Prvé stretnutie

Komentár autora: Ja viem, že ešte nie je poriadna tma, ale predsa je to tu. Keď to objavíte až ráno, počkajte s čítaním do večera, keď bude tma :D Ani neviem, prečo to chcem mať v tme... Nebojte sa, nie je to strašidelné ani nič. Pôvodne to malo úplne iný názov a síce "Nenávisť", ale teraz som si povedala, že to až tak veľmi to nevystihuje a že sa mi ten názov pri tom ako rada píšem o hnusnom Damonovi ešte zíjde :D :D
Je to FF na knihy TVD. Začína sa to približne uprostred prvej knihy, keď Elena s kamarátkami plánujú Haloween v telocvični a dačo sa stane so svetlami... Je to vlastne len skrátená prepísaná verzia z knihy (no sorry no, inak nešlo :D) s mojím pokračovaním ;)
Nie je to dlhé... zistila som, že keď dám medzeru za odsekom, vyzerá to lepšie (zistenie roka :D) :D :D
So... (neviem čo mám s týmto anglickým slovíčkom :D) Pekné čítanie :) Nechajte komentár! :)

„Ale je tam tma.“

„Tma je všade. Je noc, Bonnie. Keď budeme dve, nemôže sa nám nič stať.“ Meredith ťahala neochotnú Bonnie k dverám. Potrebovali nájsť školníka Shelbyho, pretože svetlá skoro vôbec nesvietili. Mysleli si, že bude niečo so záložným generátorom.

„Nepúšťaj dnu nikoho iného,“ otočila sa Meredith k blondínke, keď už boli s Bonnie pri dverách. Elena len prikývla. Keď vyšli, zavrela za nimi dvere. Potom prikročila ku krabici položenej na jednej z lavičiek na tribúne v telocvični a začala do nej ukladať zápisníky a ceruzky. V slabom matnom osvetlení videla len neurčité tvary, ale aj tak sa jej to celkom darilo.

Neozývali sa vôbec žiadne zvuky okrem jej dychu a zvukov, ktoré vydávala, keď ukladala veci do krabice. Mohla počuť, ako jej pomaly pumpuje srdce. Bola sama vo veľkej telocvični. Bez svetla.

Niekto ťa pozoruje, zapískal jej v mysli hlas. Snažila sa ho zahnať, ale pocit, že niečie oči uviazli na jej chrbte, bol neodbitný. Zadržala dych a rýchlo sa otočila smerom k veľkému prázdnemu priestoru.

Nič nevidela. Nedovidela ani na tribúnu oproti, pretože bola zahalená v podivnej tmavosivej hmle...

Tmavosivá hmla? V telocvični? Zmizni, Elena! Toto nie je normálne. Nech si hovoria čo chcú, choď preč! opäť sa v jej mysli ozýval hlas jej podvedomia. Tep sa jej zrýchlil. Nechala krabice krabicami a otočila sa smerom, kde boli dvere. Ani tie v tme skoro nevidela, ale predsa urobila váhavý krok pomedzi lavičky.

Niečo sa v temnote pohlo.

Snaha zadržať výkrik ju skoro zadusila. Ostala stáť ako primrznutá. Srdce jej vrážalo do rebier hoci mala pocit, že ho má niekde v krku zovretom strachom.

Tvar v tme sa znova pohol a pred jej očami začal zhmotňovať. Zrazu sa pred ňou vylúpla bledá tvár. Tvár krásneho muža.

„Prepáč, že som ťa vydesil,“ prehovoril neznámy s jemným prízvukom. Elene bolo z jeho pobaveného úškľabku jasné, že mu to ľúto vôbec nie je.

„Nevydesil...“ Zhlboka vydýchla strach zadržiavaný v pľúcach.

Neznámy sa zase na chvíľu usmial, ale jeho úsmev zmizol, ako keby tam nikdy nebol. Elena si ho prezrela lepšie. V matnom svetle videla až príliš bledú tvar. Niekoho jej pripomenula, avšak ani za svet nevedela prísť na to, koho. Dokázala rozlíšiť jemne črtané rysy s vysokými lícnymi kosťami pod šticou tmavých vlasov, ktoré splývali s tmou okolo. Jeho oblečenie takmer nevidela, pretože bolo rovnako čierne ako jeho vlasy.

