2. týždeň

Článok s fotkami mojej izby bol otvorený 54 krát (asi). Počet zobrazení stránok vo štvrtok: 8. Počet zobrazení stránok v piatok: 35. Zvedavci.

V pondelok to začalo celkom dobre, náladu som mala až príliš dobrú, na to, že bol pondelok, ale aj tak to bolo fajn :D Prezentovala som prezentáciu o mojej obľúbenej hudbe. Začala som tým, čo som počúvala – Gospel, Taylor Swift, Maddi Jane. Dostala som sa k Avril Lavigne a od nej k tomu, čo počúvam – Simple Plan, Sum 41, All Time Low, Three Days Grace a Nickelback (posledné dve skupiny fakt len občas, ale tu ide o ten štýl... ok, aj o hlas spevákov <3 ) a zakončila som to tým, že občas počúvam také... viac akustické?... skladby (Jason Walker a Ed Sheeran – ale to fakt len občas). Odkedy som im pustila Still Waiting, spolužiačky na mňa len pozerali so zdvihnutým obočím (poniektoré) a poniektorí spolužiaci s „uznaním“ („Dobrá hudba.“ – môj spolusediaci, ktorý sa so mnou takmer nerozpráva – my sa len smejeme :D – ľúbim ho <3 ). Odvtedy sa začal týždeň so Sum 41, fičím na nich strašne moc a začína mi dochádzať, že oni sú vlastne moja obľúbená skupina podľa hudby (ale Simple Plan ostanú natrvalo najobľúbenejší, hoci hudbu Sum budem mať viac rada – na tieto osoby som proste namotaná a krotím sa, aby som nezačala vypisovať prečo všetko ich tak zbožňujem – vidíte? ešte aj ohľad na druhých beriem :D), pretože... Pretože. Hudba je úžasná, keď rozumiete slovám (zlepšila som sa, už aj občas viem, o čom spieva, ale stále je dosť ťažké mu rozumieť :D) aj tie sú dosť dobré a keď ešte hovoria o svete, tak som úplne že mimo. Dobrí sú. A budem sa tváriť že je normálne chodiť po dome a „spievať“: „‘Bloody murder‘ we will scream.“ A že mi to s deťmi ide. Tak!

                V utorok sme sa učili len prvú hodinu (a síce informatiku, Áčka mala literatúru :D) a potom sme nasadli na vlak do Humenného, kde sa konala burza informácií. Boli tam stredné školy z viacerých okresov; prezentovali sa a lákali deviatakov. Bolo to super; obzreli sme si potencionálnych spolužiakov; zasmiali sa na chlapcoch z obchodnej akadémie, ktorí boli strašne milí; dostali kopu letáčikov; a najmä sa zaujímali o gymko, kam chceme ísť. Zistili sme, že za Monitor musíme mať minimálne dokopy sto bodov (to nebude problém) – ak budeme mať aj matematiku a slovenčinu nad 90%, ideme priamo; že za priemer známok od šiesteho ročníka 1,00 je dvesto bodov (keď nebudem mať teraz na polroka dvojku, som „zahojena“); že za prvé miesto na olympiáde je desať bodov (aj za nižšie sú dajaké body, lenže dosť málo); a že sa na gymku každý rok robí „simulované“ zasadnutie Európskeho parlamentu (proste taká sranda, ktorá je celá v angličtine, žiaci tam zastupujú delegácie z 27 krajín Európy, chodia tam aj špeci delegácie z Maďarska/Poľska/Slovinska – kedy čo sa im podarí vybaviť – a je to proste super awesome). No, a nechoďte tam. Podávam si dve prihlášky (druhú na cirkevné gymnázium), ale o tom druhom ani nerozmýšľam. Ja proste vidím len možnosť štátneho gymka. A hej, prvý jazyk sa určuje podľa počtu rokov (jak dlho sme sa proste učili predtým), čiže „Vitaj, nemčina; angličtina, tá jedna či dve hodiny naviac mi budú chýbať!“. Bude to brutálne, ďalšie štyri roky sa učiť predmet, ktorý neznášate.

                V stredu poobede sme mali druhé školské kolo olympiády zo SJL, teraz našťastie len test. Ak to s Lenkou napíšeme zase narovnako, môžeme sa navzájom zastreliť vzduchovkou (aj Lenka je strelkyňa... priznávam, lepšia ako ja), pretože nás bude čakať tretie školské kolo a už aj s druhou a treťou úlohou (prednes). A učiteľka nám zato nechce dať štyri jednotky (vyhráža sa mi, že keď tie jednotky ešte raz spomeniem, tak dostanem po zadku – toho sa nebojím, ale jej husté obočie pôsobí naozaj desivo). A hej, ešte sa so mnou háda. Ja mám pravdu. Neviem, prečo to ľudia nechcú pochopiť.

