Pomsta - 4.kapitola

Komentár autora: No, žijem, len sa veľmi necítim na napísanie článku, prepáčte, že sú také veľké medzery medzi kapitolami, ale čo, má to len 17 kapitol :D
A je to stále dosť zle napísané. Teraz som musela aj pár viet opraviť, niekde mi slovosledom normálne dýchala východňarčina :D :D A jak tak pozerám, tie ich myšlienky sú fakt strašne divné. Také,... No, vidno, že písané alebo ako to povedať. Proste, žiaden človek tak nemyslí :D ... Ale keby zase rozmýšľali ako ja, nikto by sa toho veľa nedozvedel a celý čas by boli zmetení :D ... A snažili by sa prísť na to, ako prestať myslieť.
Užite si ďalšiu odporne sladkú kapitolku O:)

Elenu zobudilo slabé svetlo prúdiace do jej izby. Pomrvila sa a následne sa zľakla.

Kde som? Kto má ruku na mojom pleci? Stefan? Elena pomaly otvorila oči a uvidela čierne tričko. Vtedy jej to došlo.

Damon! Čo sa dialo v noci? Neskúšal niečo? Alebo... Neskúšala som niečo ja? rozmýšľala Elena, kým sa jej nevybavil celý predchádzajúci večer. Potom si potichu vydýchla a usmiala sa. Damon ešte spal. Vyzeral tak nevinne. Strapaté čierne vlasy a bledá tvár. Svetlo jeho mihalniciam vytvorilo dlhé tiene na jeho lícach. Ústa, ktoré Elenu vždy priťahovali, boli pootvorené. Elena cítila silnú túžbu pobozkať ho.

Spí? Alebo sa tak len tvári a čaká, čo spravím? Ok, je mi to jedno! Včera sa to už stalo a myslím si, že taká malá nevinná pusa po včerajšku nespraví nič. Ale čo keď nespí? Elena zastavila svoju myseľ tým, že sa čo najopatrnejšie nadvihla a letmo sa dotkla svojimi perami tých jeho. Túžba bola silná a ona musela uspokojiť svoje jemne sa chvejúce pery. Nespolupracoval, len sa mierne pomrvil a rukou si reflexívne pritisol Elenu bližšie. Tá zase opatrne klesla na jeho hruď a privrela oči.

Hral to, alebo naozaj spal? To sa asi nikdy nedozviem... Ale stálo to zato! Elena opäť zadriemala s úsmevom na perách.

Čo je to za zvuk? Damon sa zobudil, ale neotváral oči. Premýšľal: Niekto chrápe? Stefan? Nie, ten viac píli. Počkať... Kde vlastne som? Otvoril oči.

Až teraz si spomenul, že Elena spí pri ňom. Alebo na ňom. Jej váhu ani necítil. Ale za to cítil sladkú chuť jej pier na tých svojich. Spomenul si na predchádzajúci večer. S Elenou sa pobozkali. Medzi masou ľudí. Ale nie je možné, aby cítil chuť jej pier, až doteraz!

To si len domýšľam. Mám chuť ju pobozkať a preto to cítim... Veď spí. Čo keby som ju pobozkal? Taká malá nevinná pusa. Ani o tom nebude vedieť, veď spí horšie ako Stefan po dni strávenom v lese naháňaním zajacov. Idem na to, Damon sa odhodlával. Posunul sa o pár milimetrov, ale hneď zistil, že to nemá zmysel. Nepobozkal by ju tak, aby ju svojím pohybom nezobudil. A ona sa k nemu ešte viac privinula. Tak ju aspoň hladil po vlasoch, po líci.

Dievčaťu na jeho hrudi sa zachveli viečka, mihalnice vydali takmer nepočuteľný šuchot. Zobúdzala sa. Damon ihneď odtiahol ruku z jej hladkého líca. Nevedel, kde ju položiť tak, aby to nebolo príliš nápadné. Nakoniec ju nechal voľne pri tele a rozmýšľal, ako ju má pozdraviť. Zrejme bude mierne dezorientovaná. Elena však hneď vyvrátila jeho teóriu, keď skôr ako on povedala: „...bré ráno, Damon.“

„Čarokrásne ráno,“ usmial sa Damon. Elena sa pomaly zdvihla a začala sa naťahovať. Damon sa usmial ešte viac a pomyslel si, že „čarokrásne“ je slabé slovo.

