Vrah

Komentár autora: Skoro som zabudla, ale obrovská nechuť učiť sa to obrovské množstvo vecí, mi to pripomenula. Je to iné a predsa rovnaké, kvalitou sa to nevyrovnáva posledným dvom poviedkam. Otcove nezáživné thrillery môžu byť občas inšpiratívne.
Vyjadrite svoj názor ;)

Spoza rohu začul klopkanie topánok. Následne prešla ulicou – kolmo na tú, v ktorej tieni sa ukrýval – mladá žena. Zbehol ju pohľadom.

Áno, toto bude dobrý večer, zhodnotila jeho myseľ. Potichu sa odlepil od steny a sledoval ju, no zároveň si dával pozor, aby nikto nesledoval jeho. Len pre istotu.

Potešenie z toho, že zabočila do úzkej tmavej ulice, sa mu nakrátko odzrkadlilo na tvári. Mal  čas; tá ulica ústila len do rovnakej, ak nie ešte tmavšej a pustšej. Zatiaľ si ju obhliadol.

Mala na sebe tenký plášť siahajúci nad kolená; úzky driek jej zvýraznil opasok. Rozpustené tmavé vlasy sa jej natriasali na chrbte, zatiaľ čo klopkala modernými vysokými topánkami. Všimol si, ako neprirodzene naťahuje dlhé nohy.

Pud sebazáchovy má. Konečne nejaká, ktorá sa aj pokúsi utiecť, pomyslel si, keď videl, ako sa letmo obzrela ponad plece. Nevidela ho, na to bol až príliš dobrý a skúsený. Zostával v tieni; neviditeľný pre ňu, aj pre nočných zvedavcov. V tejto ulici však neboli okná.

Nech šla kamkoľvek, bola ešte ďaleko od hocijakého ruchu a ľudí.

Vyčkal, kým sa znovu otočí, a ukázal sa.

Zazrel, ako jej noha zaváhala vo vzduchu. Skoro počul, ako sa jej dych zastavil a následne zrýchlil. Vedel si predstaviť, ako sa jej zreničky rozšírili.

Je jeho.

Pridala do kroku. Kabelku si pritláčala k telu a balansovala na ihličkách. Po ďalšom pohľade ponad plece – keď zistila, že ju stále nasleduje a je o niečo bližšie – zastavila. Rýchlo si vyzula topánky a po špičkách sa rozbehla.

Múdre dievča, uškrnul sa a zabočil doprava, nechajúc ju ísť predošlou ulicou. Natiahol krok podobne ako ona. Šiel potichu. Naučil sa to už pred mnohými rokmi.

Zastavil tesne pred rohom a počkal, kým začuje jej dych, pretože studený nočný vzduch ju už pálil v pľúcach.

Začul ho a vykročil s úmyslom postaviť sa jej do cesty, ako to urobil už nespočetne veľa ráz predtým.

Nič neudialo. Nič, čo by očakával.

Nenarazila doňho, ako bol pripravený. Namiesto toho uvidel len jej chrbát miznúci vpravo, v ďalšej ulici.

Prekvapilo ho to. Žiadna to doteraz neurobila. Vždy skočili na jeho pascu.

Rozbehol sa za ňou, teraz už nedbajúc na to, aký hluk robili jeho veľké nohy dopadajúce na zem. Musí ju dostať.

Počula ho. Za behu vybrala mobil z tašky, no v tej chvíli už bol za ňou a zdrapil ju za plece.

Mobil dopadol na zem a rozbil sa na časti. Kabelka padla za ním, vedľa doráňaných bosých nôh.

Chcela kričať. Ako jedna z mála. Väčšinou ich tak vystrašil, že sa nedokázali ani pohnúť. Tejto musel pritlačiť na ústa ruku, aby nenarobila hluk. Kopala, keď jej druhou rukou uväznil zápästia, ale na jeho mohutné nohy to nemalo žiadny účinok. Snažila sa vytrhnúť, ale ani sa nepohla, lebo ju telom natlačil na vlhkú stenu. Pokus o uhryznutie bol tiež márny, len čo spôsobila, že posunul ruku tak, až nemohla dýchať.

Už dávno som nemal takú divošku, pomyslel si napoly vzrušene a rýchlym pohybom pustil jej ruky. Ešte predtým, ako sa stihla pohnúť, vytiahol nôž. Tak overeným spôsobom zabránil jej ďalšiemu pohybu; rozumné ženy chlad čepele na krku vystrašil tak, až sa prestali hýbať.

Trochu posunul ruku, povoľujúc jej nadýchnuť sa, no stále ju držal na ústach. Zahľadel sa jej do očí. Mala ich tmavé, nevedel však určiť presnú farbu, pretože svetlo bolo ďaleko. Hľadela naňho a inštinktívne sa tisla bližšie k stene, aby sa odtiahla od noža. On jej pohyb kopíroval, takže jej už celkom zabrániť sebou čo i len hnúť. Už sa nepokúšala kričať, z hrdla jej vychádzal len akýsi piskot, ktorý sa premenil na trhavé vzlyky spolu so slzami v očiach.

Znovu sa jej do nich zahľadel a zašeptal: „Nevydáš ani hláska.“

Neprikývla, ale vedel, že ho poslúchne.

Pomaly jej ústa uvoľnil a odhalil plné pery. Ruku presunul ku golieru jej plášťa a začal ho rozopínať.

Ani sa nepohla, už nevzlykala.

Vyrovnala sa s osudom, pomyslel si posmešne.

Tá už nebude robiť problémy, prebehlo mu mysľou, keď odťahoval nôž a ten zanechal tmavú kvapku krvi osamotene stiecť dole krkom. Ruky si potreboval uvoľniť.

Ona bola narozdiel od neho meravá.  Slzy s maskarou jej na tvári tvorili cestičky beznádeje. Zaťaté päste držala, akoby v nich skrývala všetky zvyšky síl.

So širokým úsmevom sa nebadane presúval tmavými ulicami. Zastavil sa v jednej, ktorou ten večer už kráčal, a zobral pár lodičiek pohodených na zemi pri stene. S polozabudnutou myšlienkou na ženu, ležiacu len o pár ulíc ďalej, sa vybral domov.