štvrtok 27. júna 2013

Pomsta - 16.kapitola

EDIT! 29.6. 19:04
Ale no tak. 23 otvorení článku a komentáre od troch rôznych osôb. Predchádzajúca kapitola má 46 otvorení a komentáre od štyroch čitateľov. Ja viem, že tá poviedka, či čo to je, nie je to najlepšie, čo som kedy napísala, ale keď už to dakto číta, tak komentár s názorom (aj s kritikou) nezaškodí, aspoň keď už sme pred koncom. Nežiadam teraz aby ste všetci komentár napísali, ale len tak hovorím, že by ma potešilo, keby posledná kapitola mala kus viac komentárov s názorom a tak, tak jak to pekne ide Šunkič, Alalke či Lenuš.

Komentár autora: Posledné dva dni s prestávkami revem a zajtra to vyvrcholí. Lúčime sa s našou školou. Občas mám pocit, že mi budú viac chýbať učitelia a tie chodby, to bezstarostné prechádzanie ako doma, než spolužiaci.
Ku kapitole: V nedeľu som ju celú prepísala, tú pôvodnú zverejním vo vymazaných scénach. Je iná, páči sa mi, ale neviem, či sa bude páčiť aj vám, takže mi nezabudnite zanechať komentár :)


Elena sa trhnutím prebudila na pocit, že padá dole schodmi. Bol to však len sen – ten z tých, ktoré sa snívajú, keď upadáte do spánku.
Sedela chrbtom opretá o stenu masírovala si krčnú chrbticu.
No tak, preber sa.
Prešla do kúpeľne k umývadlu. V malom zrkadle, na ktoré sa najprv ironicky usmiala, si prezrela svoj obraz. Oči mala červené a pod nimi sa črtali nejasne tmavé kruhy, vlasy pomotané a na krku zaschnutú krv. Rana tam už nebola. Kol jej pod prísnym pohľadom jeho sestry vnútil asi hlt svojej krvi, aby hlboká rana prestala krvácať, no nebolo to dosť na to, aby sa zahojila úplne a tak jej ostala nepekná jazva.
Elena si rozčesala polepené vlasy, potom ich stiahla do chvosta. Opláchla si tvár a najlepšie, ako vedela, zmyla tmavé pramienky krvi. Nasledovný pohľad do zrkadla však nebol oveľa lepší, stále mala na sebe kraťasy a tričko, celé špinavé, v ktorých odišla z domu.
Alebo, v ktorých ma z domu uniesli.

Do miestnosti vstúpil Kol. Damon bol pri vedomí.
„Tak čo, kamarát?“
Namiesto odpovede mu zúbožený upír venoval dlhý pohľad. Ten sa premenil na nechápavý, keď mu Pôvodný odmotal laná.
„Potrebuje ťa schopného pohybu, čo s tými, na všetky strany trčiacimi, zle zrastenými kosťami bude problém. Tak ma poslala.“ Pomädlil si ruky očividne šťastný zo svojej úlohy, pri ktorej mal robiť aj niečo iné, ako nosiť Elene jedlo, nech bola hocijako pôvabná. Damon, stále sediaci na stoličke, sa zatváril zúfalo. Čakal ho veľmi bolestivý proces a on vedel, že na naň nemá dosť síl.
Kol mu bez varovania schytil ľavú ruku a za Damonovho výkriku ju prudko narovnal. Potom ňou ešte párkrát pohol, kým sa všetky kosti usadili správne a pustil ju. Damon sťažka oddychoval, bolesť mu prepaľovala mozog. Ak to dobre počítal, zlomenín len na tejto ruke bolo päť. Plus-mínus dva. Najviac bolestivé boli kĺby zapadajúce na svoje miesto.
Hnedovlasý mladík mu nechal trochu času, za čo bol Damon vďačný. Všimol si, že nie je taký krutý ako jeho sestra. Hneď na to podobným spôsobom zaútočil aj na pravú ruku. Keď skončil, Damonovi sa zahmlievalo pred očami od bolesti vystreľujúcej z ruky. Predkláňal sa a lapal po dychu.
„No tak, kamoš, hádam len nechceš prísť o všetku zábavu?“ Potom odišiel a nechal ho samého v tme.
Damon krátko na to omdlel napriek tomu, že sa ráno napil z Eleny.
Ešte zďaleka nebol koniec.

