Recenzia: Enja Rúčková – Láska na dvoch kolesách

Autor: Enja Rúčková  

Počet strán: 303 

Vydavateľstvo: Motýľ 

Rok vydania: 2013

 

Anotácia: 

Román od slovenskej autorky o kráske a bajkerovi, ktorí na seba po náhodnom stretnutí začnú častejšie a častejšie narážať. Záhadný chlapec nedá spávať jej, pekné dievča zase jemu. No čím viac sa poznajú, tým sa veci zdajú viac zamotané, rovnako ako ich vzťah.

Môj názor na knihu: 

Knihu som vyhrala a pôvodne som ani nechcela písať recenziu, ale mala som natoľko zmiešané pocity, že ju nakoniec píšem :D Vopred sa ospravedlňujem za dĺžku. Ak dôjdete až na koniec, máte môj rešpekt :D

Zistila som, že za posledné približne dva roky som čítala všetko možné, len nie to, čo by sa dalo očakávať, teda nejaké romány pre dievčatá, alebo to, čo teraz volajú young-adult (od Shakespeara som prešla cez Tolkiena až po romány s veľkým množstvom brutálnych vrážd a späť, ale také niečo mi ušlo :D). Tiež som vďaka svojmu zoznamu (TU, TU a TU) prišla na to, že som od minulého roka prečítala knihy vlastne len od piatich rôznych autoriek, čiže aj to môže mať nejaký vplyv na môj názor. Predsa len, chlapi píšu inak.

Z niečoho podobného: Pýcha a predsudok a Vyznanie Šípkovej Ruženky majú oveľa väčší záber na čitateľov. Akurát tak Na vine sú hviezdy sa dajú považovať za niečo pre dievčatá, i keď nie práve typické :D Takže takú že fakt riadne dievčenskú knihu som čítala asi na Vianoce 2012 a tiež to bola kniha od Enji Rúčkovej (Žuvačkový kráľ). Po takom dlhom čase ma táto kniha však veľmi nemilo prekvapila: nielen svojím dejom, ale aj prevedením.

 

Obálka, no, neviem, nič moc, ale nemám ju veľmi s čím porovnať :D Anotácia vzadu má dosť ďaleko od skutočnosti, ale k tej nemá bližšie asi ani tá moja, ktorú si môžete prečítať hore.

Kniha začína hneď prvou kapitolou a dokopy ich je 116. Kapitoly sú veľmi krátke (v priemere možno tak dve strany), čo považujem za príčinu toho, že aj keď ma kniha rozčuľovala a hlavná hrdinka iritovala, tak som ju prečítala rýchlejšie ako hocakú knihu v poslednej dobe. Okay, nie tak celkom, boli tam fakt dobré veci, ktoré vás nútili čítať. Ale spávať mi nedali práve tie veľké čísla na každej druhej strane :D „Reklamy“ na novinky vydavateľstva, ktoré môžeme nájsť na jej konci, sú podľa mňa umiestnené dosť zle a knihe určite nepomáhajú.

Na prvej strane dôjde k prvému stretnutiu Kariny a Alexa. Potom sledujeme ich vyvíjajúci sa vzťah (ktorý podľa mňa väčšinou robí krok dopredu a dva kroky dozadu veľmi nepôvabným spôsobom), dotvorený dramatickými udalosťami. Tie podľa mňa občas vyzerajú až priveľmi umelo vytvorené, ale nebojte sa, dočkáte sa aj riadneho napätia, ktoré na svoje miesto pasuje. Niekoľko scén z knihy mi však naozaj prišlo bez nejakého väčšieho zmyslu a myslím, že kniha by sa zaobišla aj bez nich.

Ale najmä: ľudia, toľko pokusov o znásilnenie som v živote na jednom mieste nevidela, a to som prednedávnom čítala Políciu od Jo Nesboa, kde nám bol predstavený vrah, ktorý svoje obete znásilňoval a následne zabíjal mimoriadne brutálnym spôsobom. Keď tretíkrát niekto niečo robil proti vôli hlavnej hrdinky, začalo to byť smiešne a nie napínavé. Pri ďalšom raze som sa už pýtala sama seba, prečo sakra nechodí na nejaký kurz sebaobrany, keď už je taký „kus“, že chlapi z toho šalejú. V tomto ohľade to bolo veľmi predvídateľné.

Och, a ani nechcite aby som začala o všetkom sexe, ktorý tam bol. Tu som si hovorila, že či to nebude len tým, že už dávno som nečítala nič pre dievčatá, lebo normálne v knihách je sex len ako akési dokrášlenie deja, nie pomaly ako niečo, čo ten dej posúva a označuje etapy knihy. Aspoň ja som z toho mala taký pocit.