„Si nahnevaná. Ospravedlnil som sa, že som ťa vydesil,“ prehovoril naoko urazene.

„Človeka vydesí, keď sa vo veľkej tmavej telocvični zrazu záhadne zjaví človek,“ odvrkla Elena, otočila sa mu chrbtom a opäť sa dala do zbierania vecí. „Podotýkam, je tu tma.“

„V tme sa môžu stať zaujímavé veci... občas,“ prehovoril a Elena ucítila jeho prítomnosť za chrbtom. Nepočula nič, čo by jej povedalo, že sa tam presunul, ale vedela, že je tam. Hneď sa zdvihla a otočila. Bol ešte bližšie ako predpokladala. Do nosa jej udrela jemná vôňa kože zmiešanej s kolínskou. Mal na sebe koženú bundu.

Zdvihla pohľad, aby sa mu pozrela do očí a zase odvetila niečo nepríjemné, ale akoby zamrzla.

Tie oči...

Pozerala sa do očí čiernych ako tma. Mala pocit, že v nich vidí nočnú oblohu. Malé svetielka v čierno čiernej tme. Nedokázala by to lepšie opísať. Úplne sa do nich ponorila, vťahovali ju dnu, hlbšie a hlbšie. Pocítila nezvyčajný strach, že do nich spadne a bude len padať a padať... Zabudla na okolitý svet. Zabudla na to, čo chcela povedať.

Zrazu sa jej zakrútila hlava. Odpútala sa od jeho očí, ale vedela, že on sa na ňu pozerá. Neustále. Nepríjemne.

Už skoro cítila závrat.

„Prišiel si sem niekoho hľadať?“ prehovorila ťažko a urobila krok dozadu. Narazila na lavičku. Stále sa na ňu pozeral. Začalo sa jej ťažšie dýchať.

Elena, toto nie je dobré. Choď preč... kričala na ňu jej myseľ.

„Už som toho niekoho našiel... Elena,“ prehovoril potichu neprestávajúc na ňu pozerať. Už sa mu z hlasu vytratil aj ten pobavený ironický podtón, ktorý tam Elena registrovala predtým.

Teraz už fakt nevedela, čo urobiť. Hlava sa jej točila a ako jediný pevný bod sa jej zdali jeho oči. Opäť sa do nich ponorila, nedokázala sa pozrieť inam. Prikročil k nej. Pomaly k nej sklonil hlavu. Len cítila, ako ona sama zakláňa hlavu a zrak sa jej rozostruje. Privrela oči a pootvorila ústa. Bol od nej pár centimetrov. Cítila jeho chladný dych. Naskakovali jej zimomriavky.

Studenými prstami jej prešiel po krku. Elenino srdce bilo ako splašené. Už pri tom jednom dotyku mohol cítiť, ako mu jej krv vráža pod tenkou kožou do prstov. Jeho pery boli blízko k tým jej.

Nevidela už vôbec nič, padala do temnoty...

Vtedy sa však čosi zmenilo. Odskočila a zalapala po dychu, zrak opäť zaostrila.

Čo to robím? Veď ma skoro pobozkal a ja som mu to dovolila! Čo by si pomyslel Stefan? rozmýšľala a zarazila sa.

Stefan... Ako som naňho mohla zabudnúť? Nedokážem ho vytlačiť z mysle akokoľvek sa snažím a príde záhadný mladík a na Stefana zabudnem... Bola vystrašená. Toto všetko jej prebehlo mysľou v krátkom okamihu. Mladík pred ňou sa stihol len narovnať a ona zaregistrovala v jeho očiach niečo ako... hnev? Nechápala to.

„Teraz pôjdem. A ty tiež.“ Jej hlas bol roztrasený. Začala cúvať a stále pozerala na záhadného návštevníka. Zrazu si spomenula na to, čo jej hovoril predtým. Vedel jej meno.

„Odkiaľ poznáš moje meno?“ vyhŕkla, no neprestávala zväčšovať vzdialenosť medzi nimi.

Zase sa usmial tak, že Elena nevedela, či ten úsmev vôbec videla.

