobil od ucha a zrušila hovor. Poobzerala sa a svoju prácu zhodnotila pohľadom. Vyzeralo to tam dobre. Oveľa lepšie, ako pred jej zásahom.

„Get out, get out, get our of my head... ‘Cause you’ve got that one thing!“ spievala celkom hlasno, zatiaľ čo sa prezliekala do krajšieho trička a rifľových kraťasov. Keď si na nich zapínala gombík, zazvonil zvonček. Dole schodmi sa snažila ísť tak pomaly, ako to len šlo. A že to veľmi nešlo. Bežne šla k dverám rýchlym krokom, schodmi rýchlejšie. Teraz skoro spadla zo schodov. Otvorila dvere, no namiesto jednej siluety tam boli dve.

„Čo vy tu robíte?!“ Elena mala čo robiť, aby túto vetu neskríkla.

„Čo? Čo ti je? Čakáš niekoho?“ Jeremy bol jasne mimo z jej výrazu a hlasu.

„Vlastne áno, čakám. Neboli ste mimo mesto?“

Jeremy sa pozrel na Bonnie a povedal: „No boli, ale vrátili sme sa. A chceli sme...“

„Myslím si, že to čo ste chceli, si môžete pekne urobiť aj u Bonnie. Že Bonnie?“ Elena skočila Jeremymu do reči a potom sa pozrela na Bonnie, ktorej sa Elenina reakcia nepáčila.

„Elena, čo ti je?“ Bonnie zdvihla obočie a hneď na to jej naznačila pohľadom, že toto jej vysvetlí. Dopodrobna.

„Nič,“ odvetila Elena.

„Dobre, dobre, ideme k tebe, Bonnie,“ ukončil debatu Jeremy, pretože mu bolo trápne stáť s priateľkou na prahu svojho domu a snažiť sa tam dobiť cez sestru.

Elena sa usmiala.

„Ale ak mám ísť z domu, na noc ma nečakaj,“ stanovil Jeremy podmienku.

„Platí.“ Vyháňala ich pohľadom. Ako vychovávateľka svojho brata by zlyhala. Teraz jej však bol prednejší Damon ako to, či jej brat bude spať s jej kamarátkou, alebo nie.

„Tak zajtra. Čau,“ Jeremy sa usmieval pri pomyslení na noc s Bonnie.

„Ahoj.“ Elena zavrela dvere a oprela sa o nich. Počula buchnutie dverí auta, následne naštartovanie a nakoniec aj škrípanie gúm pohýnajúcich sa z miesta. Už začínala rozmýšľať, prečo to Damonovi tak trvá, keď sa hneď pri jej hlave ozvalo tiché zaklopanie na dvere. Hneď sa otočila a otvorila. Damon tam stál ako vždy. V čiernom so strapatými vlasmi.

Rýchlo ju zbehol pohľadom a potom sa spýtal: „Čo je to za zaujímavá návšteva, že kvôli nej vyženieš brata?“ Chcel použiť spojenie „vlastný brat“, ale včas si spomenul, že Elena je adoptovaná.

„Nielen kvôli nej. Aj kvôli sebe. Mladší súrodenci sú niekedy fakt nemožní,“ odvetila Elena a postavila sa ku dverám tak, aby Damonovi uvoľnila cestu.

„Hovor mi o tom,“ poznamenal, keď prechádzal prahom a zamieril rovno do kuchyne. 

Elena sa len usmiala nad večne trvajúcimi rozpormi medzi bratmi, zatvorila dvere a nasledovala ho. Oprel sa o kuchynskú linku a spýtal sa: „Tak, čo varíme?“

„Počkaj, hneď to zistím,“ povedala Elena a otvorila chladničku. Hneď sa jej zjavil za chrbtom a obzeral si jej obsah spolu s ňou.

„Máš nápad?“ spýtala sa Elena natočiac hlavu k nemu tak, aby naňho videla. Nebol od nej oveľa vyšší, ale aj tak musela mať pohľad mierne zdvihnutý, aby našla jeho oči.

„Niečo ma napadlo,“ odvetil a začal vyberať z chladničky zeleninu.

„Dúfam, že máš rada šaláty,“ prehodil ponad plece, keď v rukách niesol plno zeleniny.

„Mám a práve dnes mám chuť aj na takúto ľahkú večeru,“ odvetila Elena zatvárajúc dvere chladničky.