„Á, tak tu máme našu Elenu!“ Kol vpochodoval do jej dočasnej izby oveľa žoviálnejšie než zvyčajne. A s nožom a pohárom v rukách. Kým stihla zareagovať, pokračoval: „Tvoj priateľ, Damon, potrebuje malú službičku. Vieš, potrebuje sa dať dokopy.“ Kľakol si k nej a posadil sa na päty.
„A preto potrebujem tvoju krv.“ Vzal jej ruku do svojej a rýchlo prešiel nožom po dlani zanechávajúc dlhú, no nie príliš hlbokú ranu.
„Čo- Au!“
„Šššššššš... Tak, a je to. Vďaka,“ povedal po tom, čo pomaly tečúcou krvou zaplnil pol pohára. Potom jej podal akúsi šatku, vraj nech si to obviaže, aby zbytočne neprichádzala o tú drahocennú kvapalinu, a odišiel.

Damona prebudila vôňa krvi. Eleninej krvi. Premkla ho hrôza, no potom otvoril oči a uvidel Kola s pohárom pod jeho nosom. Vložil ho Damonovi do ruky a ten si ho pomaly priložil k ústam. Ovoňal, či nezacíti železník a potom ho rýchlo vypil, nemysliac na to, že darcom bola Elena.
Necítil sa oveľa lepšie a túžba po krvi sa tiež nezmiernila.
„Pokračujeme?“
„Myslíš, že ma deci krvi postaví na nohy?“
„Neviem, či by to bol práve teraz ten najlepší nápad.“
Damon si dovtedy ani neuvedomoval, že kosti na nohách mal zlomené tiež. O niekoľko sekúnd boli zlomené znovu, no tento krát sa už zrastali správne. Robil to už viac-menej sám, so zaťatými zubami, Kol mu len občas pomohol. Keď sa mu podarilo napraviť aj nejaké rebro, bezvládne sa zviezol na stoličku.
„Šetri si silu. Dnes ju ešte budeš potrebovať.“
„Ďakujem.“ Damon vykrivil ústa v sarkastickej grimase.