Postavy. Ako som už spomínala, Karina mi liezla na nervy. Doteraz som sa vždy čudovala, čo ľudia v recenziách myslia tým, že hlavná postava bola hlúpa, ale už viem. Bola opísaná ako krásna a inteligentná, pričom jej krása bola často zdôrazňovaná, no inteligencia sa už tak často neprejavovala. Nehovorím, mala svetlé chvíľky, veľakrát bola v pohode, sem-tam mala naozaj dobrú hlášku. Ale potom bola ne-v-pohode. Jej správanie sa stávalo iracionálnym. Z normálnej debaty prešla na nezmyselné kričanie (keď nikto nevedel prečo, vrátane nej samej). Bola naivná. A niekedy strašne otravná. Tretia veta, ktorú v knihe preriekne (po tom, ako dostala kŕč do nohy a náhodný plavec – Alex, ako sa neskôr dozvieme – jej nohu rozmasíruje – podľa nej drasticky – zatiaľ čo príde plavčík): „Som ti vďačná za to, že si mi pomohol, ale plavčík predsa nenosí na chrbte znak červeného kríža len tak pre nič za nič!“ Ááááá veľmi dobrý dojem z prvej strany je preč :D Jej tón a výkričníky na konci sa mi väčšinou nepáčili, pretože reagovala prehnane. Zo začiatku mi prekážala len občas, tak som si hovorila, že to je normálne, lenže ono to neprestalo, skôr nabralo na frekvencii. (A to, že si ľudia mysleli, že je z východu, považovala za urážku, pretože bola zo severu. Akože pardon? :D Ale nie, v pohode, až na to, že východ bol trošku vykreslený akoby sme dakde na Ukrajine boli alebo kde.)

Alex bol, naopak, veľmi dobre vytvorený. Hej, mal svoje muchy a aj jeho správanie bolo niekedy nepochopiteľné, ale celkovo sa mi ako postava páčil oveľa viac ako Karina. Okrem toho, že bolo naozaj ťažké sa doňho nezamilovať, jeho charakter bol odkrývaný veľmi pomaly, čo knihu ovinulo tenkým závojom tajomstva. Ale občas sa to zdalo tiež až priveľmi naťahované kvôli napätiu. On bol ten inteligentný, i keď Karina študovala právo.

Aj ostatné postavy boli vcelku fajn, niektoré oveľa viac fajn ako Karina, napr. Džula.

Ďalšia vec, ktorá ma na knihe iritovala: štýl, ktorým autorka písala. Bol veľmi... mladý, mladistvý, mladícky?, no, chápete... čo by bolo fajn, no mne osobne to prišlo až priveľmi akoby to písala nejaká pubertiačka (na podobný problém si pri čítaní Žuvačkového kráľa nespomínam a pri listovaní v ňom som teraz ani nič podobné nenašla, čiže v tomto by som skôr ocenila knihu, ktorú som od Enji Rúčkovej čítala prvú). Takým spôsobom ani ja nerozprávam, preto mi to nepasovalo k tomu, že kniha bola písaná z pohľadu vysokoškoláčky (teda, bola v tretej osobe, ale zaoberala sa jej myšlienkami a tak). A potom sa tam vyskytlo nejaké slovo, ktoré by človek, ktorý používa tento jazyk, považoval dobre že nie za zastarané :D

Tým sa dostávam k ďalšej veci, ktorá nebola celkom podľa mojich predstáv, ale v porovnaní so všetkým ostatným to bolo zanedbateľné: i keď skoro všetky kapitoly boli napísané z pohľadu Kariny („Pohľad naňho ju hrial pri srdci. Ladne sa pohyboval, mal vyšportované telo, široké plecia, no na jej vkus až príliš vysoké sebavedomie. Hľadieť naňho však nebolo trestné, tak prečo sa vlastne cíti vinná?“) a potom sme sa na dva odseky v kapitole dostali do hlavy Alexa. Skôr by som privítala kapitolu z jeho pohľadu, ako sme sa dočkali neskôr v knihe, alebo aspoň rovnomerné rozdelenie. Tým by však mohlo zaniknúť to tajomstvo okolo Alexa, čiže chápem.

Mala som pocit, že sa tam priveľmi opakovali slová/slovné spojenia – pričasto na to, aby to text okrášlilo namiesto toho, aby mu to uškodilo.

Občas sa tam vyskytli prepisy esemesiek alebo chatu, čo veľmi pekne narušilo dlho sa vinúci text.

No i napriek tomu všetkému ma autorka dokázala donútiť prečítať knihu rýchlo, byť zvedavá, ako sa skončí (celá kniha bola natiahnutá, len ten koniec zabral asi stranu, s čím teda nie som spokojná :D) a dokonca dokázala aj to, že som o knihe rozmýšľala, aj keď som ju nečítala (poväčšine teda nie v najlepšom duchu, ale rozmýšľala, čo sa počíta, lebo to sa mi v poslednej dobe nestávalo :D) a po jej prečítaní som ju ešte párkrát otvorila, aby som si prečítala nejaký úsek. Pevne verím, že po napísaní tejto recenzie mi už zíde z mysle , pretože som sa o svoj názor podelila :D

A vy? Čítali ste niečo od Enji Rúčkovej? Ako sa vám to páčilo? Máte nejaké odporúčania na knihy, ktoré by ma dostali k „young-adult“? :D

Upozorňujem, že toto je môj veľmi subjektívny názor, napísaný i na základe minima skúseností s podobnými knihami, čiže vám táto kniha môže prísť úplne v pohode :D Ak ste ju čítali, rada si prečítam váš názor :)

*presunie sa k poličke a s povzdychom pohladí chrbty kníh od Daniela Silvu*