Pomsta - 15.kapitola

Komentár autora: Trošku neskoro, ale po ohromnej búrke, ktorá tu bola, mi vypadol internet. Ale iba dneska, celý týždeň išiel, vtedy sa mi len nechcelo :D
Užívajte kapitolu, už budú len tri :)

Elena sa prebudila dezorientovaná. Mysľou pátrala po dôvode bolesti na celom tele. Bola v úplnej tme, no hneď ako sa posadila, niekto otvoril dvere a zasvietil svetlo.

„Dobré ránko, tu sú raňajky,“ usmial sa na ňu pozitívne naladený Kol, ani čo by ju tu nečakala smrť. Položil pred ňu tácku a vycúval z miestnosti. Elena si ju prezrela. Na malom tanieriku bola položená maslová hrianka a vedľa nej stál pohár vody. Rýchlo to všetko zjedla, potom odišla do provizórnej kúpeľne s umývadlom a záchodom. Našla tam aj zubnú kefku s pastou a hrebeň.

Aké milé. Keď už mám zomrieť, tak s umytými zubami. Vďaka za toľkú pozornosť.

Poskladala deku, pod ktorou spala. Snažila sa nemyslieť na to, že je spolu s Damonom väznená šialenou Pôvodnou. Samozrejme, nedarilo sa jej to. Čím viac sa snažila, tým viac na to myslela.

Damon... Sakra, Elena, neplač, neplač, neplač, tým nič nevyriešiš.

V mysli uvidela zúboženého Damona. Zadržala slzy a rozmýšľala, ako dlho tam sú. Nechcelo sa jej veriť, že ešte predchádzajúce popoludnie bola doma. Mala pocit, že tu sú zavretí aspoň týždeň.

Do miestnosti vošiel Kol a zobral tácku.

Vôbec nie je taký zlý ako jeho sestra, pomyslela si, keď odchádzal.

V tej chvíli ju premkla hrôza. Hrôza z toho, čo začula.

Damonov výkrik.

Okamžite bola na nohách, ale kým ju Kol stihol varovať, za jeho chrbtom sa objavila Rebekah. Na rukách mala Damonovu krv.

„Uhni, Kol.“ Obišla ho a nešetrne chytila Elenu za lakeť ťahajúc ju smerom k miestnosti, kde boli predtým večer. Potkýnavo za ňou šla, nemala na výber.

Vošli dnu. Elena zhíkla a zarazila sa, len čo uvidela zúboženého Damona, no Rebekah ju ťahala ďalej. Sotila ju na stoličku. Kol vošiel tiež a Elenu hrubými povrazmi pripútal. Tentoraz mal pre zmenu netypickú, kamennú tvár.

„...on by zabil nás!“ vykríkol Damon. Tvár mal skrútenú do bolestnej grimasy, keď Rebekah ponorila kolík do jeho hrude. Cítil, ako sa mu trie o srdce.

„No tak v tom som si s bratom podobná,“ zavrčala blondína a pohýbala kolíkom. Snažil sa zadržať výkrik. Kvôli Elene. Sedela pripútaná oproti nemu, trochu naľavo. V ústach mala handru, ktorá tlmila jej vlastné výkriky a po tvári jej stekali slzy.

Rebekah z neho vytiahla kôl a vzápätí ho chytila za ramená a potiahla dopredu. Ruky mal stále zviazané a zakliesnené pod operadlom stoličky a teraz sa mu plecia napli. Hrozilo, že mu ich vykĺbi. Zaťal zuby. Už beztak mal zlomenú a zle zrastenú kľúčnu kosť. Zápästia mu horeli bolesťou, ako sa z lana uvoľňoval ďalší železník. Koža na hrudi sa mu pod povrazom škvarila tiež. Stačilo, aby blondína trochu potiahla a kĺby by vyskočili z jamiek.

Bolesť ho doslova ohlušovala.

„...začínať s Pôvodnými... pretože... vždy a navždy...“ Hoci k nemu bola sklonená a tvár mala iba pár centimetrov od jeho, počul len polovicu z toho, čo povedala a tiež ešte Elenine tlmené výkriky. Pustila ho a on sa opäť oprel. Sťažka oddychoval.

„Nie si smädný?“ spýtala sa Pôvodná nevinne s úsmevom a naklonenou hlavou. Nedávala mu veľkú šancu na oddych.

Damon si na to dovtedy ani nespomenul, no len čo to povedala, hrdlo mu zaplnil oheň a žalúdok sa mu bolestivo skrútil. Snažil sa s tým bojovať, ale naposledy jedol pred dvoma dňami a vyčerpanie v ňom túžbu po krvi znásobovalo.

„Mrcha,“ zamrmlal.

Zákerný úsmev.

Potom na jeho zdesenie prešla k Elene a vytiahla vreckový nožík. Zablysla sa jeho čepeľ, Damon vykríkol, Elena vypleštila oči a mykla sebou, no nič z toho nezabránilo tomu, aby z miesta medzi ľavou kľúčnou kosťou a krkom vyrazil pramienok krvi.

Už len pri tom zvuku sa Damonovi predĺžili zuby a podliali oči. Nosom nasal ťažký, hrdzavo-soľný pach. Elena, hoci sa snažila ostať pokojná, dýchala rýchlo a plytko, pretože jej to sťažovala handra stále sa posúvajúca do hrdla. Upokojovala sa tým, že Rebekah by mu určite nedovolila zabiť ju. Nie tak skoro. No pohľad do Damonových očí ju aj tak vystrašil. Možno to boli jeho oči, no nebol to on. Na povrch vyrazila jeho podstata predátora. Jediné, čo ho držalo pred tým, aby sa na ňu vrhol, boli povrazy. Predklonil sa dopredu nevnímajúc bolesť v ramenách, sústrediac sa len na svoj smäd a jej krv.