O niekoľko hodín, už popoludní, sa Damon a Elena stretli opäť v jednej miestnosti. Bola úplne prázdna, bez okien a s ťažkými dverami, podobnými lodným, aj keď si Elena skôr pripadala ako zavretá v trezore. Sedela v jednom kúte, Damon v milosrdnom bezvedomí ležal v druhom.
Vedela, čo ich čaká. On bol vyhladovaný upír, ona bola človek s rýchlo tlčúcim srdcom. On prahol po krvi, ona ju mala. Keď sa zobudí, bude zažívať muky, a keď podľahne, bude ich zažívať ona.
Žiadna iná možnosť tu nebola, žiadny šťastný koniec.
Desila sa okamihu, keď ho uvidí prebúdzať sa. A predsa ho chcela mať pri vedomí, pri sebe, pozrieť sa do jeho očí, zhovárať sa s ním, ujsť, zanechať Pôvodných, zabudnúť,... Chcela s ním ísť na ďalší koncert, chcela sa s ním smiať, spať mu na hrudi, chcela ho objať... A chcela mu povedať, že ho miluje.
Naozaj to chcela?
Neprítomne hľadela na dlaň previazanú šatkou. Bála sa pohnúť, vydať akýkoľvek zvuk, čokoľvek, čo by ho mohlo prebudiť skôr.
Milujem ho?
Pohol sa. Pomaly otočil hlavu a zastonal. Otvoril oči a zažmurkal v jasnom svetle. Zbadal Elenu a obzrel si ju. Mala špinavé veci, na tričku zaschnutú krv, bola otrasená, ale inak v poriadku.
„Elena... prepáč, Elena...“ vydýchol. Nepohla sa, ale videl, že ho sleduje. Opatrne sa posadil a chrbtom oprel o stenu, podobne ako Elena. Teraz sedeli šikmo naproti sebe, v kútoch neveľkej miestnosti.
„Uhm... Čo teraz?“ Hľadal nejaký únik. Ešte mu nedošlo, prečo tam sú. Vedela presne, kedy na to prišiel, pretože oči sa mu rozšírili strachom a natisol sa ešte viac do kúta, akoby ona bola tá, kto hryzie.
Neveselo sa zasmiala: „Už to tak vyzerá.“
Z druhej strany počula prúd nadávok. Ako si neskôr uvedomila, v rôznych jazykoch. Keď si to už raz všimol, nemohol ignorovať teplo sálajúce z jej tela, nemohol ignorovať zvuk jej tlčúceho srdca a hukotu krvi v tepnách, nemohol ignorovať to miesto na jej krku, kde cez tenkú koža videl modrasté žily. Nemohol, nemohol.
„Ak to nechceš ukončiť rýchlo, radšej niečo rozprávaj. A nahlas, aby si prehlušila...“ Vetu nedokončil, lebo sa mu predĺžili zuby.
„Čo keby si rozprával niečo ty?“ Ozvala sa rýchlo. „Si starší, určite máš o čom rozprávať.“
„Vďaka.“ Ironický úsmev, z ktorého vytŕčali upírie zuby. Trochu desivý.
„No tak. Čo takto niečo o Simple Plan?“
„A ty mi na oplátku porozprávaš niečo o One Direction?“ Zatváril sa zhrozene.
„Len ak by sa nenaskytla žiadna iná téma na rozhovor odďaľujúci moju smrť,“ uškrnula sa. Vyrovnali sa s tým, že budú musieť zomrieť, no boli odhodlaní vydržať čo najdlhšie.
Damon rozprával, aj keď musel zatínať zuby a päste, ako sa snažil nepodľahnúť čaru jej krvi. Ona sa nehýbala, len zhlboka a pomaly dýchala, aby mu to nesťažovala. Rozprával o všetkom, na čo si spomenul, od hudby cez filmy až k svojmu detstvu, naivne si mysliac, že rozprávanie ho vyčerpá natoľko, aby nebol schopný zabiť ju. Občas ho prerušila, spýtala sa na niečo, či niečo dodala. Čas plynul pomaly a on cítil, že stráca kontrolu. Doteraz len krvavočervené oči postupne tmavli až na farbu noci sadajúcej na zabudnutú dedinu, zuby sa predlžovali, až mu poranili spodnú peru.
„Elena,“ zachrapčal a rozkašľal sa, „zlom... zlom mi väz.“
„Čo? Nie!“
„No tak, Elena, získame... čas. Ja to ne... Ja to nedokážem.“
„Ale...“
„Poď sem.“
Neochotne sa postavila.
„Musíš len... poriadne trhnúť.“
„Ale čo ak sa už potom neprebudíš?“
„Prebudím.“
„Ale čo ak...?“
Tak ostaneš nažive aspoň ty!
„Len... to... urob.“ Trhavo dýchal, oči zatvorené.
„Tiež ma to mohlo napadnúť skôr.“
Podišla k nemu. Držal sa z posledných síl. Chytila mu tvár do dlaní.

Ďalšie dianie videla ako v spomalenom zábere.
Len čo sa mu rukou dotkla hlavy, stočil k nej tvár, nos zaboril do šatky a zhlboka sa nadýchol. Otvoril oči a Elena si v tej chvíli bola istá, že takto vyzerajú oči diabla.
Nestihla ho zabiť, na to bola príliš slabá a on príliš rýchly.
„Damon!“
Stál, jednou rukou ju chytil okolo drieku, na druhú si obmotal jej vlasy, za ktoré potiahol, aby odhalil to najlepšie miesto. Zahryzol sa jej do krku tam, kde sa jej črtala  veľká a nepravidelná ružová jazva z rána a bolo to aj porovnateľne bolestivé, keďže bol vyhladovaný.
Rýchlo strácala farbu.
„Damon...“
Spolu s farbou stratila aj všetku nádej.

