Ešte šťastie, že máme svoje sny.

Nedostatok školského stresu, pohybu a hojnosť času a jedla, ktoré sa dá jesť v noci (rozumej zvyčajne po 22. hodine) spôsobili, že som pribrala jak už dávno nie (nie veľmi veľa, ale na pár týždňov si myslím, že to je dosť :D) a momentálne tu sedím, odolávam pokušeniu ísť prekutrať obsah chladničky a rozmýšľam nad tým, že musím ísť skôr spať (a to nielen z dôvodu, že tak si zabránim v jedení - škola sa blíži a v posledných týždňoch som si nejako zvykla na chodenie spať po polnoci).

Dlho som sa neozvala, lebo som nemala chuť. 

Takisto som ešte furt nepremazala staré články a takisto sa tu neobjavili ani nové s dávno-prisľúbenými fotkami.

A len tak mimochodom, písanie NZN2 je pozastavené na dobu neurčitú, keďže som ešte stále zrejme príliš ponorená do sveta Once Upon a Time a keď chcem pokračovať v písaní, potrebujem si zisťovať informácie (ako spisovateľ) a to sa mi, samozrejme, nechce, ako sa poznáme, som neskutočne lenivý človek. Do konca leta to nemám šancu stihnúť, ale dajme tomu do konca roka. Posnažím sa skôr, čestné skautské.

Bola som sa fotiť na vlakovú preukazku, pretože mama zhodnotila, že fotka z tretieho ročníka (v skutočnosti z konca sedmičky) sa nehodí pre čerstvú gymnazistku (fajn, nakoniec som tú fotku ani nenašla). A sakra, tá fotka vyšla dosť dobre :D Celkom sa páčim sama sebe tam :D Tiež som si dala vyvolať nejaké fotky z venčeku a výletu v Poľsku, ktoré sú už aj v ráme, ale furt ešte dajak nesú pribité na stene.

Oh, a dievčatá, jedna veľmi dôležitá vec: Raz za čas vystriedajte svoje bežné oblečenie a prípadne sa pekne upravte. Potom sa postavte pred zrkadlo, pozrite sa na seba a len tak si povedzte: "Sakra, dnes vyzerám dobre!" Je to strašne fajn pocit a ja to robím asi pričasto, ale yay :D

Boli sme na nákupoch v Poľsku, pretože, idem na novú školu a musím nejako vyzerať, hejže. Dopracovala som sa k novej kabelke (ktorá sa páči aj mne aj mame, čiže konečne sme v tomto dosiahli akési prímerie, lebo pár rokov som chodila s tou istou kabelkou...)... Merná jednotka kabelky je jeden skladací dáždnik. Ten sa rovná jednej pollitrovej vode a to sa rovná zhruba dvom peňaženkám. Ideálne je, keď sa vám do kabely zmestí aj kniha - tu ma čakalo trpké zistenie, že ťažko sa mi ju tam dakedy podarí napchať. Už pre ambrelu tam bolo tesno. Tiež som dostala nové rifle (ktoré sú, chvalabohu, elastické, takže teoreticky ešte môžem kus pribrať, ale ja už nechcem), tričko (ktoré je viacej obtiahnuté, ako by sa mi páčilo a slová "Všetky dievčatá také nosia." ma veľmi neupokojujú, pretože v poslednej dobe mi fakt vadí, keď mám obtiahnuté brucho... škoda že o pár čísel väčšie školské tričká nie sú vhodné do spoločnosti), dvoje tepláky a bundu. A náramok. Taký parádny akože koža remienok abo čo to je, kto vie, ale páči sa mi... Už len ho nosiť, ha. Neviem čo mám proti náramkom. A prsteňom. Pravidelne nosím len hodinku a striebornú retiazku s krížikom.

