1. týždeň

Tweetujem, závisláčim na angličtine, nadávam na školu, hlboko uvažujem o svete a veci mi nevychádzajú. Ok, to vám stačiť nebude, čiže keď si chcete prečítať super-dlhý a super-nudný článok, o tom, aký týždeň som mala, smelo do toho. V každom odseku zvýrazním hlavnú vec.

                Začalo to už minulým víkendom, keď som ako hluchá napísala a naučila sa význam 116 cudzích slov (ok, neviem význam všetkých, ale približne to stačí). Štvrtok som doplnila ďalšie; k dnešnému dňu ich mám skoro 230. Milé. V pondelok píšeme test na ich pravopis a význam.

                Celý týždeň sa niesol v duchu „Som z toho znechutená viac, ako z ľudskej stupidity – nechcem tam ísť.“ To k olympiáde zo slovenčiny. Bola som „pevne“ rozhodnutá, že tam nejdem, ale rodičia ma presvedčili. Toľko k tomu, ako ľahko sa dám ovplyvniť.

                Ovplyvňuje ma najmä mama, ale v stredu som sa nedala ovplyvniť  a mám čižmy, ktoré sa mi aj páčia. Ok, závidím ich sama sebe. Majú síce hladkú podrážku, čiže nebuďte prekvapení (stále píšem, akoby som nevedela, že tu chodia len dievčatá), keď v zime napíšem, že som si zlomila ruku. Alebo nohu. Ale stále sú pekné. Minule som sa nechala takto „ovplyvniť“, že vlastne ja tú SP-knihu ani nechcem (pri cene tých topánok som za to nejak rada :D). Teraz zase, že moja vetrovka sa mi vlastne páči, hoci v nej vyzerám ako medveď, a že je proste úžasná, aj keď ju nenávidím.

                Cover piesne „True colors“ (áno, jeden zo spevákov bol aj Pierre, no čo, ale spieva tam dosť málo) ma donútil viac sa zamýšľať nad šikanovaním. To video je strašne úžasné s tými odkazmi, slová pesničky sú strašne úžasné, hudba je strašne úžasná a to posolstvo je strašne najúžasnejšie.

                Už druhý víkend vstávam pred ôsmou. Moje heslo je, že čím skôr vstaneš, tým dlhší deň máš. Ale nebudem to preháňať, na šiestu nejdem, to mi stačí cez týždeň. Počkať, nie je to aj heslo jedného poľského rádia (RMF FM alebo tak nejako)? „Stavaj, škoda dňa!“

                Z toho všetkého, čo som si stanovila, že chcem robiť, som spĺňala akurát tie testy (piatok mám oddychový deň, v piatok nerobím, v piatok budem robiť domáce). Na počítači som trávila strašne veľa času (ale tak trochu to súviselo aj so školou); na angličtinu som sa úplne vybodla (ospravedlňovala som to siahodlhými anglickými debatami – vraj mi to ide lepšie – ok, tomu neverím ani ja); učila som sa celkom fajn („Pani učiteľka, keď pôjdem z dejepisu odpovedať teraz, do konca polroka už nemusím ísť?“ Po odpovedi: „Ja ti už môžem rovno zaokrúhliť známku, teraz by si mohla dostať aj päťku.“ – tak sa to robí, deti. Vždy chodím odpovedať na začiatku roka/polroka, keď nie je žiadne opakovanie, alebo po opakovacích písomkách, keď je ľahká látka.); olympiády som samozrejme odložila na víkend (okrem tej slovenčiny, ale aj z tej mi pekný kus ostal); nemčinu sa chcem učiť tiež až teraz (začnem od nových slovíčok, tie staré sú aj tak beznádejný prípad); TVD som si kukla včera s titulkami (keď to tak akčne bude pokračovať ďalej... vlastne, už teraz neberiem iný koniec ako zrovnanie Mystic Falls so zemou – myslíte, že to „zlo“ bude „Šiniči“? :D :D viete, ten líškodlak či čo to bolo); a vianočné darčeky som odignorovala tiež, aj keď už by sa trebalo pohnúť.

                Od angličtiny sa prepracujem k Twittru – vyše 450 tweetov a presne 20 followerov; a k tomu, že ma kamarátka z Izraela požiadala (nejak na to prišla reč), či by som jej preložila nejakú moju FF. Už som začala (Obete – je to krátke) a je to strašná sranda, dosť ťažké a plné chýb (s časmi som mala vždy problémy a nejak sa mi tam strieda jednoduchý minulý s priebehovým minulým a prítomným :D). Ono to je celkom fajn, lenže v slovenčine. Takto je to divé. Aha, a plné chýb.

                A teraz k problému posledných dní – Izrael. Ľudia, keby bola téma úvahy na olympiáde SJL „Dnešný svet“ alebo čokoľvek v tom zmysle, prvýkrát by som nemala problém s naučením sa úvahy naspamäť a prednesom aspoň na päť minút. Tak ma to vytočilo. Práve sa strašne kontrolujem, aby som vám tu nenapísala dvojstranovú úvahu, čo všetko si myslím. Chápete, videla som tweety o tom, zapojila som sa do menšej obrany, videla som video počas bombardovania natočené 17 ročným dievčaťom. Rozprávala (písala) som sa o tom s dievčaťom, ktoré je tam. Ľudia sú hlúpi. Toto musí skončiť.

                Viem isto, že som vám chcela ešte niečo napísať, ale samozrejme, zabudla som, že čo. Ale dačo to bolo. No tak vám už len prajem pekný deň, sebe veľa sily a tak. Keby napadlo dačo vás, pokojne povedzte/spýtajte sa (to je veľa namýšľania aj na mňa), odpoviem v komentároch.

Vidíme sa o týždeň ;)