„Počkať... Práve dnes? Ľahká večera? Čo inak večeriaš?“ Damon sa zatváril šokovane a pozrel sa na jej chudú postavu.

„Počkaj, nič nehovor,“ zastavil ju tesne predtým, ako chcela niečo povedať, „budem hádať... Podľa toho, ako si to povedala... Slaninu?“ Damon sa pozrel na Elenu, ktorá sa začala smiať.

„Presne!“

„Máš skvelý metabolizmus!“ zvolal Damon a začal sa smiať aj on.

„Lepší ako ty?“ Elene úsmev z tváre nezmizol a obhliadla si Damona podobne ako on ju predtým.

„Možno tak skvelý nie, ale postavu máš takmer tak úžasnú ako je moja,“ povedal to chrbtom k nej, pretože vyberal nôž na krájanie zeleniny, ale bolo počuť, že sa usmieva.

„Takmer tak úžasnú?“ Elena chcela znieť šokovanie, no jej slová sprevádzal smiech a svišťanie utierky, ktorá pristála na Damonovom ramene. Vtedy sa otočil s vážnym výrazom, ale so smiechom v očiach a povedal: „Vieš, že proti mne nemáš šancu.“

„To si myslíš len ty.“ Snažila sa zahryznúť si zvnútra do líca, aby zastavila úsmev, ale nevyšlo jej to. Mal síce v ruke nôž, ale s výrazom zadržiavaného smiechu nevyzeral nebezpečne.

V behu sekundy bol za ňou a už ju šteklil tak, až sa prehýbala. Nôž nechal niekde pri zelenine.

„Hej! To nie je fér!“ Elena sa snažila dostať z jeho blízkosti.

„Kto hovoril, že hráme fér?“ ozval sa jej tichým hlasom pri uchu a ďalej ju šteklil.

„Mám začať ja?“ Pri týchto slovách ju Damon pustil.

„Nie som šteklivý,“ usmial sa.

„Neverím,“ odvetila Elena a potom jej niečo napadlo: „Je to tým, že si upír?“

„Nebol som šteklivý už predtým. Keď sme boli malí chlapci, so Stefanom sme sa často bláznili. Aj šteklili. Vždy skončil vyčerpaný on. Ale podľa toho, že teraz už zrejme nie je šteklivý – niežeby som to skúšal – tak to asi bude súvisieť aj s tým, že je upír,“ Damon hovoril počas toho, ako krájal paradajky. Išlo mu to rýchlo a jednotlivé kúsky boli takmer rovnaké.

Mne by sa niečo také v živote nepodarilo, pomyslela si Elena pri pohľade na jeho rýchlo pracujúce bledé ruky.

„Mám ti pomôcť?“ spýtala sa po chvíľke ticha.

„Neporežeš sa?“ Znel starostlivo, no bolo cítiť, že to nemyslí veľmi vážne.

„Mám osemnásť.“

„To nič neznamená... Ale tu máš. Neodúvaj sa.“ Podal jej ďalší nôž a papriku.

Elena začala krájať papriku. Snažila sa aby bola rýchla, no zároveň presná, čo sa jej nevyplatilo. Už pri druhej paprike si porezala prst. Damon so svojimi zmyslami to zistil bez pohľadu na ňu už v momente, keď nôž prešiel prvou vrstvou jej kože. Elena sykla bolesťou a Damon jej už ťahal ruku k umývadlu. Tam na ňu pustil prúd studenej vody a behom pár sekúnd našiel v skrinke vatu, dezinfekčný prostriedok na rany, leukoplasty a obväzy. U Eleny v kuchyni sa pohyboval ako doma. Ruku jej usušil, prst vydezinfikoval a chcel obaliť obväzom, ale Elena sa ozvala: „Veď to nie je také vážne! Stačí leukoplast.“

A tak bez slova vrátil obväz na svoje miesto a ranu je prelepil leukoplastom. Ruku je vrátil a zachechtal sa: „Pýtal som sa, či sa neporežeš.“

„Ako to, že sa ti vôbec nezačervenali oči a nepredĺžili zuby?“ Ignorovala jeho poznámku a bola zvedavá. Stefan by určite reagoval inak.

„Nie som Stefan, Elena,“ Znel odrazu vážne a tak sa aj tváril. „Viem sa ovládať.“

Elena nestihla ani zareagovať a on sa otočil späť k zelenine.