                V stredu sme tiež mali možno dvadsať minút s učiteľkou, ktorá nás učila biológiu v sedmičke – príprava na súťaž v prvej pomoci. Dačo nám povedala, dala nám knihy, vo štvrtok nás asi na polhodinu zobrala zo šiestej hodiny a v piatok sme vyhrali prvé miesto. Sme najúžasnejšie, možno to bude talent od prírody (trojčlenné družstvo). Mali sme aj obhliadku školy celkom dobre to tam vyzerá, aj tam by bola celkom sranda chodiť. Fajn, nie, taký stres ako dnes som nemala ani pred dvoma krajskými kolami olympiády v geografii – ruka s pinzetou sa mi tak triasla, že som si ju musela oprieť o samú „pacientku“, aby som jej dokázala z ruky vybrať žihadlo.

                Čiže už viete, čo sa dialo v piatok – plus, keď sme sa vrátili z Humenného zo zdravotnej (stredná škola), šli sme do školy, kde sme boli na obede, potom som ukázala učiteľke jednu prezentáciu pre budúco-piatkovú akciu, šla piecť perníky (yop, v škole), odbehovala na chemický krúžok a tak. Ok, klamem. Prišla som ku perníkom, bolo tam strašne veľa spolužiačok celých nadšených (ja som nebola, ja som len chodila po škole so zdvihnutými rukami a spievala „We are the champions“, ale ICH nadšenie som nezdieľala) a cesto bolo veľmi tuhé, takže som šla na chémiu, kde bolo VIAC zábavy (ja proste neviem, mala som pocit, akoby som medzi tie spolužiačky nepatrila, a myslím, že to nebol len pocit). Potom, ako som vcelku pochopila izotopom a zacítila vôňu perníkov spoza dverí, šla som naspäť do zborovne (lebo tam sa to odohrávalo – učitelia tam majú takú akoby kuchynskú linku), kde už bolo skoro všetko napečené; vykrojila som dva perníky, podelila sa o dajaký pripečený, umyla „tepšu“ (nemám chuť zisťovať, ako sa to povie slovensky – proste to, čo dávate do rúry – je to plech, Lenka mi povedala) a odišla naspäť na chémiu, kde bola zase väčšia sranda ako pri mojich úžasných spolužiačkach.

                Inak, tento rok ma ešte čaká Monitor, Venček, olympiády z matematiky, chémie a geografie (a slovenčiny možno), Hviezdoslavov Kubín, pár výtvarných súťaží... a to je dúfam všetko.

                Veľká jahoda, pokiaľ si myslíš, že si šprt, na mňa nemáš. V pondelok som sa poučila na stredu, v utorok na štvrtok, v stredu som mala voľno, vo štvrtok som si prebalila knihy na pondelok a strašne sa mi tento systém zapáčil.

                Každý ma len využíva, pretože stará dobrá Maňa všetko spraví (a všetko vie). Vediem dlhé rozhovory so spolužiačkou, ktorá mi za celé leto napísala raz, a každý začne domácimi úlohami. Dávam do skupiny svoje vypísané cudzie slová aj s významom, pretože mám v triede buď hlúpych, alebo lenivých. V tomto prípade skôr lenivých. V nedeľu večer píšem domáce spolužiakovi, ktorý chýbal v piatok. Už som ho aj upozornila na to, aby si nabudúce pýtal domáce v piatok. A proste robím všetko, čo treba, pretože chcem byť milá. Ale ľudia by si mohli uvedomiť, že stará dobrá Maňa je preč a teraz na jej miesto nastúpila egoistická sviňa, ktorá nenávidí polku sveta. Aha, najmä svojho spolužiaka, ktorého hlúposť a demencia a trápnosť ma tak vytáčajú, až sa bojím sama o seba. Každé ráno si hovorím, že dnes mu nebudem nadávať a nebudem si ho proste všímať, ale on je taký hlúpy, že to nejde proste a už keď ho uvidím, mám dosť.

Ľudia, čo urobíte, keď raz vám namiesto „Jasné, spravím to, neboj sa.“ poviem „Nie.“? Čo takto sa naučiť spoliehať sama na seba, ako sa to učím ja a nikdy nedávam to, čo mám urobiť ja, za úlohu niekomu inému? (Nie, naozaj vám, stredoškolákom nebudem robiť úlohy z angličtiny a nie, nepošlem ti to ani toto.)

                Inak, k mojim plánom: na testy som sa trošku vykašľala posledné dni, angličtinu som sa snažila, ale tiež to nie je nič moc, nemčina je trochu lepšia a ruštinu stále po tomto roku nechcem ani vidieť, vianočné darčeky idú pomaly (ale do Vianoc by byť mali) a na počítači trávim asi ešte viac času ako predtým. A od blogového sveta pomaly odvykám, už ma nebaví ani komentovať.

                Prvý odsek, o hudbe, bol písaný niekedy v stredu alebo kedy, zvyšok v piatok, preto tam je ten rozdiel nálady.

Chcem proste pokoj. Od všetkého.

Žijte blaze.

Toto je môj 200. článok. Idem oslavovať. Ha-ha.