Pomsta - 8.kapitola

Komentár autora: Nežeby som sa nejak bála alebo čo... ale začína mi lepiť a odteraz sa to bude len zhoršovať až do zajtrajšieho rána, kedy to vyvrcholí. Po olympiáde už bude dobre :D
Napísala som polstranovú scénu k NZN2. Radšej to budem robiť takto, napíšem scénu, keď mám inšpiráciu a kým ju nezabudnem a potom to nejak pospájam.
Ďalšia presladená kapitolka...

„To nie je možné! Ukáž tvoju kocku!“ zvolala Elena, keď sa Damonova jasnožltá figúrka posunula na hracom pláne už tretíkrát o viac ako 12 políčok. Elena so zaujímavým drdolom na hlave, z ktorého jej teraz viseli neposlušné pramene, sa naťahovala smerom k Damonovi. Ten jej položil do ruky svoju kocku a Elena mu na oplátku dala tú svoju. Pritom sa ich ruky dotkli a obidvaja na chvíľu stuhli.

Prvý sa spamätal Damon: „Hovoril som ti, že aj Človeče mi ide. To ty si mi neverila.“

„Kto by tebe veril,“ zamrmlala Elena popod nos.

„Ja som to počul.“

„To je dobre. Ja som sa veľmi nesnažila,“ pousmiala sa.

„Zase začínaš?“

Elena sa naňho len nevinne pozrela veľkými hnedými očami.

„Netvár sa tak nevinne, viem čo sa ti ženie hlavou. A ja ti vlasy druhýkrát rozčesávať nebudem!“ Damon sa vyhrážal so zdvihnutým prstom, ale kútiky úst sa mu dvíhali.

„Ty sa mi hrabeš v hlave?“ spýtala sa naoko rozhorčene.

Kiežby, pomyslel si Damon, no nakoniec to aj ticho zamrmlal pozerajúc niekde do neznáma. Potom preniesol pohľad na hnedovlásku ležiacu pred ním na koberci, opretú o lakte. On ležal podobne.

„Ja som to počula,“ zopakovala jeho slová.

„To je dobre,“ odvetil Damon s úsmevom.

Elena sa chvíľu len tak zamyslene pozerala na jeho tvár. Na jeho úsmev, do jeho svetlých očí. Damonovi to nebolo vyslovene nepríjemné, ale nevedel, kam sa má pozerať on. Nakoniec tiež začal skúmať jej tvár. Zastavil sa na jej očiach.

Sú také hnedé a také živé. S veselými iskrami... Ale, rozmýšľal, tie tam nie sú stále. Keď je smutná, jej oči potemnejú. Aj keby sa tvárila šťastne, oči ju prezradia. Ale včera priam svietili...

Stále mi pripomínajú oblohu pred búrkou. Pred slabou búrkou... Zdá sa mi, ako keby som v nich občas zahliadla malé čierny bodky, ako osamelé vtáky hľadajúce úkryt... Hľadá aj on úkryt? Elena tiež rozmýšľala nad jeho očami tak, ako on nad jej. Damon ju vytrhol zo zamyslenia, keď zrazu zdvihol ruku k jej tvári. Pomaly jej zastrčil jeden vlas za ucho a pritom sa studenou rukou dotkol Eleninej rozhorúčenej pokožky. Nabehli jej zimomriavky. Ruku pomaly spustil a stále jej hľadel do očí. Ona sa už však nedokázala tak sústrediť a tak sklopila zrak a hodila kockou. Damon ju nasledoval.

„Ako to robíš?“ spýtala sa, keď mu zase padla šestka.

„Roky a roky cviku,“ zazubil sa na ňu. Tvárili sa, ako keby sa pred chvíľou nič nestalo.

