Putovanie čajového lístka

Komentár autora: Krátky príbeh, ktorý som napísala na súťaž Európa v škole. Téma bola "Len nech sú moje džínsy v pohode a lacné!" a išlo vlastne o obchod, fair trade a tak. Nápad bol vlastne mojej pani učiteľky, ja som to len napísala. Ona to nakoniec tiež opravovala. Na krajskom kole som s tým vyhrala prvé miesto (ako cena mi prišlo pero a táto kniha), ale mne samej sa to veľmi nepáči. Mám z toho taký "cudzí" pocit, že to vôbec nie je môj štýl :D Plus divne sa mi píše v prvej osobe a v prítomnom čase. Posúďte sami :)

Po pokojnej tme cítim teplý lúč slnka. Zatiaľ sa len zľahka dotýka okraja mojej pokožky, no o chvíľu ma celého prežiari. Cítim, ako bunky začínajú pracovať. Energia dopadá na zelené farbivo. Farbí vzduch. Nadýchnem sa. Navôkol sa vznáša vôňa čaju. Zovšadiaľ sa ozývajú tiché pozdravy. I ja využijem to, čo voláme „komunikačný kanál“, a pozdravím zvyšok kra. V skutočnosti to sú cievy, ktorými si vymieňame všetko – od pozdravov, cez vodu, až po cukor.

Všetko sa so mnou trasie, no po chvíli je opäť pokoj. Ako každé ráno, zase prišli ľudia. Prechádzajú pomedzi nás, dotýkajú sa nás, vytvárajú vietor. To robia stále. Tentoraz je však čosi inak. Zdalo sa mi to alebo niekto práve povedal „Dobré rá-“? Tá veta určite nebola dokončená. A znovu! Čo sa to deje? Hrá sa so mnou moja predstavivosť alebo bol niekto odtrhnutý od komunikačného kanála? Moment. Odtrhnutý? Ale to by znamenalo... Nie, to určite nie.

Otázky sa stupňujú, krik sa nesie cievami a všetci sa pýtame na svojho suseda. A zrazu... ticho. Ohlušujúce, bunky trhajúce ticho. Niekto sa ma dotýka. Sú to malé ruky. Žeby dieťa? Mohlo by to byť dieťa? Prečo by ma odtrhlo dieťa? Prečo je tu taká tma? Prečo sa mi ťažko dýcha?  Prečo je tu tak tesno? A... prečo cítim čajové lístky- svojich priateľov, no nemôžem s nimi prehodiť ani len zopár slov? To neúprosné ticho...

Moje bunky pracujú úsporne. Chýba mi voda. A kyslík. Vo vzduchu sa vznáša čoraz výraznejšia vôňa čaju. Odrazu je tu však zemetrasenie, strašný pohyb. Počujem cengot mincí. Je to výplata? Jeden, dva, tri... tri cengnutia. To je všetko? Patrím medzi najlepšie čajové lístky a to je všetko? Vymenili ma za tri cengnutia, tri centy? Veď musel prejsť celý deň, odkedy som sa tu ocitol!

Vzduch! Konečne vzduch a priestor! Nepáči sa mi však ten zvuk. Nie, vôbec sa mi to nepáči! Doteraz som nepočul nikoho z mojich, ako je možné, že teraz počujem ich krik? Strašný vresk, dosť hlasný na to, aby sme nepotrebovali žiadnu linku, ktorá by nás spojila. Kde to vlastne som? Ach, už začínam chápať. Ony... ony nás tu drvia, melú, režú... Nie... Opäť deti?

Som zdrvený. Alebo by bolo lepšie povedať „rozdrvený“? Necítim zvyšok svojho lístka. Cievne zväzky sa popretŕhali, nemôžem komunikovať ani len... sám so sebou. Vo vzduchu visí ospanlivé, unavené ticho. Aj čajová vôňa je výraznejšia ako kedykoľvek predtým. Je tu nejako horúco. Zdá sa mi to, alebo teplota naozaj vystúpila? A čo ten horúci vzduch? Vysvetlí mi to niekto?

I z toho mála, čo mi ostalo, si teraz cítim len stred, jadro, niekoľko desiatok buniek. To, čo kedysi pohládzal vietor, je teraz vysušené, mŕtve. Aj ja som ledva nažive. Práve ma ukladajú do nejakej látky. Nie je veľmi príjemná, no aspoň tu je miesto. Pri zemetrasení preskúmam všetky jej kúty. Zdá sa, že má tvar akéhosi trojuholníka. Možno pyramída? Taká, ako mali v Egypte? Egypt je od Kambodže ďaleko. Som v Egypte? Prečo by ma zatvorili do pyramídy? Sú tu i kusy iných lístkov, no nikto ma nepočuje. Ani ja nepočujem ich.

Po krátkom zážitku, keď som opäť videl svetlo, som teraz zase v tme. Počul som niečo o „obaloch“ a o tom, ako „nikto neodolá značke“ alebo niečo v tom zmysle. Všetko sa trasie a je tu strašný hluk. Teplota kolíše. Táto noc trvá dlho, pridlho, stále sa hýbem, krútim, mrvím. Túžim po slnečných kopcoch. Po vode. Ach, čo by som dal za kvapku vody! Túžim po svojich priateľoch, po zvyšku čajovníka...

Stojím. Stále je tu tma, vzduch je ťažký, nedýchateľný, no už v ňom tak intenzívne necítiť čajovú vôňu. Som vysušený, ostávajú mi posledné bunky a potom... a potom už nič. Všimnem si to vôbec, prechod z temnoty do temnoty? Alebo azda pôjdem do neba? Alebo sa zmením na ďalší čajový lístok, len aby som toto mučenie mohol absolvovať ešte raz? Niekto ide! Sú to ľudia? Pravdaže to sú ľudia. Stále to sú ľudia. Počujem ich rozhovor. Niekto berie tento kontajner, v ktorom som uväznený, do rúk.

„Šesť eur a sedemdesiatpäť centov?“ pýta sa. „To je priveľa za čaj...“

Určite viac, ako dostalo to dieťa, pokiaľ sa niekto spýta na môj názor. Opäť ma odložili na miesto.

Skladanie a vykladanie na to vyvýšené miesto, ktoré sa na istý čas stalo mojím domovom, sa opakovalo niekoľkokrát denne. Stále to dopadlo rovnako, zakaždým som počul obmeny tej istej vety o cene...

Až jedného dňa niekto zamenil šestku za päťku. Nič sa však nestalo. Zdá sa, že ľuďom sa to stále zdá priveľa. Neviem, ako dlho to ešte vydržím.

Posledná bunka z toho, čo kedysi bývalo živým lístkom. Áno, to som ja. Je mi zima a cítim vlhkosť. Kvapne na mňa voda. Už ju však nepotrebujem, prišla neskoro. Vlastne, celkom mi  chýba teplo a ruch toho „supermarketu“, ako to ľudia nazvali. Tu je príšerné ticho. A smrad. Prečo to tu tak zapácha? Kde to som? V tom...