A keďže veľa pozerám OUaT a rozhovory a neviem čo, tak sen byť herečkou je silnejší ako kedykoľvek predtým a vo voľnej chvíli si namiesto myslenia na NZN2 vytváram svet, v ktorom som sa stala herečkou a hrajem v OUaT. No čo, všetci máme svoje sny :D Zašlo to tak ďaleko, že normálne rozmýšľam nad účasťou na Hviezdoslavovom Kubíne tento rok. Minulý som sa nezúčastnila, lebo ma recitovanie prešlo a mala som kopu olympiád, ale tento... Well, budem mať kopu učenia, pretože gymnázium, ale keby som sa tú báseň naučila už teraz, možno... Yep, keď sa mi dačo páči, tak ako kedysi Branko od Sama Chalúpku, tak teraz Tá láska od Jacquesa Préverta, tak som schopná naučiť sa to naspamäť vrámci letných prázdnin.

V poslednej dobe som hrala veľa takú spoločenskú hru zvanú Európa a zistila som, že množstvo vecí, ktoré som zo školy zabudla (aj takých, ktoré sme preberali len pred pár mesiacmi) je neuveriteľné... Dnes som dokonca vytiahla všetky staré zošity z dejepisu a začala si robiť ešte stručnejšie poznámky, také veci, viete, čo zabudnete, aj keby ste asi nemali... 

Keď bol niekto doteraz na pochybách, o čom pochybujem, teraz si môže byť istý, že fakt nepatrím k normálnym... Alebo, teda k väčšine. Lebo to, či sú normálni, je otázne.

Možno ja som tu tá normálna.

Ha!

Už ma aj chuť na jedlo prešla.

Srandujem.

Neskutočne mi vadia všetky tie zamilované páriky na facebooku, ktoré si celý čas vypisujú zamilované komentáre (vážne, je tak ťažké urvať to do správy?) s roztomilými prezývkami (tak roztomilé až, veď viete, máte taký podivný pocit v žalúdku) a pridávajú spoločné fotky, na ktorých sa poväčšine bozkávajú. A potom, zrazu jedného prekrásne dňa nastanú problémy v raji, dlhotrvajúci nezničiteľný vzťah sa pokazí a status "vo vzťahu" sa zmení na "nezadaný". A o pár týždňov, bolesť z veľkej lásky pominie a nahradí ju druhá veľká láska, nové statusy a komentáre a fotky a vy nadobúdate pocit, že niekto asi nebol tak zamilovaný a že ani toto dlho nevydrží a nakoniec sa z toho vykľuje pravda a po pár mesiacoch pri prehliadaní číchsi profilových fotiek na nich nájdete päť rôznych chlapcov.

Ja stále verím v to, že sa vydám za svoju prvú lásku a budeme spolu až do smrti. Dúfam, že chlapci to zohľadnia. Teda, chlapec.

To ma asi odsudzuje na život so psom, keďže mačky neznášam.

Z novej školy mám strach, nechcem tam ísť, nechcem mať iných učiteľov a tí starí mi already chýbajú. Minule sa mi s nimi dokonca snívalo. Asi využijem každú zámienku navštívenia starej školy. Pretože takých dobrých učiteľov už nikde nenájdem.

A takisto sa bojím tých predmetov a učenia, lebo vraj toho je fakt dosť a ja som lenivá a ono je toho veľa a ťažké a dúfam, že neprepadnem z fyziky.

A dúfam, že na gymku budú nacvičovať nejaké divadlo na americký spôsob, you know. 

Ani nemusí byť americký, len nech to je divadlo a nech ma zoberú... Nemusia ani za hlavnú rolu, aj keď to poteší :D

Nezabúdajte, v snoch je všetko možné.

Tak sa majte a snívajte a prípadne si prečítajte toho Préverta.

A poďakujte za článok (celí nedočkaví ste určite boli, kým Mariam dačo napíše, pretože proste zbožňujete moje články) Šunkič, bez nej by tu nebol dneska... A možno ani zajtra.

Dobrú.