„Ber na mňa ohľad,“ zaúpela Elena, ale potom sa jej naskytla príležitosť. Pár pohybmi dostala poslednú Damonovu figúrku tesne pred domčekom, späť na miesto, z ktorého vyštartovala. Triumfálne sa usmievala a ponáhľala sa s všetkými svojimi figúrkami do domčeka. Damon na ňu zle pozrel a už sa snažil dostať na pôvodné miesto. Elena sa mu v tom snažila všemožne zabrániť, ale nešlo jej to. Po chvíli stačilo upírovi, aby mu padla len jednotka a vyhral by. Hodil kockou veľa ráz, ale jednotka mu nepadla.

„No tak, nehraj to, nemôžeš tu hádzať, kým ja ich všetky dostanem domov,“ ozvala sa Elena.

„Naučil som sa hádzať šestky, ale nie jednotky,“ zavrčal Damon. Elena sa zasmiala, ale aj tak si nebola istá, či to nerobí naschvál.

Je to skoro dvestoročný prefíkaný upír. Určite vie robiť s kockou divy. Never mu!

Elenina posledná figúrka sa ocitla na presne rovnakom mieste ako Damonova. Teraz sa pokúšali obidvaja hodiť jednotku, ktorá nie a nie padnúť. Začali sa smiať a Elena rukou zhrabla všetky figúrky von z hracej plochy. Nedomyslela to však a figúrky sa zakotúľali pod nábytok. Vzápätí sa začali smiať ešte viac a pomaly sa dvíhali, aby ich všetky pozbierali.

„No, Damon, čiň sa!“ prikázala Elena stále s úsmevom na perách.

„Ja to dvihnem a ty budeš zbierať, dobre?“ Damon sa priblížil ku skrini a pripravil sa na jej zdvihnutie. Elena k nej tiež podišla a zboku si k nej kľakla, aby Damonovi nezavadzala. Keď už chcel Damon skriňu plnú okrasného riadu zdvihnúť, vyhŕkla: „Ale nepustíš mi ju na hlavu, že nie?“

Damon sa musel zasmiať. Potom skriňu zdvihol a Elena spod nej pozbierala všetky zakotúľané figúrky. Keď bola hotová, vytiahla sa na nohy a Damon pomaly skriňu spustil na miesto. Mala možnosť dobre si obzrieť jeho napnuté svaly. Kvôli nim sa pri ňom nebála, hoci niekedy dávno jej naháňali strach. Pozrela sa na svoju ruku plnú figúrok a chumáčov prachu. Damon jej pohľad sledoval a akoby nič sa spýtal: „Neupratovala si dnes náhodou?“

„Nabudúce mi môžeš pomôcť,“ odvetila Elena uštipačne.

„Stačí povedať,“ zdvihol ruky v obrannom geste.

„Poď radšej dvihnúť gauč.“

Premiestnili sa ku gauču a Damon ho zdvihol. Elena sa zohla a prehľadala to tam. Zobrala tých pár figúrok, no keď sa chystala preč, mala pocit, ako keby bol gauč nižšie. Dokonca jej tlačil na chrbát.

„Damon?“

„Áno?“ spýtal sa upír veselo.

„To nie je vtipné.“

Gauč sa okamžite zdvihol a ona sa rýchlo postavila. Na Damonovej tvári pohrával úsmev. Spýtavo sa na neho pozrela.

„Vieš, mal som tak úžasný výhľad na tvoj... zadok. Tak som si ho predĺžil,“ povedal jej, keď zachytil jej pohľad.

Zagánila naňho, no potom ju napadlo: „Čiže priznávaš, že je krajší, ako ten tvoj?“

„No tak to rozhodne nie!“

Elena sa len zachichotala a zohla sa, aby mohla poskladať rozloženú hru. Damon sa taký, aký bol dlhý zvalil na gauč a zapol televízor. Prepínal kanály a ona odložila hru. Potom sa tiež chcela natiahnuť na gauči, ale zarazila sa. Nakoniec si to namierila ku kreslu.

„Veď je tu dosť miesta pre dvoch, ja sa posuniem!“ zvolal upír a v jeho hlase bolo počuť výzvu.

