Ej, taká, ej, taká, taká sa mi páči...

Žeby som zase nabrala na pravidelnosti? :D

Práve som sa premiestnila aj s notebookom na posteľ, aby som si tu pekne v pohodlí a teple napísala článok – som chorá, mám dačo s priedušnicou a v stredu by som sa mala bicyklom vydať na strastiplnú cestu do Poľska, prosím pekne, v počasí podobnom tomu tohto-týždňovému, aj keď by nemalo pršať (to niiiič, že hlási zamračené a 20°C, to dáme nejako).

Dnes má narodeniny Lucia, ktorú možno poznáte z niektorých komentárov a ako milovníčke Simple Plan-u jej chystám taký maličký darček (k veľkosti „A Small Christmas Package For You“ to má kus ďalej, a ešte stále to môžem zbabrať, čiže držte prsty) :D :)

Už chystám ten taký malý „spoilerový“ článok k NZN2 a nie je vylúčené, že by som aj dnes dačo napísala, keď už si tu tak pekne sedím :)

V škole som vlastne tri dni nebola – v pondelok som bola na súťaži mladých záchranárov červeného kríža alebo čo to dorima bolo a bolo to teda riadne strašné (čoho dôsledkom je žiadna výhra :D)... A mala som nepripravený team. V utorok som bola na ortopédi, odkiaľ mám kopu cvikov na chrbticu, ktoré som začala praktizovať a zistila som, že to je teda riadna fuška a ani neviem, či to robím dobre :D A v piatok som zase bola u doktora (kde som si nakráčala ako vždy s rupsakom plným kníh a on ma ako väčšinou poslal domov :D).

Inak v škole ešte furt nemám nervy na slovenčinárku a jej úplne úžasne zabité domáce úlohy, ktoré nám určite pomôžu v upevňovaní učiva (fajn, daktoré možno hej, ale aj tak by ich nemusela dávať najmä na konci roka a najmä tým, ktorí si prijatie na stredné vydreli na Monitore... tým myslím to, že ako sme my stresovali pred Monitorom a učili sa jak blbí tak tí ktorí robili príjmacie skúšky nemali ani veľký stres, lebo vedeli, že skúšky budú ľahké a nakoniec sú prijatí a ani nevedia ako... ale 100% asi nie je dobrý dôvod na to, nerobiť si domáce, ja viem, ja viem a just sa budem sťažovať).

Lenka mi v stredu večer spôsobila predinfarktový stav. Nechápem jak mohla dačo také predo mnou tajiť tak dlho, najmä keď ešte hrá na klavíri jak pán. Ale asi to tu nemôžem prezradiť, či? :D

Sakra, došiel mi čaj.

Ja viem, že nepožičať dačo, keď to mám, je hnusné, ale ja už raz taká som, čo sa týka niektorých vecí, ako sú napr. knihy. Neklamem, čiže na otázku, či mám doma Malého princa odpoviem áno, ale nepožičiam ju niekomu, kto nečíta ani len články v literatúre (to, že mi lezie na nervy, je vedľajšie, cez to sa viem povzniesť) a bratovi, ktorý keď knihu nedonesie, tak dostane 5 v škole. Pri požičiavaní kníh zohrávajú rolu dve fakty/podmienky/neviem-tomu-momentálne-prísť-na-meno:

1. Akú knihu požičiavam? (je rozdiel požičať Robinsona Crusoea/Janu Eyrovú/nejakú staršiu knihu, ktorú nikto nečíta a požičať Harryho Pottera napr.)

2. Komu ju požičiavam? (je rozdiel požičať dôveryhodnej osobe, ktorá číta a nemám strach, žeby sa kniha poškodila a požičať niekomu takému)

Čo za človeka to som.

Ale aspoň mám v poriadku knihy.

Keď už sme pri knihách, dočítala som Stratený symbol od Dana Browna a stále ma udivuje, ako vie písať, za pár hodín som prečítala Zápisník od Nicholasa Sparksa a čítam DZ od Šunkič, ktorá je strašne talentovaná a ja to tak kus zbožňujem.

A tiež som za tento týždeň videla polovicu štvrtej série The Big Bang Theory a dnes tiež Zápisník a necelú Poslednú pieseň.

Dve hodiny som sa tento týždeň trápila s prezentáciou na drahú slovenčinu, načo učiteľka povedala, že to budeme prezentovať až v júni po návrate z Poľska. Aspoňže ju už mám. Tiež som urobila a odprezentovala prezentáciu o mojej obci na geografii.

Minulý týždeň v piatok som napísala list arcibiskupovi (ktorý opravila moja triedna a ja som ho potom vlastnoručne prepísala) k príležitosti jeho pondelkových menín. Písala som ho ako za školu, nemyslite si, že som kamoška s ním :D Proste, triedna zorganizovala niečo ako týždeň modlitieb za arcibiskupa z príležitosti jeho menín, kde sa za každý Zdravas‘ prehodený za neho vystrihlo srdiečko a potom sa nalepilo do kríža/hodilo do obálky. A predstavte si (!!) on odpovedal tento týždeň! Čiže to po mne aj prečítal! :D (obyčajne škrabem a nieto, keď sa ponáhľam, a ten sprievodný list som dokončovala asi 8 minút pred vlakom – ktorý tak kus našťastie meškal :D)

V poslednom článku som sa o tom nezmienila, ale ako na slovenský hokej hrdá Slovenka som pozerala zápasy na majstrovstvách sveta a hoci nám to veľmi nešlo, stále to bolo také trošku úžasné... V poslednom zápase s Fínmi... tak to bol zápas! V živote som tak nezakričala „Gól!“ ako vtedy trikrát (fajn, asi to bolo tým, že oco bol ďaleko a chcela som ho patrične poinformovať) a nikdy predtým som tak nevyskočila z kresla a nesmiala sa a nemala slzy v očiach v jeden okamih (teda, slzy v očiach mám vždy, keď hrajú Nech Bože Dá, odkedy som to prvýkrát počula minulý rok vo fínskej aréne a Fíni nesklamali ani tento rok a zahrali nám po každom strelenom góle, čiže takí ako ja sa mohli tešiť a plakať). Prišla som k záveru, že keď budem veľká, budem hokejistka. Už je načase, aby som sa naučila korčuľovať :D Ale keď v pondelok som stretla normálneho hokejistu, syna mojej učiteľky biológie, je síce zatiaľ len medzi juniormi, ale tento rok vyhrali juniorské majstrovstvá Slovenska (aspoň dúfam, že to bolo to) a bol zlatý. Keď nebudem hokejistka, tak si aspoň jedného nájdem a dovtedy sa naučím rozumieť tým tabuľkám :D A tak fičím na hokejovej hymne HC Košice.

Toľko k tomu, ako žijem :) Čaute.