„Som Damon,“ predstavil sa ignorujúc jej predchádzajúcu otázku. Elena, ktorá sama nevedela prečo, sa zastavila. Opäť sa na ňu pozeral tým pohľadom. Končatiny jej oťaželi a ona sa nedokázala pohnúť. Opäť k nej pristúpil.

Núti ma zabudnúť... Ale na čo? rozmýšľala v panike. Bolo jej jedno, ako to robí.

Keď bol od nej opäť len pár centimetrov, spomenula si.

Stefan!

Tento krát Damona odstrčila. Teda, pokúsila sa o to. Hoci do toho dala veľa sily, ani to s ním nepohlo. Ani len nestratil rovnováhu.

Opäť ten záblesk čierneho hnevu v jeho očiach.

Chcela sa dať na útek, ale nestihla spraviť ani jeden krok a narazila doňho.

„Ako...?“ padala, no silná ruka ju zachytila.

„Ako?“ zopakoval Damon posmešne. „Stefan ti nepovedal, čím je?“

Pokračoval skôr pre seba: „Jasné, že nepovedal. Na to je príliš mäkký. Myslí si, že to neznesie... Ale ony sa len podobajú. Nič viac. Aj tak je to jedno, ja to vyriešim...“

Elena bola už načisto zmätená.

„O čom to hovoríš? Poznáš Stefana?“ Snažila sa mu vytrhnúť, ale držal ju pevne. Jeho blízkosť jej bola nepríjemná. Jeho pohľad, tvár, podmanivý tichý hlas... Nútili ju robiť divné veci.

„Moje celé meno je Damon Salvatore. Stefan je môj brat.“ Pri poslednom slove si Elena všimla znechutenie v jeho hlase.

Vyvalila oči a potichu zamrmlala: „Nikdy mi nepovedal, že má brata...“

„To bude preto, že medzi nami nie sú práve dobré vzťahy,“ pokrčil plecami Damon.

„A čo mi mal povedať?“ Elena radšej udržovala rozhovor, ako by mala zostať s ním v tom tichu, ktoré jej načisto opantávalo myseľ.

„Toto,“ odvetil a v okamihu sa jeho tvár nepodobala ľudskej, ale zvieracej. Elena nezadržala výkrik číreho zdesenia a cúvla, keď ohrnul hornú peru a ona uvidela očné zuby ostré ako britvy. On ju už nedržal a ona cúvala zakopávajúc do lavičiek.

Pomalým krokom šelmy sa k nej začal približovať mierne nahrbený. Elena nedokázala odpútať oči od zubov, ktoré sa stále akoby predlžovali. Už siahali po spodnú peru. Blondínka hľadala tmavomodrými očami dvere.

„Č-čo mi chceš urobiť?“

„Nič zvláštne. Zabiť ťa. A potom zabijem Stefana. Ale bude fajn si najprv pozrieť ako smúti nad tvojou krvavou mŕtvolou,“ hovoril ľahostajne a spokojne sa pri tom usmieval. Zuby stiahol, ale stále sa k nej približoval.

Elena, teraz už na smrť vyľakaná, zrýchlila. Nohy mala celé doudierané od lavičiek a predsa nebola nijako bližšie k dverám.

Z ničoho nič sa objavil pred ňou. A potom už len cítila ako letí vzduchom. Nemala sa čoho zachytiť. Padala tmou, až dopadla na tvrdé lavičky. Vyrazilo jej to dych. Nestihla sa ani dostať späť na nohy, keď sa pri nej opäť objavil a nešetrne jej na nich pomohol.

Začala sebou trhať stále lapajúc po dychu. Päste dopadajúce na jeho hruď zrejme necítil. Zuby mal opäť predĺžene.

„Prosím...“ zasípala naposledy.

Nemilosrdný pohľad čiernych očí jej prezradil, že jej prosby sú márne.

Nemala dych ani na to, aby mohla kričať.

„Elena, prepáč, že to trvalo tak dlho, ale predstav si, Shelby spal a my...“ Bonnie ostala stáť vo dverách neschopná slova.

„Bonnie, čo...“ Meredith sa pretlačila popri nej.

Vo veľkej telocvični sa ozval výkrik, keď svetlá odhalili to, čo v tme vidieť nebolo.

Na lavičkách boli kaluže krvi.

A v tej najväčšej ležalo mŕtve telo ich svetlovlasej priateľky s rozpáraným hrdlom.