Asi zabudol, že túto noc som spala viac-menej na ňom, pomyslela si Elena a so zákerným úsmevom sa natlačila k nemu. Vážne ho to mierne prekvapilo, ale rýchlo sa spamätal a posunul tak, aby mala pohodlie. Aj naďalej držal ovládač v ruke, hoci už neprepínal. A tak mu ho Elena vytrhla z ruky a naschvál sa zavrtela. Začala prepínať ona.

„Dobre, dobre. Už idem,“ kapituloval Damon a keď vstával, skoro zhodil Elenu. Tá sa naňho dívala pohoršene, keď si sadal do kresla.

„Prosím ťa, prepni to,“ zaúpel, keď videl, že Elena sa zastavila na nejakej telenovele.

„Ale mne sa to páči!“ zaklamala.

„Neklam. Viem, že nenávidíš telenovely. Rovnako ako ja. Tak to prepni, inak si pôjdem po ten ovládač. A vieš, že si ho nezoberiem len tak,“ pohrozil jej a pri posledných slovách sa mu na tvári zjavil úsmev, ako rozmýšľal, čo jej urobí tentokrát.

„Chytaj.“ Elena mu ho hodila. Hoci nesmeroval presne naňho, chytil ho s ľahkosťou. Prepínal, pokým sa nedostal na hudobný kanál.

„Stop!“ Elena zazrela svoju obľúbenú skupinu.

„One Direction? Vážne? Aj po včerajšku?“ Damon vyzeral sklamaný.

„Nemôžem začať zbožňovať skupinu po jednom koncerte!“ ohradila sa Elena.

„Ale môžeš.“

„Nemôžem.“

„Môžeš.“

„Nie!“

„Čo takto po dvoch?“ Damon zmenil taktiku.

„To by šlo. Kedy?“ Elena sa hneď chytila.

„V najbližšej dobe. Ale len pod podmienkou, že uznáš, že mám krajší zadok,“ stanovil Damon.

„Máš krajší zadok.“

„Povedz to presvedčivejšie.“

„Máš tak úžasný zadok! Ani môj naňho nemá!“ Elena sa do toho vložila.

„Ó, ďakujem ti. Ale zase ani ten tvoj nie je až taký zlý,“ žmurkol na ňu. Elena zašmátrala rukou po vankúši, ale nemohla ho nájsť.

„Hľadáš toto?“ Damon mal na kolenách položený krásne nadýchaný vankúš.

S tým by sa bilo, prebehlo jej mysľou.

„Hoď ho po mne,“ prikázala si.

„Tak to ani náhodou. Zase ma chceš biť.“ Damon objal vankúš a pritisol si ho na hruď ako malý chlapec.

„Mám si ísť poňho?“ Elena vstávala.

„Môžeš,“ usmial sa Damon prefíkane. Snažila sa ho prekvapiť rýchlym chmatom po vankúši, ale upír je upír. Po menšom boji, keď sa išla vzdať, jej ho Damon strčil do rúk a rýchlo sa premiestnil na gauč, kde sa natiahol tak ako predtým s tým rozdielom, že pre Elenu už nenechal ani kúsok miesta.

„To nie je fér!“ zahlásila urazene, hodila po ňom vankúš a sadla si do kresla. Damon vankúš chytil a šikovne vopchal pod hlavu.

„Ďakujem,“ usmial sa na svoju urazene sa tváriacu spoločníčku.

„Nemáš začo,“ odvrkla a pozerala na televízor, kde ešte stále hrali One Direction. Damon nechal v kresle ovládač a Elena sa ho zmocnila. Opäť prepla na telenovelu.

„Len to nie!“ zvolal Damon zdesene, keď sa Elena pohodlnejšie usadila v kresle chrániac si ovládač a oči nespúšťala z obrazovky.

„Ale áno,“ uškrnula sa a pripravila na ďalší boj.