Prvýkrát v Nemecku - časť 1

Ako som už párkrát spomenula, koncom septembra som sa spolu s mojimi dvoma spolužiačkami, žiačkou a žiakom z iných tried a učiteľkou nemčiny z našej školy (ktorá je náhodou mamou jednej mojej spolužiačky :D) zúčastnila projektu SchulBrücke Weimar, v krásnom nemeckom hlavnom meste kultúry, vo Weimare. Tu je zostrih našich prvých dní :)

Večer 23. septembra (v ten deň som mala deň po skúškach na vodičák, písomku z matiky a nezbalený kufor) sme o 19:46 zakývali rodičom a nasadli v Humennom na priamy vlak do Prahy. Doteraz som tam cestovala len na ležadle v RegioJete, teda musíte uznať, že lôžko Železníc Slovenska mi prišlo fakt luxusné :D  Už len s tým, že sme si nemuseli obliekať periny a všetko bolo pekne pripravené :D  Priznám sa, že pred týmto "výletom" som mala trochu obavy ohľadom toho ako dobre si tam budeme rozumieť, ale hneď večer, keď nám všetkým sprievodca už aspoň štvrtýkrát hrozil, že nás vyhodí z vlaku, som prišla na to, že sme dobrá partia a že tento týždeň bude nezabudnuteľný :D (Dokonca až tak, že teraz pravidelne v škole depkárčime, že chceme ísť späť.) V kupé (pre troch) som skončila s párikom, ktorý sme v našej malej skupine mali, ale až na pár otravných pesničiek doteraz zaseknutých v mojej hlave sa nemám na čo sťažovať :D Musela som spať na úplne najvyššom lôžku, keďže som tak o pol až jednu hlavu nižšia od tých dvoch a ono bolo najkratšie, a sedela som tam asi tak, že som si ležala na nohách, ale inak to bolo fakt super - predtým som sa možno dva týždne poriadne nevyspala a s tým, že príchod do Prahy sme mali až o 7:39, vám poviem, že takto dobre a dlho som už dávno nespala :D

Ráno v Prahe sme stretli skupinu, ktorá išla z Prešova, a spoločne sme nastúpili na vlak do Drážďan. Konverzácia plynula, rovnako ako aj krásne scenérie za oknom. Počuli sme prvé cudzie jazyky - angličtinu a nemčinu.

V Drážďanoch sme mali asi tak tri hodiny. Zo stanice sme šli pomedzi moderne vyzerajúce budovy plné obchodov, na chvíľu sme sa zastavili v Primarku, odkiaľ sme ale rýchlo vycúvali, lebo tam bolo neskutočne veľa vecí a ľudí (len Slovákov a Čechov, nemčinu som tam vôbec nepočula), a šli sme sa prejsť k historickému centru. Fakt neviem, ako sa volajú všetky tie budovy, na ktoré sme pozerali, ale bolo tam krásne a určite stojí za to sa tam ešte raz vybrať :) Inak, keď som v tom meste počula das dvoch Nemcov, ta až veľa :D Po prechádzke sme zasadli možno na hodinu do McDonald's na kávu :D

Na Prager Straße (aspoň myslím)

Tá novosť krásne ustúpila historickému centru :)

Fakt dlhá električka

Opernhaus

Na nádvorí paláca Zwinger

Z Drážďan sme šli do Erfurtu, kde sme zistili, že náš vlak do Weimaru bol zrušený a nahradený autobusom, ale našťastie, o nejakých 15 minút šiel ďalší, a tak sme dlho nemeškali (aj bez toho meškania sme mali prísť do Weimaru dobrú hodinu a 15 minút neskôr ako bolo v pláne, ktorý nám poslali z Nemecka :D). Úplne ma dorazili tie nemecké vlaky, ono nielenže necítite, že sa hýbete, oni ešte ani nehučia (tie na trase Medzilaborce - Humenné hučia jak lietadlá)! By som sa celý deň len vozila. Nastala aj moja prvá nemecká veta vo vlaku: "Wir sind eine Gruppe." :D