 „Hádam by si nezabil priateľku?“ Rebekah k nemu podišla a tvárou vyplnila jeho zorné pole. Pozrel na ňu, niekoľko krát sa trhavo nadýchol a potom sa pomaly znovu oprel o stoličku. Zuby mal však stále predĺžené, oči tmavé.

Celú svoju zvyšnú silu sústredil na pôvodnú upírku stojacu pred ním. Pach krvi však ignorovať nemohol a znovu cítil, že stráca sebaovládanie.

„Čo keby som ti trochu povolila putá?“

„Nie! Prosím, nie.“  V sekunde bol zase sám sebou. Nenávidel sa za to, že ju prosí, ale nemal na výber. Zatínal zuby. Tie laná boli to jediné, čo Elenu držalo v bezpečí pred ním samým. Rebekah si natiahla na ruky gumené rukavice a odmotala mu ich z hrude. Potom odišla a zavrela za sebou dvere.

Skvelé... Ale zviera ukryté v ňom mu bránilo uvažovať. Odvrátil Eleny hlavu, zatínal päste za chrbtom. Bolesť z nedostatku krvi však bola silnejšia ako všetko ostatné. Tá ho aj obrátila späť k nej ako neviditeľná ruka. Pozerala naňho prosbou doširoka otvorenými očami.

Elena... Je to Elena...

Nikdy predtým ho nevidela takéhoto – celého v svojej podstate. Videla ho zabíjať, videla ho byť surovým, ale až teraz pochopila, že aj keď bol zlý, o životy ľudí sa nezaujímajúci upír, stále sa ovládal.

Laná sa pomaly trhali. Stačilo pár sekúnd, hoci bojoval zo všetkých síl.

Opätovala mu pohľad, aj keď si nebola istá, či ju vidí.

Nepríjemné chrupnutie naplnilo miestnosť a on od nej odtrhol pohľad. Videla, že zase je ako-tak samým sebou, no za daň vykĺbených ramien. Chcela mu niečo povedať, vykríknuť, čokoľvek, ale handra sa jej posunula až do hrdla a zabránila tak vzduchu, aby sa dostával do pľúc v plnej dávke. Spanikárila.

Krv z rany na krku začala vytekať rýchlejšie.

„Elena... upokoj sa...“ fučal prerývane Damon, „...ne-nehýb sa... pomaly... pomaly dýchaj... sústreď sa len... len na to.“

Poslúchla ho a hoci ju napínalo na vracanie a oči jej slzili tak, že ho ani nedokázala rozoznať, pomaly začala opäť dýchať. Vzduchu bolo síce málo, ale lepšie ako nič.

Ona kontrolu nadobudla, Damon ju strácal. Podarilo sa mu zlomiť si zápästia a tak sa sústredil na túto bolesť. Ale krv stále vytekala, až to nevydržal.

Znova obrátil svoj tmavý pohľad na Elenu. Horná pera sa mu vyhrnula a ona videla predĺžené očné zuby.

Zavrela oči a odvrátila tvár. Počula, ako sa pretrhlo posledné lano. O necelú sekundu zacítila ohromnú bolesť, ako sa jej Damonove zuby zaryli do krku. Netrvala však dlho a Damon sa od nej podobne bolestivo odtrhol.

Kým stihol vypiť viac ako dva hlty, Kol mu vrazil do brucha špicaté drevo a v priebehu niekoľkých ďalších sekúnd ho znova priviazal k stoličke. Potom vytiahol handru z Eleninho hrdla a pretrhol laná, ktorými bola priviazaná. Zhlboka sa nadýchla a príval vzduchu, ktorý jej roztiahol pľúca, ju skoro zadusil. Sedela a kašľala, nemala odvahu sa postaviť, pretože hlava by sa jej začala krútiť.

Celá sa triasla ešte dlho po tom, ako ju opäť zavreli do „jej“ miestnosti.

„Máme všetko?“

„Áno. Tašky s kolmi a železníkom v rôznych podobách sú v kufri a my sme tu tiež všetci,“ odpovedal Jeremy.

„A v prenosnej mini-chladničke, tiež v aute, je nejaká krv,“ dodal Stefan.

 „Tak, viete aký je plán,“ opakoval Alarick poslednýkrát, „ja, Stefan, Katherine a Bonnie ideme zachraňovať týmto autom. Jeremy, Caroline a Tyler,“ pozrel  na vlkolaka, ktorý sa k nim poobede pripojil, „vy idete týmto a ostanete vonku, pred tou budovou, keby sme to nezvládali alebo pre iné neočakávané situácie.“

„Tak, no, pôjdeme, nie?“ Spýtala sa Caroline neisto, keď sa nikto nehýbal.

Alarick naposledy prešiel pohľadom po všetkých a potom prikývol. Nasadli do dvoch áut. GPS im ukazovalo cestu ku starému skladu, ktorý bol nedávno rekonštruovaný, ako sa im podarilo zistiť.

„Dúfajme, že večer sa všetci v zdraví vrátime.“

Ešte nevedeli, čo na nich v sklade čaká.