4. týždeň

Článok bude krátky, pôvodne nemal byť vôbec, keďže od júna ma ten ošiaľ "Mám blog!" trochu prešiel a pri všetkom, čo ma tu napadlo napísať, som si povedala: "Je to zaujímavé? Nie. Trápi to niekoho? Nie. Zaujíma niekoho môj nudný život? Nie." ... No, a preto ten ďalší článok jak hlúpa píšem.

Už pondelok nezačal dobre, to som si mohla myslieť, že celý týždeň bude podobný. Ani raz som nehrala na gitare, pretože som nemala čas. Teda, dva dni som aj čas mala, ale ja som radšej sedela na počítači. Neznášam sa za to. Aha, tiež som ani nepohla s vianočnými darčekmi (sorry, Lenka).
Mám tri množstvá roboty:
1. množstvo musím urobiť do februára až marca,
2. množstvo musím urobiť do Vianoc,
3. množstvo musím stihnúť do budúceho týždňa.
Milé.
Tento týždeň som strieľala po dlhej dobe poriadne zo vzduchovky, lebo v stredu je súťaž (ešte nie je úplné isté, že tam idem). Aha, a v štvrtok je olympiáda zo slovenčiny (Ďakujem, pani učiteľka, ktorá ste mi dali dvojku z písomku len teraz vo štvrtok, aj keď si myslím, že tie otázky v písomke mohli byť aj lepšie... - Na Mikuláša, chápete? "Keby nebol Mikuláš, tak tú opravnú písomku v utorok písať nebudete." Jak keby som nemala aj bez toho dosť starostí so svojím lenivým zadkom, ešte sa aj na toto musím učiť.). Úžasný týždeň ma čaká.
Včera som prezentovala "výklad" o ničivých účinkoch atómovej bomby - za 1, by ma nasralo kebyže mi dá dačo horšie, jak blbá som sa učila tri malé strany o bombe. Ale aspoň to bolo zaujímavé, pochybujem, že dakto z mojej triedy sa vyžil v rozprávaní o 1. svetovej vojne tak, jak ja v tom. Ale fotky ľudí, ktorí sa stali obeťami rádioaktivity, som musela preklikať. Na to som jej povedala, že to sa môže stať v pohode aj teraz, ešte horšie. Ona to vie, ale aj tak sa na to nechce nejak pozerať. Jemine, sme deviataci, dačo vydržíme... Teda, aspoň ja. A chlapci, debili, ktorí sa na tom smiali.
Moja triedna, katechétka, a Simple Plan, najmä Chuck, mi dávajú podnety k zlepšeniu svojej osobnosti, ale ja toho nie som schopná. Som odsúdená na nenávidenie ľudí.
Fakt nejak neviem o čom písať. Asi to zabalím.

Mikuláš tu bol. Nový obal na doklady, keďže ten starý držal len vďaka lepiacej páske, dvoje rukavice, dve čokolády, Bon Pari. Ani som to nejak takto nečakala, šak ani neviem či si to zaslúžim. Ale Milka už neexistuje. Viete vy čo? Možno sa mením z "Čo dostanem?" na "Čo dám?". Vďaka tomu možno začnem znovu ľúbiť Vianoce (môj vzťah k nim bol v posledných rokoch trošku depresívny). Bolo by úžasné, keby som sa tak zmenila.

Moje najlepšie tohto týždňové terče. Je v nich po 6 striel, najmenej 5, ale neviem povedať, v ktorom.

Toto učiteľ označil za môj "životný terč". Minulý rok som mala takých viac, minulý rok som bola nejak lepšia.

Dnes ráno. Ďakujem.