„Prepáč,“ ozvala sa po chvíli.

„Čo?“ Damon vyzeral, ako keby ho vytrhla zo zamyslenia.

„Prepáč, že som z teba vždy chcela Stefana.“ Damon sa otočil a Elena sa mu pozrela do očí.

„Mama mi vždy hovorila, aby som bola sama sebou a nemenila sa kvôli ľuďom. My sme sa zmenili. Nehovor, že nie. Už nie si ten krvilačný zabijak, ktorému išlo len o seba. Ani ja nie som taká, aká som bola. Nie po tom, čo som stretla teba. Ale teraz sme priatelia. Nechcem z teba pozorného priateľa, akým je napríklad Matt. Pretože ty si Damon. A mám ťa rada takého, aký si.“ Elena bola sama prekvapená svojimi slovami. Nevedela, odkiaľ sa v nej zobrali. Možno ich mala celý čas v podvedomí. Tam čakali na správnu príležitosť.

„Ehm, smiem ťa objať?“ spýtala sa po kratučkej pauze, počas ktorej sa stačila akurát tak nadýchnuť, ale myšlienky je vírili hlavou.

Mierne ohromený Damon nepovedal nič, len položil nôž k zelenine. Zobrala to ako súhlas, alebo aspoň ako dôkaz toho, že ju nechce zabiť. Nie nožom. Priblížila sa k nemu a objala ho stojac na špičkách. Aj on ju pomaly stisol.

Užívala si jeho vôňu, ktorú mala tak rada a on tiež nenápadne nasával vôňu jej vlasov. Po asi pol minúte, ktorá sa im obidvom zdala dlhá ako hodina, sa Elena pomaly odtiahla. Nepozrela sa na Damona, pozerala do zeme. Damon pozeral niekde ponad ňu. Potom sa otočil a zase pracoval. Elena, aby len tak nesedela, začala prestierať na stôl. Celkom zabudla na to, že Damon jesť nebude a tak prestrela pre dvoch. Damon zatiaľ usilovne pracoval na šaláte zahĺbený do vlastných myšlienok tak, ako Elena.

To dievča ma v poslednej dobe až nezdravo často prekvapuje. Elena... Možno som nemal tak zdôrazňovať, že nie som Stefan. Veď nás vie rozoznať, nie? Alebo... Dobre, že som to povedal. Ak by to bolo k ničomu teraz, možno sa to v budúcnosti zíde. Prečo je tak ticho? Rozmýšľa? Je vôbec pri zmysloch? Ja pri nej nie som. Prečo to všetko robí? Prečo je na mňa taká dobrá? Ok, asi som zabudol, že sme priatelia. Ale aj tak! Damon bol nesvoj z vlastnej mysle.

Aj on rozmýšľa, tak ako ja? A zrejme rozmýšľame nad rovnakou vecou. Prečo som to urobila? Prečo sa pri ňom správam tak... Inak? Prečo som pri ňom úplne iná, ako pri Stefanovi? Prečo ho milujem, ale chcem, aby sme boli len priatelia? Keď z tých nezodpovedaných otázok nezošaliem, budem šťastná. Alebo keď nezošaliem z jeho prítomnosti, ktorá ma núti robiť veci, ktoré by som asi nerobila. Asi. Ale nie, určite nie. Elena? Sklapni, hnedovlasé dievča si zakázalo ďalej sa zaťažovať týmito otázkami.

Radšej sa spýtala: „Damon?“

Stále niečo robil, ale niečo zahmkal na znak, že ju počúva a jemne k nej natočil hlavu.

„Že si ty ráno vedel, že ani Rick, ani Jeremy nie sú doma. Že si to vedel?“ Elena sa usmievala. Nechcela sa naňho hnevať za to, že sa jej zbavil, ale chcela vedieť, či si to domyslela správne.

Neodpovedal, ale videla ako sa mu pohlo líce. Usmieval sa.

Ale Elena sa nedala: „Čiže áno? A prečo?“

Stále sa usmieval a stále chrbtom k nej jej odpovedal: „Nepýtaj sa toľko prečo. Aj tak väčšinou nedostaneš odpoveď.“

Ani nevieš, akú pravdu máš, pomyslela si Elena. Na svoje otázky nikdy nedostane odpovede.