Prebudil som sa s Elenou na hrudi, nezľakla sa ma tak, ako vždy a k tomu sa tu pri mne ešte naťahuje v kraťasoch a nanešťastie Alarickovom tričku. Do budúcna jej musím zaobstarať niečo zakrývajúce menšiu časť jej pokožky, Damon sa usmieval hľadiac na Elenu. Kým si to uvedomil a stihol odvrátiť pohľad, Elena si to všimla.

„Čo je? Prečo sa na mňa tak pozeráš? Mám na líci otlačený vankúš? Alebo skôr tvoje tričko?“ Elena sa snažila bruškami prstov nahmatať na líci prípadné ryhy.

„Nie, nie. Ja len, že je čarokrásne ráno,“ Damon sa usmial, ešte raz ju zbehol pohľadom a nakoniec sa jej pozrel do očí hovoriac tými svojimi „veď vieš, čo myslím“.

Za to dostal vankúšom po tvári.

„Vankúšová vojna? Aj tak by som vyhral a pre teba by to nemuselo skončiť dobre,“ smial sa.

„Čo by si mi spravil, keby si vyhral?“

„Čo ja viem... Ušteklil by som ťa k smrti?“ rozmýšľal Damon.

„K smrti?“ Elena sa tvárila šokovane, ale kútiky úst ju prezrádzali. Akokoľvek sa snažila, nemohla ich zadržať. Stále sa posúvali ďalej od seba.

„Možno len, kým by si nekričala, že...“

Rana vankúšom.

„Ja nemám problém ťa uštekliť, ale neviem ako by sa to páčilo Jeremymu a Rickovi. Ak by ma tu našli...“ Damon nechal vetu nedokončenú.

„Dobre, dobre. Už idem. Možno nabudúce,“ šibalsky sa usmiala, až sa jej veselé ohníčky zaligotali v hnedých očiach a otočila sa k dverám do kúpeľne.

„Idem sa domov prezliecť. Mám sa večer vrátiť?“ Damon sa tiež pomaly zdvíhal.

„Ako chceš,“ povedala Elena, aj keď jej tvár vyjadrovala, že by bola smutná, až nahnevaná, keby neprišiel.

„Ak mi do toho nič nepríde,“ hovoril, keď sa postavil k oknu.

Ďalší letiaci vankúš, tentoraz do jeho chrbta. Odhodil ho späť. Trochu silnejšie, ale Elena sa udržala na nohách.

Už je zvyknutá, pomyslel si Damon, zatiaľ čo letel vzduchom a uchechtol sa, keď počul vankúš buchnúť o sklo.

Ach, tá upíria rýchlosť.

Auto mal zaparkované len o pár ulíc ďalej.

Elena sa zobúdzala z driemot. Cítila Damonovu ruku na vlasoch, no potom hneď cítila, ako ju stiahol. Snažila sa neusmiať.

„...bré ráno, Damon,“ pozdravila.

Je prekvapený. Určite si myslel, že budem prekvapená a možno vystrašená z jeho rannej prítomnosti. Čiže naozaj vtedy spal? Možno niečo tuší, ale na to určite nepríde, usmievala sa Elena, keď sa naťahovala. Kútikom oka si všimla Damonov pohľad a úsmev už skôr, ale nechala ho očividne si vychutnať tých pár sekúnd. Až potom sa naňho pozrela a zahrala, že nevie, čo si Damon obzeral.

Bolo jej do smiechu z toho jeho pohľadu, a preto dostal vankúšom po hlave.

V kútiku srdca túžila po malej priateľskej vankúšovej vojne s Damonom, ale jeho poznámka o Alarickovi a Jeremym, jej tento nápad vyhnala z hlavy.

Čo by mi povedali, keby zistili, že Damon nocoval pri mne? No, ale za výraz na ich tvári by to stálo, Elene sa vybavila pred očami Alarickova tvár a hneď za ňou aj Jeremyho, s otvorenými ústami a vyvalenými očami. Áno, stálo by to za to!

Keď sa Damon pýtal, či sa má vrátiť, chcela skríknuť: Áno! Musíš! Chcem zažiť ďalší takýto skvelý večer!

Nakoniec sa zaobišla len so slovami „ako chceš“ a pohľadom keď-neprídeš-budeš-pykať.

