Ako sa cítiť trápne (krátky report z lezeckej steny)

V prvom rade, bol to Lenkin nápad, a u nej si takisto môžete prečítať oveľa rozsiahlejší a podrobnejší (a ako bonus vtipnejší a s trefnými gifmi :D) článok o tom, aké je to byť prvýkrát na lezeckej stene. Čítajte TU :)

Vo štvrtok večer, medzitým ako som odkladala učenie sa fyziky a čakala, kým mi kamarátka pošle domáce z nemčiny, mi Lenka napísala, či nechcem ísť v piatok na lezeckú stenu. Vcelku ma zaskočila :D

Niečo z prameňov: asi odkedy som ako malá pozerala reláciu "Super-chyty" na STV1, vždy som si chcela vyskúšať, aké je to liezť na lezeckej stene (nemôžete poprieť, že keď to robí niekto, kto vie, čo robí, tak to vyzerá ľahko :D), avšak keď na to prišlo (a Lenka si to bola vyskúšať prvýkrát), stratila som odvahu, lebo poznám svoje ruky (pri testovaní v škole sa na hrazde dokážem udržať najviac 6 sekúnd, nech robím čo robím).

Keďže však človek zo všetkých strán počúva, že nemá dovoliť strachu zabrániť mu vo veciach, ktoré chce robiť (pravda, len ťažko realizovateľná), rozhodla som sa, že pôjdem. To rýchle rozhodnutie bolo samo o sebe dosť strašidelné, lebo zvyčajne sa rozhodujem a plánujem oveľa dlhšie, čiže som asi na dobrej ceste :D Tiež som sa kus cvičila v neplánovaní, lebo približne až o druhej poobede sa rozhodlo, či sa o piatej niekde ide :D

Lenka odpovedala na všetky moje otázky (a že ich bolo vcelku dosť) a tak sme sa o piatej stretli vo vlaku do mesta, kde sme šli do športovej haly. Medzitým som svoje rozhodnutie minimálne dvakrát oľutovala, najmä keď som videla tú stenu :D Prezuli sme sa a išli sme na to.

Lenka liezla prvá, aby nám to ukázala. Vyzeralo to vcelku komplikovane. Medzitým som sa niekde rozhodla, že viackrát tam neprídem :D Nakoniec prišiel rad na mňa a po probléme s tým, ako vôbec vyjsť na prvé chyty, som sa dostala do výšky niekoľko metrov (okay, najviac tak 3, dajme tomu, že 2,5 :D), trošku sa pohojdala a bola spustená dole. V tejto chvíli som už nebola až taká presvedčená, že viackrát neprídem. Celé telo sa mi síce triaslo, ruky ma boleli, ale nevadí :D

Ďalšie minimálne štyri razy to však dopadlo oveľa horšie, keď som nebola schopná sa dostať ani na tú stenu na najnižšej úrovni, lebo ruky ma proste nevedeli zdvihnúť :D Tu som sa zase rozhodla, že viackrát neprídem. Všetci okrem mňa dokázali vyliezť aspoň pár metrov a také deti, čo boli o polmetra/meter menšie, vyšli až na samý vrch (mimochodom, aj Lenka sa tam dostala, jak keby nič :)). Cítila som sa veľmi trápne :D Na taký siedmy pokus som sa zase dostala do približne rovnakej výšky ako prvýkrát, čo ma značne potešilo a cítila som sa kus lepšie (aj keď stále menšie a menšie deti liezli lepšie ako ja :D).

Naposledy som sa nedostala veľmi vysoko, a keď som spadla, už som sa nevedela vyšvihnúť na stenu. Ostala som s tým, že by som tam ešte raz asi išla (cestou domov sa toto rozhodnutie ešte asi dvakrát zmenilo a momentálne sa už neviem rozhodnúť :D). Prezuli sme sa, išli do Tesca, lebo sme mali ešte čas, kde som si kúpila DVD Lásky čas (lebo je to pekný film... a stál len 4€ :D) a vo vlaku sme si zaspomínali a nasmiali sme sa :)

Dnes ma bolia viaceré časti môjho tela a nedokážem hrať poriadne na gitare, lebo neviem pritlačiť na struny (čo je vcelku problém, keďže zajtra hrám na omši :D). Na jednom mieste mám zodratú kožu na prste, inak ich mám na viacerých miestach červené, mám svalovku a tiež pár škrabancov, ktoré budu asi od príliš vrúcneho objatia so stenou alebo lanom :D Výšok som sa nikdy nejako extra nebála, ale včera som nemala veľmi šancu overiť si to, lebo aj keď som sa hojdala, sústredila som sa na to, aby som sa dostala naspäť k stene :D Čo som sa ale pozerala dole, tak mi to nič nerobilo, teda neviem.

A hej, v hale ešte dvaja naši spolužiaci hrali basketbal, čiže veľmi nenápadne som k nim bola otočená skoro celý čas chrbtom, lebo, ehm. Oni ma síce poznajú z telesnej (obľúbený manéver na volejbale je výpad smerom od lopty, druhý najobľúbenejší je krytie si hlavy rukami), ale aj tak :D A ešte aj ďalšia spolužiačka sa tam pritrafila a videla, ako som nebola schopná liezť -_- :D

Toľko k mojim zážitkom. Teraz je rad na vás: boli ste niekedy na lezeckej stene? Ako vám to išlo? Vrátili by ste sa tam? :D Píšte, píšte, ja rada čítam.

Pekný zvyšok soboty :)