Recenzia: Abbie Rushtonová - Nevypovedané

Autor: Abbie Rushtonová

Pôvodný názov: Unspeakable

Počet strán: 270

Vydavateľstvo: YOLi, Ikar

Rok vydania: 2016

Anotácia:

Megan prišla o najlepšiu kamarátku a odvtedy nerozpráva. Nemôže vyzradiť tajomstvo, ktoré ju už niekoľko mesiacov ťaží. V tichosti trpí posmešky, nerozumie si s mamou a necháva sa unášať fotografovaním, no len dovtedy, kým sa neďaleko neprisťahuje nové dievča, Jasmine. Dokáže si v nej nájsť novú kamarátku? A dokáže sa natoľko otvoriť, že začne rozprávať? Čo sa ale stane, ak náhodou vyzradí tajomstvo?

Môj názor na knihu:

Takže. Táto kniha ma zaujala najmä obálkou. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ ma naučilo nesúdiť knihu podľa obalu, ale keď táto bola proste taká pekná?? :D Ivčina recenzia ma ale schladila a ja som sa rozhodla knihu si nekúpiť. Potom som však vyhrala súťaž v časopise Friendship a mala na výber niekoľko kníh od vydavateľstva YOLi, tak som si povedala, že šak to vyskúšam, ne? :D

No, ne. Čítanie bolo proste jedno veľké „ne“.

Kniha má mäkkú väzbu a je trošku menšia, výškovo ako Nech sneží (taky-tak od YOLi). Na zahnutých okrajoch je niečo o knihe a autorke, vzadu úryvok z knihy. A proste krásna obálka.

Vnútri nájdeme 33 kapitol a poďakovanie, pričom kapitoly sú rôzne dlhé. Sem-tam je ako jedna kapitola uvedený len list od Megan, ktorý je adresovaný niekomu z jej priateľov.

Autorkin debut je, podľa textu na okraji, romantický príbeh s kriminálnymi prvkami. About that: ja osobne som nemala pocit, že by tam bolo nejako veľa romantiky, za to tá krimi stránka... Prišlo mi to trošku silené. Viete, náznak hen, náznak tam, akoby „medzi rečou“, no v skutočnosti trošku rušivo... Proste, nežrala som to. Koniec som, pravda, celkom neodhadla, aj on samotný mi ale prišiel trošku ako „snažím sa o veľký plot-twist“ a „napätie si budujem klišoidnými scénami“. Vlastne počas celého čítania som trošku krčila čelom a nechápavo pozerala na písmenká s pocitom, že niečo podobné som už čítala, resp. že to je ako zo zlého amerického filmu.

Ale poďme aj k pozitívam! :D Dievča, ktoré chodí po svete a stále sa snaží nájsť niečo na písanie (kreativite sa medze nekladú), keď chce s niekým komunikovať, bolo pre mňa niečím novým. V knihe bol opísaný problém viny, ktorá dopadá na človeka, vzťahy na škole, prvé lásky,... Záľubou Megan, našej hlavnej postavy, bolo fotografovanie, ktorého opis mi prišiel trochu akoby odniekiaľ naučený, ale tak, nie som odborník. Páčili sa mi jej spomienky na starých rodičov a ich príbehy, inšpirované starými rodičmi samotnej autorky. Veľmi sa mi tiež páčili scény so školským psychológom. Vzťah s Jasmine a Lukeom bol opísaný zväčša pekne, no ale aj tam mi občas prišlo, že dačo hapruje. Celkovo som mala pocit, akoby boli niektoré scény pekne začaté, no nedotiahnuté do konca. A mala som problém s geografiou, keď som si aspoň pol knihy myslela, že príbeh sa odohráva v Amerike :D

Podľa informácií o autorke sa v tejto knihe citlivo dotýka aj témy sexuality. No, tak ako, nemám veľa skúseností s podobnými knihami, ale tie „náznaky“ zo začiatku boli také, že som si išla otrepať hlavu o lavicu.

Poďme k postavám! Nečítala som to až tak dávno, ale keď nad tým rozmýšľam, žiadna ma nezaujala natoľko, aby som si ju pamätala. Megan mi tak trošku liezla na nervy, lebo bola miestami blbá, s Jasmine to bolo lepšie, ale nie oveľa. Luke bol typický nice guy a Owen typický bad boy, takých už boli kopy. Neboli však až tak úplne predvídateľní, čo je plus. Ďalej sme tu mali Sadie, ktorá hrala úlohu typickej stredoškolskej queen, a jej partiu, medzi inými Grace. A Hannah, ktorá to všetko „začala“. Meganina mama bola fajn, Jasminina rodina tiež, ale keď tak nad tým rozmýšľam, najviac zo všetkých sa mi páčil pán Harwell, školský psychológ.

Príbeh je písaný v prvej osobe prítomného času (kto ma pozná, už vie, že toto je fakt môj najneobľúbenejší štýl) z pohľadu Megan. Čo ma najviac mýlilo, bolo, že to, čo si myslela, bolo napísané kurzívou, a to, čo niekomu napísala na papier, teda „hovorila“, bolo tiež písané kurzívou. Veľa šťastia s domýšľaním si, čo hovorí, a čo si myslí. Ale podivný, trošku trápny hlas v jej hlave bol odsadený a písaný úplne iným písmom? Veľmi prehľadné.

Chápem chyby, ktoré vzniknú, keď uprostred myšlienky chcete preformulovať vetu, teda napr. keď sa niekde objaví dvakrát rovnaké slovo alebo čo, ale napísať v jednej vete „Grace“ a o pár riadkov nižšie „Grase“, pričom zvyšok knihy sa, prekvapivo, postava volá „Grace“, je trošku moc. Keby len to, ale potom sa to stalo s Lukeom. Proste, celý čas to bol „Luke“, ale v jednej pasáži, kde sa jeho meno dooosť opakovalo, sa z neho na jeden riadok stal „Luk“. Inak len zvyčajné preklepy, bez ktorých si už knihu ani neviem predstaviť.

Celkovo som mala počas čítania pocit, že na toto som už stará. Tak o rok-dva-tri ma asi minula odporúčaná kategória. Alebo to bolo spôsobené tým, že som tesne predtým čítala dva špionážne trillery od svojho obľúbeného autora :D Pokiaľ však hľadáte nejakú oddychovku, prípadne zabijak času na hodinách pred koncom školského roka, toto by vám mohlo vyhovovať :)