Vo Weimare na stanici nás čakal ten najmilší, najzlatší a najkrajší (stačilo 10 sekúnd a všetky sme boli zamilované :D) človek, s ktorým sme mali stráviť ďalší týždeň, Thomas - niečo ako pedagóg, ktorý tam s nami pracoval. Pešo sme došli do areálu Europäische Jugendbildungs & Begegnungsstätte Weimar, kde sme si zložili veci a išli na slávnostné otvorenie, ktoré viedol Dr. Frithjof Reinhardt, vedúci celého projektu. Taký pánko, neviem, koľko mohol mať rokov, ale bol strašne múdry, zlatý a neskutočne zapálený pre vec. Fakt vedel, ako pracovať so študentmi, ako nás motivovať, povzbudiť, no proste všetko. Vzhľadom na to, že Slováci došli neskoro, sme šli hneď na večeru a potom na zoznamovačky (zistili sme, že spolu s tými peknými Talianmi tam sme najstarší - 18-násť roční, pričom ostatní mali väčšinou 16).

Boli tam deti z Bonnu a Leipzigu/Lipska (Nemecko), Varšavy (Poľsko), Bozenu/Bolzana (Taliansko), Paríža (Francúzsko), z Prešova a Humenného. Na izbách sme boli po traja, pričom nikto nemal byť s nikým zo svojej skupiny. Veľmi ma nepotešilo, keď som zistila, že mám dve rodené Nemky - jednu z Leipzigu a druhú z Bonnu :D Ale po prvom dni, kedy som sa snažila hovoriť nemecky, sme sa fakt spoznali a zistili, aké sme super (za jeden večer plný angličtiny). Po zvyšok týždňa sme už hovorili viac-menej nemecky (teda, oni hovorili, ja som sa len snažila) :D

Žili sme v takýchto farebne odlíšených vilkách v krásnom veľkom areáli, pričom každá izba mala vlastnú kúpeľňu. Bol v nej stolík, stoličky, jedna poschodová a jedna normálna posteľ, a veľká skriňa pre každú. Čo by ste neverili je, že tie Nemky boli neskutočné bordeľárky :D  Proste, neviem si predstaviť mať taký neporiadok vo veciach, mať ich len tak na zemi a potom si ich obliecť, no proste, na to, ako Nemci zbožňujú poriadok, tak toto bol horror :D 

Na druhý deň, v nedeľu, sme po raňajkách šli autobusom do koncentračného tábora Buchenwald. Témou celého týždňa bolo "Humanität - zwischen Ideal und Wirklichkeit. Zukunftschancen einer alten Idee." ("Humanita - medzi ideálom a skutočnosťou. Budúce šance starej myšlienky."), a tak sme ohľadom spojenia s tým dostali aj prednášku od Frithjofa. Bola som prekvapená, koľko toho rozumiem po nemecky, ale pri týchto filozofických veciach som sa musela natoľko sústrediť, že ma buď rozbolela hlava, alebo sa mi chcelo strašne spať :D Potom nám v takom malom kine pustili film o koncentračnom tábore a šli sme na prehliadku. Možno si spomínate, že minulý rok som navštívila koncentračný tábor Auschwitz, a keď to tak porovnám, tam sa dá toho vidieť oveľa viac, tie hrôzy sú oveľa hmatateľnejšie. V Buchenwalde toho veľa nezostalo, navyše, keď máte prehliadku v nemčine a veľa nerozumiete, tiež vám to toľko nedá.

Vstupná brána do tábora

Odtiaľ sme šli pešo naspäť, cez les po nejakom chodníku a.k.a "časová os"? Keby takéto chodníky boli aj tu, tak by som chodila do lesa :D Na jednej lúke sme sa zastavili, posadali si v troch skupinách a tí akoby pedagógovia, čo tam boli s nami, sa nás pýtali na názory a pocity ohľadom toho všetkého. Potom sme sa postavili a išli ďalej pešo až na zámok Ettersburg, kde sme si chvíľu oddýchli (viedlo tam asi milión schodov) a odtiaľ nás zobral autobus naspäť do toho mládežníckeho centra, kde sme bývali. 

Schloss Ettersburg

Traja kamaráti (z Humenného) :D

Neviem, čo to bolo, ale bolo tam pekne :)

Výber a množstvo jedál v tom Nemecku bol neskutočný, i keď občas mali nanajvýš podivné kombinácie, čo sa týka napr. mäsa a prílohy :D 

Unavení jak kone sme šli do postele, čo teraz plánujem aj ja, takže dobrú noc a vidíme sa :)