10 komentárov:

  1. "Občas mám pocit, že mi budú viac chýbať učitelia a tie chodby, to bezstarostné prechádzanie ako doma, než spolužiaci." - Viem, o čom hovoríš ! :)
    Elena sa trhnutím prebudila na pocit, že padá dole schodmi. - Nielen dolu schodmi. Ale som rada, že nie som jediná, kto máva takéto nepríjemné "strhnutia" :D !
    „Uhm... Čo teraz?“, a potom ďalšia priama reč : „Už to tak vyzerá.“ ? To nedáva zmysel :).
    Wow ! Posledný odstavec ! o.O .. A kapitola bola napísaná veľmi dobre :).

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :)
      Mne to zmysel dáva, neviem, práve to je jedna z vecí, ktorá sa mi tam páči :D Neviem, nejak tak, ako keby medzi nimi prebehol rozhovor bez slov, chvíľka porozumenia, čokoľvek, ale pravda, asi som to tam mala nejak napísať :D

      Odstrániť
  2. Pááni, tahle kapitola byla snad ještě lepší než ta předchozí! :)
    Je to krásně zdlouhavý a přitom ne nudný :).
    Nejvíc se mi asi líbilo, jak Domonovi Kol narovnával kosti. I když ten finální rozhovor s Elčou byl taky dost působivej, fakt by mě zajímalo, jestli to přežije, u tebe jeden nikdy neví :D.
    A taky jsem zvědavá na příchod záchranného týmu a na to, co je tak zaškočí. Vlastně teď mě něco napadlo... ale ne, uvidím, co si pro nás přichystáš! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tohle byla rozhodně nejlepší kapitola z celé povídky, vážně se mi líbila, měla jsem ji zhltlou během chviličky :) Byla napínavá, bylo v ní mučení a celkově taková zajímavá atmosféra, která ponoukala číst to se zatajeným dechem... Od původního romantického sbližování dvou postav se to docela zvrhlo :D
    A řekla bych, že takovýhle styl ti sedí víc.
    Ohledně té školy - myslím, že je to tak se vším, na co seš zvyklá, i když by se ti tam třeba nelíbilo, prožila jsi tam kus života a člověk ten odchod prostě pocítí.
    Jo, Elenino padání ze schodů ve snu se mi stává často, akorát je dost blbý, když u toho spím ve vlaku a házím tam sebou jak kapka potu mezi ňadry tanečnice aerobicu :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Šunkič a Alalka: Ďakujem, ďakujem, ďakujem, som strašne rada, že sa páčila aj vám, nie len mne! :D
    Šunkič: Som rada, že to nie je nudné, a (dúfam že) ani "opakujúce sa", neviem, viete, len ich mučím, chudákov :D Koniec bude... no, neviem, možno nečakaný, možno nie, ale čoskoro sa to dozviete (keď prepíšem ďalšiu kapitolu, pretože je tak hrozne napísaná, že sa ani čítať nedala) :D No čo by ich asi mohlo zaskočiť :D Povedala by som, že je to priehľadné, ale uvidíme :)
    Alalka: Aj ja sa cítim oveľa lepšie v takomto štýle, aj vzhľadom ku chýbajúcej láske v mojom živote :D Teda, niežeby som dakoho dakedy mučila, to nie, ale takéto scény mi idú podstatne lepšie ako nejaké riešenie vzťahov a lásky :D
    "jak kapka potu mezi ňadry tanečnice aerobicu" :DDDDDDDDDDDD neeee, važne, dorima, to čo je toto :DDDDDD neskutočné prirovnanie :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ešte som sa do toho nepustila... ale chcem začať zajtra.. čiže očakávaj veľa komentárov :DDDD

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Joj ty :D Ani to nečítaj od začiatku, bo to neni dobre, si dačo inšie prečitaj :D

      Odstrániť
  6. Už som to dohnala... úžasne sa to zamotalo :D ... najskôr také bezstarostné dni a teraz toto... ale chcem vedieť ako to skončí! rýchlo! šup sem ďalšia kapitola! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Mno... po 14 dnech, nebo kolikati, by už to chtělo nějakej článeček nebo kapitolu, ne? :P

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Dobre dobre dobre, už dneska sa pokúsim hodiť kapitolu ! :D (Lenke som povedala, že ju pridám v pondelok, potom v stredu a je štvrtok, už by sa patrilo :D)

    OdpovedaťOdstrániť