„Ak mi do toho nič nepríde,“ Provokuje ma? pýtala sa Elena. Pre istotu po ňom ešte hodila vankúš. Vrátil jej ho s takou silou, že na chvíľu stratila rovnováhu. Hneď potom ju však našla a vankúš hodila späť do Damona. Ten zmizol niekde dolu za oknom ešte kým bol vankúš v polovici svojej dráhy cez izbu.

Vošla do kúpeľne a začala si rozčesávať vlasy. Ako sa tak pozerala do zrkadla, niečo jej tam nesedelo. Tá radosť v očiach. Jej tmavohnedé oči žiarili. Svetlo sa odrážalo od maličkých zlatých čiastočiek v nich. Elena si bola istá, že tie tam nemá vždy.

Som veľmi šťastná? Tak som? Môžem byť „veľmi šťastná“ za večer a ráno strávené s Damonom? Je to môj najlepší priateľ? Za jeden večer? To nemôže byť možné. Ale je. Elena! svoje myšlienkové pochody ukončila opláchnutím tváre studenou vodou. Hneď na to sa šla osprchovať. Púšťala na seba striedavo teplú a vlažnú vodu. Snažila sa všetko súvisiace s Damonom, vyhodiť von z hlavy. Rozmýšľala aký je deň.

Sobota... Treba upratovať. Aspoň prídem na iné myšlienky, behalo jej mysľou, keď sa utierala veľkou osuškou. Potom vkĺzla do trička s ramienkami a kraťasov.

Budem usilovne pracovať, pousmiala sa, keď si brala prachovku.

„Jeremy! Vstávaj, je jedenásť...“ vtrhla do Jeremyho izby, no hneď sa zarazila.

Kde je? pýtala sa sama seba. Zbehla schody. Ani v kuchyni, ani v obývačke nikto nebol. Prehľadala celý dom. Nikde nič.

Oni niekde šli a mňa tu nechali! Chcela síce upratovať, ale stále to bolo ľahšie, keď jej niekto pomáhal. Alebo sa s ňou aspoň rozprával.

No nič. Môžem si púšťať pesničky, ako hlasno chcem. To bola jej útecha, keď vytáčala Alarickovo číslo.

„Rick? Kde si?“ ozvala sa hneď po zdvihnutí.

„S Meredith,“ odpovedal hlas po pár sekundách.

„Spal si vôbec doma?“ Elena sa oňho včera veľmi nestarala.

„Ehm, nie. Prepáč.“ Damon to určite vedel. A určite vedel aj to, že Jeremy už nie je doma. Na to sa ho musím spýtať.

„Nevadí... Nevieš, kde je Jeremy?“

„Nie je doma?“ Alarick bol prekvapený. „Veď mi hovoril, že dnes nič nemá a bude ti pomáhať upratovať.“ Ten určite. Tak, že zdvihne nohy pri vysávaní

„No, nepomáha. Nie div, že tu nie je. Nič to, zavolám mu. Maj sa. A áno! Kedy sa vrátiš? Mám uvariť večeru?“ Elena tvorila plán spoločného večera s Damonom.

„Bude ti vadiť, ak nebudeš musieť variť? Teda, nie pre mňa? A prepáč, ale s Meredith niečo plánujeme a vadilo by ti, keby som neprišiel ani na noc? Mrzí ma to...“ Alarick bol nesvoj. Po Jenninej smrti im bol najbližší, ale teraz ich zanedbával. Kvôli Meredith, do ktorej bol zamilovaný.

„Nie, nebude mi vadiť ani jedno z toho. Uži si to. Ahoj. Pozdrav Meredith.“ Elena zložila a hneď vytáčala Jeremyho číslo.

„Haló?“ ozvalo sa z telefónu.

„Jeremy? Kde si?“

„Mimo mesta. S Bonnie. To krásne počasie sme museli využiť. Prepáč,“ ospravedlňoval sa jej mladší brat.

„Dobre, nevadí. Len som nevedela kde si. Užite si to. Majte sa.“ Elena sa usmievala.

Šla do svojej izby zapnúť pesničky, ktoré pustila tak hlasno, aby ich počula v celom dome.

Nech susedia vedia, čo je dobrá hudba, pomyslela si, keď začínala upratovať.